Gilbert Baker sa narodil 2. júna 1951 v Chanute v Kansase a vyrastal v meste Parsons. K umeniu a dizajnu mal vzťah už od detstva, no doma sa nestretol s pochopením. V očiach jeho rodičov bolo podľa jeho vlastných slov „byť umelcom rovnako zlé ako homosexualita.“ Keď Baker vďaka víťazstvu vo výtvarnej súťaži získal štipendium, jeho rodičia trochu ustúpili.

Zlepšenie jeho situácie však nestačilo na to, aby bol Baker v Kansase šťastný. Túžil sa dostať preč a jeho šancou bola armáda.

Homofóbia v armáde a život v San Franciscu

Povolávací rozkaz dostal v deň jeho 19. narodenín v roku 1970. Už pri vstupnom rozhovore mal seržant podozrenie, že Gilbert Baker je gej. On to však opakovane popieral aj napriek vyhrážaniu a homofóbnym urážkam. Aj keď sa Baker k svojej identite „nepriznal“, v armáde sa aj naďalej stretával s homofóbiou a čoraz horším zaobchádzaním od nadriadených. Nakoniec sa po odporúčaniach štábneho seržanta rozhodol stať zdravotníkom a bol umiestnený v San Franciscu.

Práve tu spoznal Jima, ďalšieho vojaka. Jim a Gilbert Baker sa rýchlo stali dobrými priateľmi a postupne sa do seba zamilovali. Ich idylka však netrvala dlho, pretože Jim sa bál, že ich prichytia. Nakoniec boli po skončení ošetrovateľského programu pridelení do rôznych nemocníc.

Nutnosť žiť otvorene

Jim sa po nejakej dobe oženil a presťahoval sa do Tennessee. Gilbert Baker však ďalej nedokázal takto žiť, rozhodol sa pre coming-out. Jeho rodina ho neprijala a trvalo roky, kým sa ich vzťah ako-tak napravil. „Už som nemienil klamať o tom, že som gej. Láska k Jimovi ma zmenila,“ píše vo svojich memoároch. 

Po skončení vojenskej služby ostal žiť v San Franciscu a otvorene vystupoval ako gej. Svoj talent a vzťah k dizajnu využíval v aktivizme pri tvorbe protivojnových a LGBTI+ transparentov pre rôzne protesty a sprievody. Práve práca zdravotníka v armáde, kde ošetroval hlavne vojakov, ktorí sa vrátili z Vietnamu, veľmi ovplyvnila jeho protivojnové postoje. Baker sa v San Franciscu venoval dobrovoľníctvu, pridal sa k hnutiu Gay Liberation a v roku 1975 spoznal Harveyho Milka, prvého politika v USA, ktorý bol otvorene gej. Rovnako ako Baker, aj Milk mal skúsenosti z armády.

Naša revolúcia si zaslúži nový symbol

Práve Harvey Milk bol jeden z aktivistov a aktivistiek, ktorí*é inšpirovali Bakera k vytvoreniu nového symbolu kvír hnutia. Dovtedy bol najčastejšie používaným symbolom ružový trojuholník, pozostatok nacistického režimu z obdobia druhej svetovej vojny. Mnoho ľudí však cítilo potrebu mať nový, pozitívny symbol.

O vlajke Baker uvažoval v rôznych kontextoch ─ od nacionalizmu v negatívnom zmysle až po symbol vzdoru a revolúcie. „Pri oslavách 200. výročia založenia USA sa pozornosť sústredila na americkú vlajku. Bola všade, od pop-artu po výtvarné umenie, od nevkusných suvenírov po gýčové reklamy. Na akejkoľvek úrovni fungovala ako posolstvo,“ píše vo svojich memoároch. LGBTI+ ľudia sa v Bakerových očiach nachádzali uprostred prevratu, keď bojovali za svoje práva a dožadovali sa zmeny v spoločnosti. „Toto bola naša nová revolúcia: kmeňová, individualistická a kolektívna vízia. Zaslúžila si nový symbol,“ píše.

Dúha ako symbol nádeje a diverzity

Gilbert Baker sa pre dúhu rozhodol, pretože reprezentovala rôznorodosť kvír ľudí. Dúha bola zároveň symbolom nádeje v rôznych mytológiách a kultúrach od Egypta cez Čínu až po pôvodné obyvateľstvo Ameriky.

