Harvey Milk

V roku 1978 sa Harvey Milk stal prvým otvoreným homosexuálom, ktorý bol zvolený do verejnej funkcie v Kalifornii, konkrétne v San Franciscu. Aj vďaka jeho pomoci bola vydaná vyhláška, ktorá zlepšila postavenie homosexuálov, keďže zakazovala diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie vo verejnom bývaní a zamestnaní. V novembri toho istého roku, len 10 mesiacov po tom, čo Milk zložil sľub na radnici, bol spolu so starostom Gergrom Mosconom zavraždený v tých istých priestoroch.

K vraždám sa priznal ich kolega Dan White, ktorého následe odsúdili na 7 rokov s podmienečným prepustením. Toto rozhodnutie pobúrilo verejnosť. Nasledujúci deň demonštranti pochodovali na radnicu a kričali heslá ako „Pomstite Harveyho Milka!“ a  „Prešla mu vražda!“. Prostest prerástol v násilnosti. Do rána bolo hospitalizovaných 61 policajtov a 100 demonštrantov z dúhovej komunity.

Odkaz Harveyho Milka hrá dodnes výzamnú rolu v LGBTI+ histórii. Jeho volebná manažérka Anne Kronenberg o ňom napísala: „Čím sa Milk líšil od vás alebo odo mňa, bolo to, že bol vizionár. Predstavil si spravodlivý svet v hlave a potom ho začal pretvárať na skutočnosť pre nás všetkých.“ V roku 2009 mal premiéru životopisný film Milk. V auguste 2009 prezident Barack Obama posmrtne udelil Milkovi prezidentskú medailu za jeho prínos v boji za práva homosexuálov a uvediedol že, „bojoval proti diskriminácii s vizionárskou odvahou a presvedčením“. V tom istom roku vyhlásil kalifornský guvernér Arnold Schwarzenegger 22. máj za Deň Harveyho Milka.  

Brandon Teena

Brandon bol transrodový muž, narodil sa v roku 1972 v Nebraske. V roku 1993 sa začal sa stretávať s Lanou Tisdaleovou (s ktorou mal neskôr romantický vzťah), s Johnom Lotterom a Marvinom Nissenom. V decembri 1993 bol Brandon zatknutý za falšovanie šekov. Jeho zadržanie zverejnili v miestnych novinách, avšak pod jeho rodným menom Teena Brandon. Všetci jeho známi sa dozvedeli, že bol transrodovou osobou. Po tomto zistení ho Lotter a Nissen brutálne napadli. V ten istý večer bol Brandon hospitalizovaný s mnohými poraneniami po bitke a znásilnení.

Počas jeho vyšetrenia prišiel šerif Charles Laux. Jeho vypočúvanie bolo urážlivé a ponižujúce a zameriavalo sa viac na rodovú identitu Brandona ako na skutočný zločin. Šerif sa rozhodol nezatknúť Lottera a Nissena pre nedostatok dôkazov. V tej dobe sa už Brandon schovával mimo mesta u svojej kamarátky Lisy Lamberdovej, u ktorej býval aj jej priateľ z Iowi. Nissen a Lotter sa vlámali do domu Lambertovej a všetkých troch zastrelili. Nissen neskôr na súde vypovedal, že si všimol, že Brandon zo sebou šklbal, a tak ho bodol nožom do hrude, aby sa ubezpečil, že je mŕtvy.

Nissen a Lotter boli obvinení z trojnásobnej vraždy. Obom hrozilo elektrické kreslo. Po tom, čo Nissen svedčil proti svojmu komplicovi, bol odsúdený na doživotný trest. Lotter stále svoju vinu popieral. Porota ho napriek tomu uznala vinným a bol odsúdený na trest smrti.  Brandonova matka zažalovala šerifa Lauxa za to, že nezabránili Brandonovej smrti. Sudca rozhodol, že policajné vypočúvanie Brandona bolo ponižujúce a zastrašujúce.

V roku 1999 mal premiéru film Boys Don’t Cry (Chlapci neplačú). Film je dramatizáciou skutočného príbehu Brandona Teena, ktorého vo filme hrá Hilary Swank. Za túto rolu získala Oscara. 

