AIDS je infekčné ochorenie poškodzujúce imunitný systém človeka, ktoré je spôsobené vírusom HIV. Prenáša na telesnými tekutinami, hlavne krvou. Prvýkrát bolo toto ochorenie v USA spozorované v roku 1981 a následne nabrala situácia rýchly spád. Chorobe podľahlo obrovské množstvo LGBTI+ ľudí. Celosvetovo si AIDS vyžiadal viac ako 36 miliónov obetí.

AIDS ako „choroba homosexuálov”

Početnou skupinou obyvateľstva postihnutého touto chorobou boli práve geji. Ochorenie bolo v období epidémie označované ako „choroba homosexuálov” a pre mnohých to bolo zámienkou na okliešťovanie práv LGBTI+ ľudí. 

Reč je hlavne o politickej organizácii s názvom Moral Majority (morálna väčšina), ktorá bola spojená s republikánskou stranou a kresťanskou pravicou. Viacerí náboženskí lídri považovali AIDS za Boží trest. Na základe toho spísali petíciu, v ktorej žiadali vtedajšieho prezidenta Jimmyho Cartera, ale zastavil pokrok v oblasti práv LGBTI+ ľudí. Homofóbne tendencie zosilneli ešte viac potom, ako sa stal prezidentom Ronald Reagan, podporovateľ organizácie Moral Majority.

ACT UP

Kvír aktivisti a aktivistky upozorňovali na problém, že epidémii AIDS a jej riešeniu sa nedostáva dostatok pozornosti zo strany vlády. Prvý liek bol dostupný až v roku 1985. V tomto období už ochoreniu podľahlo až 12 000 ľudí. Zidovudín, alebo inak AZT, však nedokázal chorobu vyliečiť, iba spomaliť jej priebeh. Pacientom bolo predpisované brať tabletky každých niekoľko hodín, pričom dnes už vieme, že také množstvo je toxické. Vláda sľúbila aj vakcínu, ktorá mala byť dostupná v roku 1986, ale tej sa ľudia nedočkali. 

Ďalší a ďalší stále umierali a vláda robila primálo, aby túto tragédiu zastavila. Aktivisti a aktivistky vzali teda veci do vlastných rúk. Prvým hnutím, ktoré sa venovalo ľuďom postihnutým AIDS, bolo hnutie Gay Men’s Health Crisis. To bolo založené v roku 1982 v New Yorku.

Päť rokov na to sa však situácia stále nezlepšovala. V roku 1987 ochoreniu podľahlo približne 60 000 ľudí na celom svete, pričom len v USA to 40 000 obetí. Najviac postihnutá bola stále kvír komunita. V tomto roku bolo založené hnutie ACT UP, ktoré zohralo významnú rolu v boji proti diskriminácii LGBTI+ ľudí v súvislosti s epidémiou AIDS. 

Členovia a členky hnutia organizovali prostesty, aby upozorňovali na vážnosť situácie. Taktiež vyvracali dezinformácie, ktoré sa ohľadom ochorenia šírili, napríklad ako to, že ženy sa nemôžu vírusom HIV nakaziť od heterosexuálnych mužov, alebo že ľudia môžu ochorieť na AIDS pri používaní verejných toaliet alebo v bazénoch. 

Najvýznamnejším a najväčším protestom hnutia ACT UP bol tzv. Day of desperation. V januári 1991 boli v New Yorku zorganizované obrovské protesty a pochody proti diskriminácii kvír ľudí v rámci epidémie. Aktivisti a aktivistky priniesli truhly pred budovy úradov, aby poukázali na to, kto v dôsledku ignorovania vážnosti situácie nesie zodpovednosť za tých, čo prišli kvôli AIDS o život. 

Lesby pomáhali v nemocniciach a darovali krv

Strach z nakazenia vírusom HIV bol v období epidémie obrovský a následkom toho sa šírilo množstvo dezinformácií. Zdravotné sestry sa častokrát báli ošetrovať alebo vôbec byť v prítomnosti pacientov, ktorí mali AIDS, pretože sa nechceli nakaziť. 

Ochorenie nepostihovalo výhradne kvír mužov, no práve tí patrili do najpočetnejšej skupiny obetí. Dôležitú úlohu zohrali vtedy lesby, ktoré sa o pacientov starali, keď zlyhávala pomoc zo strany zdravotných sestier.