V júni 1978 dal Gilbert Baker dokopy tím, s ktorého pomocou nafarbil látky a ušil dve vlajky, ktoré mali svoju premiéru 25. júna počas sprievodu na San Francisco Pride (vtedy pod názvom The Gay Freedom Day Parade). Tisíce ľudí tu vlajku videlo a prijalo ju za svoju. Pre Bakera bola táto skúsenosť veľmi emotívna.

„Bol to deň, ktorý navždy zmenil môj život. Vedel som, že to bude najdôležitejšia vec, ktorú som kedy urobil,“ povedal pre CNN v roku 2015.

Pôvodná vlajka mala osem farieb, pričom každá má svoj význam. Ružová symbolizuje sex, červená život, oranžová liečenie, žltá slnečné svetlo, zelená prírodu, tyrkysová mágiu a umenie, indigová pokoj a fialová dušu. Postupne bol odstránený ružový pruh, pretože jeho výroba bola finančne náročná, a neskôr aj tyrkysový ─ tak vznikla dúhová vlajka, ktorú poznáme dnes, aj keď si v priebehu rokov prešla viacerými zmenami. 

Umenie z občianskej neposlušnosti

Po triumfe dúhovej vlajky sa Gilbert Baker stal úspešným vexilografom (tvorcom vlajok) a získal prácu v spoločnosti Paramount Flags, kde vytváral vlajky napríklad pri príležitosti inaugurácie starostu alebo pri diplomatických návštevách. Okrem toho ďalej pokračoval v aktivizme, v rámci ktorého sa okrem výtvarného umenia venoval aj dragu.

Do aktivizmu sa ešte viac ponoril počas epidémie HIV/AIDS. Ako mnoho ďalších LGBTI+ ľudí, aj Baker prišiel veľa blízkych. Jeho priateľ Harvey Milk bol zavraždený len päť mesiacov po vyvesení prvej vlajky. Tieto straty ho hlboko ovplyvnili. Bojoval s depresiou a jeho aktivizmus sa zdal jeho nadriadeným príliš kontroverzný a tak prišiel o prácu.

V roku 1994 sa Baker presťahoval do New Yorku, kde sa pridal k hnutiu ACT UP, ktoré tu bolo založené v roku 1987. Jeho hlavným cieľom je ukončenie pandémiu HIV/AIDS. Snaží sa o zlepšenie života ľudí s AIDS prostredníctvom priamych akcií, výskumu alebo liečby a venuje sa aj ďalším dôležitým ľudskoprávnym témam.

„ACT UP urobili z občianskej neposlušnosti umenie,“ píše Gilbert Baker.

Vlajka patrí ľuďom

V tom istom roku sa Gilbert Baker pripojil k prípravám podujatia na počesť 25. výročia Stonewallských nepokojov a chel vytvoriť niečo naozaj veľkolepé. Výsledkom bol svetový rekord, keď vytvoril dúhovú vlajku o dĺžke jednej míle.

Naďalej pokračoval v aktivizme a umení oslavujúcom kvír ľudí. Okrem práce s textilom sa Baker vo svojej tvorbe venoval plagátom či maľbe. V roku 2003 prekonal svoj vlastný svetový rekord s dúhovou vlajkou pre Key West Pride, ktorá merala až jeden a štvrť míle.

Gilbert Baker zomrel 31. marca 2017 doma v New Yorku vo veku 65 rokov. Bakerova dúhová vlajka je verejnou doménou a nikdy si nenárokoval na autorské práva.

„Skutočná vlajka nie je niečo, čo sa dá naozaj navrhnúť. Pravá vlajka je akoby vytrhnutá z duše ľudí… Dúhová vlajka je v tomto zmysle rovnaká ako ostatné vlajky: patrí ľuďom,“ píše.

Autorstvo: Alex Michelčík

Titulná foto: gilbertbaker.com a GLBT Historical Society

The post Dúha ako symbol revolúcie a nádeje. Kto bol Gilbert Baker? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Dúhová LGBTI+ vlajka

Vlajku navrhol americký vojak a umelec Gilbert Baker v roku 1977. S touto myšlienkou ho oslovil Harvey Milk, ktorý bol prvým otvoreným LGBTI+ politikom v histórii Kalifornie. Vlajka bola prvýkrát predstavená v roku 1978 na oslavách Dňa slobody LGBTI+ ľudí v San Franciscu. 

Pôvodný dizajn vlajky mal 8 pruhov, z ktorých boli dva neskôr odstránené – ružový a tyrkysový. Stalo sa tak v súvislosti so smrťou Harveya Milka, na ktorého bol v novembri 1978 spáchaný atentát. Po tejto tragickej udalosti veľa ľudí chcelo vyjadriť podporu kvír ľuďom dúhovou vlajkou. Fabrika, ktorá zabezpečovala jej hromadnú výrobu, však nevedela pre zvýšený dopyt dodať dostatok vlajok s ružovým pásom látky. Začali teda vyrábať verziu so siedmymi pruhmi.