Matthew Shepard

Mladého študenta z Wyomingu októbri 1998 oslovili Aaronon McKinney a Russell Henderson. Obaja predstierali, že sú gejovia a ponúkli Matthewovi odvoz domov. McKinney a Henderson ho však odviezli do opustenej vidieckej oblasti, kde ho napadli a mučili. Matthewa následne priviazali k plotu a odišli. Osemnásť hodín po útoku ho našiel cyklista. Previezli ho do nemocnice, kde nasledujúce dni ležal v kóme. Medzičasom boli McKinnley a Henderson zadržaní pre bitku v bare. V McKinneyho aute policajti našli zbraň, spolu s Matthewovymi teniskami a kreditnou kartou. Matthew Shepard zomrel v nemocnici šesť dní po útoku. 

Na Matthewov pohreb prišli členovia Westboro Baptist Church s homofóbnymi sloganmi ako „Matt v pekle“ a „Boh nenávidí buzíkov“. S protestmi proti homosexuálom pokračovali počas následných súdnych procesov. Prvý súdny proces bol proti Hendersonovi, ktorého odsúdili na dva po sebe idúce doživotné tresty bez podmienečného prepustenia. Počas procesu s McKinneym jeho právník argumentoval, že McKinney bol dočasne šialený údajným sexuálnym obťažovaním zo strany Matthewa. Sudca tento argument zamietol a porota ho uznala vinným z vraždy a začala zvažovať trest smrti. Matthewovi rodičia však sprostredkovali dohodu, že McKinney bude odsúdený na dva po sebe idúce doživotie bez podmienečného prepustenia.

Incident vyvolal pobúrenie po celom USA. Vanity Fair označilo Matthewovu vraždu za „ukrižovanie“. Jeho zabitie a následné súdne procesy boli predmetom rozsiahlej série reportáží v The New York Times. The Washington Post informoval, že tisíce ľudí vyšli do ulíc na protest vo Washingtone D.C. dva dni po Matthewovej smrti.

Prominentné kvír osobnosti vystúpili pri večerných modlitbách za Matthewa pred americkým Kapitolom. Aj keď boli McKinney a Henderson odsúdení za trestný čin vraždy, v tom čase neexistovali federálne zákony o zločinoch z nenávisti, ktoré by obsahovali ochranu LGBTI+ ľudí. To sa zmenilo v roku 2009, keď bol prijatý zákon o prevencii zločinov z nenávisti. Zákon sa v origináli volá Matthew Shepard and James Byrd Jr. Hate Crimes Prevention Act. Prezident Obama ocenil opatrenia zamerané na trestné činy z nenávisti ako krok k zmene, ktorá má „pomôcť chrániť občanov pred násilím na základe toho, ako vyzerajú, koho milujú, ako sa modlia.“

Text: Daniela Stela Mrázová

The post Vraždy týchto 3 LGBTI+ ľudí otriasli kvír komunitou aj celou spoločnosťou appeared first on PRIDEkosice.sk.

Ľudské práva neboli vždy samozrejmosťou a z veľkej časti za ne vďačíme ľuďom, ktorí zasvätili svoje životy boju za rovnosť a spravodlivosť. Práve ich odvaha a zanietenie otvorili mnoho dverí nielen aktivistom a aktivistkám, ale celej dúhovej komunite. Pripomeňme si životné príbehy niektorých z nich.

Marsha P. Johnson

Jednou z najvýznamnejších aktivistiek za práva LGBTI+ ľudí a zároveň aj kľúčovou postavou stonewallských nepokojov (1969) bola Marsha P. Johnson, afroamerická transrodová žena, drag queen a pracovníčka v sex biznise. Narodila sa 24. augusta 1945 v meste Elizabeth v New Jersey. S homofóbiou a transfóbiou sa stretávala už ako malé dieťa. Keď mala iba 17 rokov, odišla do New Yorku len s taškou oblečenia a 15 dolármi, aby mohla ako kvír osoba žiť otvorenejší život. 

Pomerne rýchlo sa stala populárnou na teplej umeleckej scéne, ale aj vo svete aktivizmu. Spolu so Sylviou Rivera v roku 1970 založila organizáciu Street Transvestite Action Revolutionaries, skrátene STAR. Jej cieľom bolo pomáhať mladým transrodovým ľuďom, ktorí skončili na ulici, a bojovať za trans práva. V rokoch 1987 až 1992, kedy epidémia AIDS len prehĺbila predsudky spoločnosti voči kvír ľuďom, bola súčasťou skupiny ACT UP, ktorá sa venovala prevencii, ale aj vzdelávaniu verejnosti v tejto téme. 