Lesby pracovali ako dobrovoľníčky v nemocniciach, častokrát však aj darovali krv. Gejovia darovať krv nemohli, no pre kvír ženy tento zákaz neplatil. Takto bojovali proti epidémii aj proti predsudkom v spoločnosti. Práve ony boli hrdinkami, ktoré udržali súdržnú komunitu v čase núdze.

Kľúčová je prevencia

Infekcia HIV sa stále považuje nevyliečiteľnú, no moderná medicína už pozná spôsoby, ako zastaviť progres ochorenia u pacienta a zabrániť ďalšiemu šíreniu. Liečbou je možné dosiahnuť, že pacient má tak nízke množstvo vírusu, že môže žiť bežný život a dokonca nie je hrozbou pre druhých. Kým sme sa však k tomuto bodu dopracovali, toto ochorenie vzalo život množstvu ľudí a v niektorých častiach sveta predstavuje obrovský problém aj v súčasnosti. 

Slovensko síce patrí ku krajinám s nízkym výskytom tohto ochorenia, no aj tak by sme nemali zabúdať na prevenciu. Najlepším spôsobom, ako nákaze predísť, je chránený sex a pravidelné overovanie svojho statusu.

Túto službu na Slovensku poskytuje napríklad HIV Check Point v Bratislave. Organizácia Saplinq sa pri príležitosti Dňa červenej stužky, ktorý je zameraný na zvýšenie povedomia o HIV/AIDS, rozhodla spustiť kampaň na podporu prevádzky HIV Check Point, kam môžeš prispieť aj ty.

View this post on Instagram

A post shared by PRIDE Košice (@pride.kosice)

Okolo ochorenia AIDS je v spoločnosti stále stigma, no je čas to zmeniť. Je dôležité o tomto ochorení hovoriť a informovať verejnosť o dostupnosti liečby, ale hlavne o možnostiach prevencie. 

Text: Alex Michelčík

Titulná foto: Ron Frehm / AP, 24. január 1991

The post Epidémia AIDS, homofóbia a LGBTI+ ľudia appeared first on PRIDEkosice.sk.

Porozprávali sme sa Jiřím Pavlátom zo združenia Dom svetla Slovensko, ktorý nám priblížil, ako to funguje v oblasti prevencie a testovania na HIV/AIDS a ďalších sexuálne prenosných chorôb.

Aké sú najčastejšie sexuálne prenosné choroby a aké riziko predstavujú?

Najčastejšími sexuálne prenosnými chorobami sú kvapavka, chlamýdie, syfilis, HIV a hepatitída C a B. Z toho všetky sa dajú vyšetriť a odhaliť krvnými testami, teda až na kvapavku, ktorá sa zisťuje výtermi zo slizníc podľa miesta jej alokácie. Riziká sú rôzne a rozhodne nie zanedbateľné. Pri neliečenom syfilise môže človek prísť o zrak či sluch a dostáť takzvanú neurosyfilis či syfilitickú meningitidu. Pri neliečenej HIV a hepatitíde C je riziko až smrteľné. U HIV prichádza k poslednému štádiu a síce k súboru ochorení známom ako AIDS, ktoré sa končí fatálne, a pri neliečenej hepatitíde C k zlyhaniu pečene a často až k smrti.

Môžem mať sexuálne prenosnú chorobu a nevedieť o tom?

Áno, vzhľadom na to, že viaceré sexuálne prenosné choroby majú veľmi krátke príznakové a potom dlhé bezpríznakové obdobie, je možné žiť so sexuálne prenosnou chorobou i dlhé roky bez toho, aby sme o nej vedeli. Upozorní nás na ňu potom často až začínajúci kolaps organizmu.

Ako často by sa ľudia mali dať testovať na sexuálne prenosne choroby?

V závislosti od ich sexuálneho života a sexuálnych preferencií ideálne aspoň dvakrát až trikrát do roka pri nestálom partnerovi. Pri stálom partnerovi by som sa riadil starým známym dôveruj ale preveruj. Teda preventívne raz ročne.

Kde sa dá otestovať na sexuálne prenosné choroby? Sú tieto testy bezplatné? Ako funguje samotný proces testovania?

Teoreticky by ich malo vedieť urobiť každé pracovisko infekčnej kliniky v danom kraji či okrese. Rozhodne sa na HIV viete testovať na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva a v Bratislave si ich môžete urobiť taktiež v Dome svetla Slovensko. V rámci Domu svetla Slovensko sú testy anonymné a bezplatné. Rýchlotesty sa robia s výsledkami do 10 minút.