Tyrkysový pruh bol odstránený v roku 1979, keď sa v San Franciscu opäť organizoval festival Gay Freedom Parade. Organizátori festivalu sa na počesť Harveya Milka rozhodli dať dúhové pruhy na obe strany trasy, ktorou viedol sprievod. Na to potrebovali mať párny počet pruhov, preto tyrkysový vypustili. Odvtedy je najviac známy dizajn vlajky so šiestimi pruhmi, neskôr došlo ešte k menšej zmene, keď indigovú farbu upravili na kráľovskú modrú. 

Dúha – dokonalý symbol rozmanitosti 

Farby vlajky symbolizujú nasledovné: červená život, oranžová zdravie, žltá slnečné svetlo, zelená prírodu, modrá vyrovnanosť/mier, fialová dušu/duchovno.

A prečo sa Baker rozhodol práve pre dúhový dizajn LGBTI+ vlajky? „Dúhová vlajka bola nutnosť. Dovtedy sme mali ružový trojuholník, ktorý sme prevzali – ten však vznikol v časoch utláčania a smrti a vychádzal z nešťastia. Potrebovali sme niečo vlastné, čosi krásne. Dúha je dokonalý symbol, pretože trefne reprezentuje rozmanitosť v komunite, či už rasovú, rodovú alebo vekovú,“ povedal Baker pre MoMA (Museum of Modern Art, New York). 

Lesbická „lipstick” vlajka  

“Lipstick” je termín na označenie lesieb, ktoré sa líčia, lakujú si nechty a často majú dlhé vlasy. Preferujú výlučne ženský štýl obliekania – šaty, sukne, výstrihy, podpätky. 

“Lipstick” vlajka sa preto skladá z odtieňov ružovej, červenej, fialovej a bielej farby, ktoré sú tradične ženskými farbami. Pôvodný dizajn vlajky vytvorila v roku 2010 Natalie McCray. Vlajka najskôr mala v ľavom hornom rohu symbol rúžu, ktorý bol neskôr odstránený, pretože mnohé lesby ju odmietali používať kvôli bifóbnym, transfóbnym a rasistickým vyjadreniam McCray na jej blogu. 

„Gay bear” vlajka 

“Gay bear” (medveď) – týmto pojmom sa v gejskej kultúre označujú väčší alebo obéznejší chlpatejší muži, ktorí zapadajú do obrazu drsnej mužskosti. 

S myšlienkou vytvoriť vlajku, ktorá by najlepšie reprezentovala medvediu komunitu, prišiel Craig Byrnes v roku 1995. Zrealizovať tento nápad mu pomohol grafický dizajnér Paul Witzkoske, ktorý najskôr vytvoril štyri verzie medvedej vlajky. Následne si členovia komunity formou hlasovania vybrali víťaznú vlajku, ktorú používajú dodnes. (Internetom sa šíri dezinformácia, že súčasnú gay bear vlajku vytvoril Craig Byrnes – ten si však na ňu neprávom nárokoval autorské práva.)

Jednotlivé farby na vlajke nemajú nejaký symbolický význam. Sú to farby srsti zvieracích medveďov z celého sveta, ktoré nemusia nevyhnutne zodpovedať ľudským odtieňom kože a vlasov. Súčasťou vlajky je taktiež medvedia labka v ľavom hornom rohu. 

Bisexuálna vlajka

Bisexuál je človek, ktorý cíti romantickú či sexuálnu príťažlivosť rovnako k ženám, ako aj k mužom či nebinárnym ľuďom.

Vlajku navrhol Michael Page v roku 1998. Farby prevzal z trojuholníkového symbolu bisexuálov, ktorý je známy pod názvom “Bi Angles”. Vlajka je zložená z troch pruhov – ružový, modrý a fialový. Ružová farba symbolizuje sexuálnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu (lesba, gej). Modrá je symbolom príťažlivosti k opačnému pohlaviu (hetero). Fialový pruh predstavuje sexuálnu príťažlivosť pre obe pohlavia (bi). Page vyjadril hlbšie posolstvo vlajky slovami: „Kľúčom k pochopeniu symboliky bisexuálnej vlajky je vedieť, že fialová farba sa nenápadne prelína s ružovou aj modrou, rovnako ako v skutočnom svete, kde bisexuálni ľudia nenápadne splynú s LGBTI+ i s hetero komunitou.“ 

Transrodová vlajka

Transrodový človek je človek, ktorého rodová identita je iná, než tá, ktorá mu bola pripísaná pri narodení.