Marsha P. Johnson tragicky zomrela 6. júla 1992 vo veku 46 rokov. Prípad bol v tej dobe uzavretý ako samovražda, aj keď mnoho dôkazov nasvedčovalo skôr tomu, že išlo o vraždu. Trans aktivistka Mariah Lopez sa v roku 2012 zaslúžila o znovuotvorenie a prešetrenie prípadu. 

Jej nevšedný život a neúnavný boj za rovnosť a ľudské práva kvír komunity inšpiroval mnoho ďalších ľudí. Jej životný príbeh zachytáva dokumentárny film Smrť a život Marshy P. Johnson.

Harvey Milk

Ďalšou významnou postavou kvír histórie bol Harvey Milk. Bol prvým americkým politikom, ktorý otvorene vystupoval ako gej. Zvolili ho do funkcie v Kalifornii, konkrétne do zastupiteľstva San Francisca. 

Narodil sa 22. mája 1930 v Woodmere v New Yorku. Svoju sexuálnu orientáciu si uvedomoval už počas školy, no tajil ju. Na strednej ani vysokej škole ho nikto nepodozrieval, že by mohol byť gejom. 

Po skončení školy, v dobe kórejskej vojny, nastúpil k námorníctvu a z armády bol prepustený v roku 1955 s hodnosťou mladšieho poručíka. Aktivizmus z počiatku nepatril k jeho záujmom a necítil potrebu sa verejne angažovať ani sa vyautovať až do svojich 40. rokov. V roku 1972 sa presťahoval do štvrti Castro v San Franciscu, kde trikrát neúspešne kandidoval. V roku 1977 získal miesto v mestskom zastupiteľstve. 

Za krátky čas v úrade, kde slúžil iba 11 mesiacov, sa zaslúžil o vyhlášku, ktorá garantovala práva gejov. Svoj súkromný život  sa však snažil od práce oddeľovať. Dňa 27. novembra 1978 bol spolu so starostom Georgom Mosconem zavraždený politikom Danom Whiteom, ktorý krátko predtým rezignoval a následne žiadal svoju funkciu späť. 

Milk sa stal martýrom kvír komunity a významnou osobnosťou LGBTI+ histórie. Jeho volebná manažérka, Anne Kronenberg, o ňom napísala: „Čím sa Milk líšil od vás alebo odo mňa, bolo to, že bol vizionár. Predstavil si spravodlivý svet v hlave a potom ho začal pretvárať na skutočnosť pre nás všetkých.“

Magnus Hirschfeld

Magnus Hirschfeld bol nemecký sexuológ a zakladateľ Inštitútu pre sexuálne vedy v Berlíne. Narodil sa 14. mája 1868 v poľskom meste Kołobrzeg do židovskej rodiny. Po štúdiu medicíny navštívil Spojené štáty na osem mesiacov a počas tejto návštevy spoznával rôzne kvír subkultúry. Homosexualita bola počas jeho kariéry prvoradou oblasťou jeho výskumu.

V roku 1897 založil vedecko-humanitárny výbor, ktorého hlavným cieľom bolo zrušenie paragrafu § 175 nemeckého zákonníka, podľa ktorého bolo možné udeľovať trest odňatia slobody za homosexuálny styk. V rámci výboru vydával ročenku Jahrbuch für sexuelle Zwischenstufen, ktorá obsahovala články o politických, vedeckých či literárnych témach týkajúcich sa sexuálnych menšín. 

V roku 1908 začal vydávať prvý sexuologický časopis s názvom Zeitschrift Fur Sexualwissenschaft a v roku 1919 založil spomínaný inštitút v Berlíne. Hirschfeld sa taktiež považuje za zakladateľa sexuológie ako vedného odboru. 

Počas svojho pôsobenia zastával LGBTI+ práva a vo svojej dobe bol jedným z hlavných predstaviteľov hnutia, ktoré bojovalo za emancipáciu kvír ľudí. Robil prednášky aj vo vtedajšom Československu, konkrétne v Prahe, Brne a Bratislave. Bol jedným z prvých odborníkov na túto tému, systematicky zhromažďoval poznatky o sexualite a stal autorom teórie metatropizmu. Podľa tejto teórie je sexualita neistá a môže sa meniť. 

Magnus Hirschfeld pôsobil až do roku 1933, kedy nacisti ukončili činnosť inštitútu. Ako gej židovského pôvodu bol nútený odísť do exilu do Francúzska. O dva roky neskôr zomrel vo veku 67 rokov.