Dizajn vlajky urobila v roku 1999 americká námorná veteránka Monica Helms, ktorá je sama transrodová. Vlajka sa skladá z piatich pruhov –  dvoch svetlomodrých, dvoch svetloružových a jedného bieleho pruhu v strede. Autorka popisuje význam vlajky nasledovne: „Pruhy v hornej a dolnej časti sú svetlomodré, čo je tradičná farba pre bábätká-chlapcov. Pruhy vedľa nich sú svetloružové, čo je farba pre bábätká-dievčatá. Biely pruh v strede patrí intersex, nebinárnym či rodovo neutrálnym ľuďom. Zámer je taký, že bez ohľadu na to, akým smerom idete, vždy je to správny smer.”

Intersex vlajka

Intersex ľudia sú ľudia, ktorí sa narodili s pohlavnými charakteristikami, vrátane chromozómov, pohlavných žliaz, pohlavných hormónov alebo genitálií, ktoré nezodpovedajú typickým definíciám „mužov“ alebo „žien”.

Vlajku vytvoril v roku 2013 austrálsky bioetik Morgan Carpenter, ktorý sám patrí k intersex ľuďom. Rozhodol sa pre kombináciu žltej a fialovej farby, ktoré sú rodovo neutrálnymi farbami. Chcel vytvoriť vlajku, ktorá „nie je od ničoho odvodená, ale je pevne zakotvená  vo význame”. „Kruh je neporušený a neozdobený – symbolizuje celistvosť a úplnosť, ako aj náš potenciál. Stále bojujeme za telesnú autonómiu a genitálnu integritu, a toto symbolizuje právo byť, kým chceme a ako chceme,” hovorí Carpenter.

Nebinárna  vlajka

Nebinárny človek je človek, ktorý sa neidentifikuje striktne ako muž či žena. Takáto osoba sa môže identifikovať ako všetky rody naraz, niekde medzi mužom a ženou, alebo ako akýkoľvek rod, ktorý sa vymyká rodovej binárnosti.

Vlajku vytvoril Kye Rowan v roku 2014. Bola to reakcia na to, že mnohí ľudia, ktorí nie sú binárni, cítili potrebu mať svoju vlastnú špecifickú vlajku. Nebinárna vlajka sa skladá zo štyroch pruhov – žltého, bieleho, fialového a čierneho – pričom každá farba predstavuje inú časť nebinárnej komunity. 

Žltá symbolizuje ľudí mimo binárneho spektra, biela je farbou ľudí, ktorí majú viac ako jednu rodovú identitu, fialová predstavuje osoby so zmesou mužskej a ženskej identity a čierna je farbou ľudí, ktorí nemajú žiaden rod.  

Text: Valéria Hurbanová

___

Vlajky, ktoré sme si predstavili v tomto článku, predstavujú iba zlomok identít v rámci LGBTI+ komunity. Ak si si medzi nimi našiel*a*o tú svoju, môžeš si ju zadovážiť na našom Queershope.

Nákupom na queershop.sk podporíte občianske združenie Saplinq, ktoré sa už viac ako 10 ROKOV venuje podpore a rozvoju kvír komunity. U nás máte istotu, že 100 % zisku z predaja poputuje LGBTI+ komunite!

The post Vlajky LGBTI+ identít: Čo presne znamenajú? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Dokument z dielne HBO Natalie Wood: What Remains Behind okrem iného predstavuje aj jej aktivistickú stránku. Najstaršia dcéra Natasha Gregson Wagner hovorí, že keby sa jej mama dožila vzostupu dúhového hnutia: „Bola by v prvom rade a mávala by dúhovou vlajkou.“

Krstnými rodičmi Wagner sa stali scenárista Mart Crowley a choreograf Howard Jeffrey, obaja geji, ktorí chvíľu žili dome Natalie Wood, no herečka mala okrem nich aj mnoho ďalších kvír priateľov a priateliek. Laurent Bouzereau, ktorý dokument režíroval, považuje Wood za nezabudnuteľnú osobnosť: „V jej filmoch ste mohli cítiť veci, s ktorými zápasila, a ktoré z nej medzi homosexuálmi aj celou komunitou spravili ikonu.“

Viac sa dočítate v tomto článku.

The post Natalie Wood: LGBTI+ ikona a bojovníčka za rovnosť appeared first on PRIDEkosice.sk.