Audre Lorde

Bola to americká aktivistka za ľudské práva, spisovateľka a feministka. Samu seba označovala ako „černošku, lesbu, matku, bojovníčku a poetku”. Vlastný život zasvätila boju za ľudské práva, či už prostredníctvom aktivizmu, alebo svojej tvorby, v ktorej poukazovala na ľudskoprávne témy. 

Audre Lorde, celým menom Audrey Geraldine Lorde, sa narodila 18. februára 1934 v New Yorku. Obaja jej rodičia boli migranti.

Lorde už ako dieťa považovala poéziu za spôsob sebavyjadrenia. Vlastnú tvorbu začala písať už ako 12-ročná. Vyštudovala knihovníctvo a neskôr, popri svojej tvorbe, pracovala ako knihovníčka. 

V dielach rozoberá sociálne a ľudskoprávne témy, ako feminizmus, rasizmus, heterosexizmus, práva LGBTI+ ľudí a mnohé ďalšie, pričom o týchto témach často diskutovala aj na prednáškach a workshopoch. Bola taktiež spoluzakladateľkou vydavateľstva Kitchen Table: Women of Color Press, vďaka ktorému mohli slobodne publikovať ďalšie ženské autorky, feministky či lesby inej ako bielej farby pleti. 

V roku 1977 sa stala spolupracovníčkou neziskovej vydavateľskej organizácie  Women’s Institute for Freedom of the Press (WIFP). 

Hoci jej život a tvorba boli ovplyvnené bojom za ľudské práva a príslušnosťou k viacerým menšínám, Lorde nechcela byť zaškatuľkovaná na základe farby pleti, sexuálnej orientácie či rodovej identity. Seba aj iných chápala ako individuálne osoby, nie stereotypy. 

Audre Lorde zomrela 17. novembra 1992 vo veku 58 rokov, kedy podľahla rakovine prsníka. Ona a jej tvorba sa stali hlasom všetkých ľudí, ktorí sa za svoj život stretli s diskrimináciou a utláčaním. 

Imrich Matyáš

Rovnako ako aj vo svete, tak aj na Slovensku sa situácia sexuálnych menšín postupne menila. Prvým slovenským aktivistom za LGBTI+ práva bol Imrich Matyáš.

Narodil sa 24. apríla 1896 v Bratislave vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Vyštudoval strednú úradnícku školu v Česku a po skončení štúdia nastúpil na povinnú vojenskú službu. Práve počas prvej svetovej vojny ho jeden rumunský dôstojník inšpiroval k aktivizmu. Bol homosexuál a Imrichovi zachránil život.

Po vojne sa ako 22-ročný snažil o zrovnoprávnenie homosexuálov a bisexuálov na našom území. Ako jediný Slovák prispieval do prvého československého periodika o kvír témach s názvom Hlas sexuálnej menšiny.

V rámci aktivizmu tento časopis bezplatne posielal slovenským vedcom, politikom či sudcom. Taktiež poskytoval bezplatné poradenstvo ľuďom, ktorí boli obvinení z homosexuality. Tá bola na našom území trestná až do roku 1961.

Imrich Matyáš sa stretával s významnými svetovými sexuológmi či aktivistami, ako bol napíklad už spomínaný Magnus Hirschfeld. Medzi ľuďmi, ktorým pomáhal, boli aj takí, čo podstúpili tzv. konverzné terapie a rôzne kruté metódy na „liečenie” ich sexuálnej orientácie. Ich výpovede si zapisoval a neskôr používal ako argumenty v debate proti podobným aktivitám. Matyáš patril medzi tých ľudí, ktorí verili, že sexuálna orientácia je vrodená, tým pádom nemenná a neliečiteľná. 

Počas svojej činnosti bol viackrát vypočúvaný políciou. Pod rôznymi hrozbami od neho polícia vymáhala mená iných homosexuálov, no podľa jeho denníka nikdy nikoho neudal. Tieto výsluchy trvali až do roku 1964, teda aj po dekriminalizovaní homosexuality medzi ľuďmi staršími ako 18 rokov. 

Tento významný slovenský aktivista spáchal 18. októbra 1974 vo veku 78 rokov samovraždu. Motívom mohli byť jeho zdravotné problémy a hroziaca slepota, no dodnes to nie je jasné. 

Text a úvodná ilustrácia: Alex Michelčík

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Toto sú dôležité osobnosti z histórie LGBTI+ aktivizmu. Poznáte ich? appeared first on PRIDEkosice.sk.