Samotný proces testovania je nasledovný: Klient vyplní dotazník, ktorý je postavený tak, aby predtestový pracovník-poradca vedel vyhodnotiť, aké možné riziká klient má (drogy, análny sex, predošlé prekonanie niektorej zo sexuálne prenosných chorôb, časté striedanie sexuálnych partnerov). Na základe vyplneného dotazníku predtestový poradca vie, či je klient vhodný kandidát iba na HIV testy alebo i na iné sexuálne prenosné ochorenia. Potom sa klientovi odoberie krv – pri klasických testoch intravenózne zo žily a pri rýchlotestoch kapilárne z prstu. Pokiaľ ide o rýchlotesty, výsledky sú spravidla do 15 minút. Pokiaľ ide o klasické krvné testy, výsledky bývajú spravidla do 7 – 14 dní v závislosti od spádového miesta.

Čo môžeme robiť, aby sme predišli riziku ochorenia na sexuálne prenosné choroby?

Určite je vždy lepšia prevencia ako liečba, teda myslieť na tento fakt. Prevenciou nemusí byť iba kondóm (tzv. barierová ochrana) či použitie Prep, ale napríklad i partnerská vernosť. Pokiaľ máme väčší sexuálny apetít a partnerov striedame, poprípade sme prívržencami sexpárty a pod., je dobré sa vždy chrániť minimálne Prep, ktorý však chráni iba pred HIV. Ochranu pred ostatnými pohlavne prenosnými chorobami nám poskytne iba kondóm. Pri užívateľoch drog platí zásada „nešérovat nádobičko“, ale mať vlastné. A samozrejme hygiena. U prívržencov chemsex párty sa potom tieto pravidlá spájajú.

Sú kondómy dostatočne efektívnou prevenciou proti prenosu všetkých sexuálnych chorôb?

Kondómy by mali byť dostačujúcou prevenciou. Je však tomu tak iba v prípade, že máme kondóm správne nasadený a že máme vybratý správny druh kondómu, to znamená – veľkosť, hrúbku steny kondómu atď. Ak totiž kondóm tzv. praskne, je to zväčša z dôvodu nevhodného výberu kondómu. Napríklad pri tvrdších sexuálnych praktikách určite volíme kondómy hrubšie, so silnejšími stenami a nie tzv. soft. Je však nutné dodať, že ak máme byť chránený pred sexuálne prenosnými chorobami kondómom, je nutné ho použiť pri všetkých druhoch sexu. V opačnom prípade sa totiž môže stať, že HIV sa síce ubránime, ale pri nechránenom orálnom sexe si domov odnesieme kvapavku.

View this post on Instagram

A post shared by HIV/AIDS SLOVENSKO (@hiv.aids.slovensko)

Ako pristupujú ľudia na Slovensku k testovaniu na sexuálne prenosne choroby?

Žiaľ z vlastnej skúsenosti i skúsenosti známych a kamarátov či skúsenosti klientov musím povedať, že je to na Slovensku zlé. Ľudia sa testovania boja a sú z neho často v strese, čo je zväčša spôsobené aj samotnou atmosférou na testovacích miestach. To má za príčinu to, že veľa ľudí testovanie odkladá a naťahuje jeho časa, hoci s vedomím, že má „za ušami“ a to často na úkor vlastného zdravia. Preto sa v Dome svetla v Bratislave snažíme ukazovať, ako by sa to robiť malo. Byť vľúdni, milí a ochotní a hlavne profesionálni ku klientom.

Majú mladí ľudia na Slovensku dostatočné informácie ohľadom sexuálne prenosných chorôb?

Absolútne nie. Chýba osveta, vzdelanosť a informovanosť a to u detí a mládeže, no aj u odbornej verejnosti a dospelých. To často vedie k bludom a hoaxom, ktoré sú spoločnosťou kŕmené.

Ako by sme mohli zlepšiť prístup mladých ľudí k informáciám o pohlavných chorobách ?

Edukovať ich – a to už od základných školských čias. Priemerný vek prvých sexuálnych experimentovaní u detí v Česku je cca 13 rokov. Na Slovensku toto číslo veľmi vyššie nebude. Vzdelaný človek rovná sa informovaný človek. A ak sme dostatočne informovaný o danej problematike, vieme k nej zaujať správny postoj a tým pádom aj zmeniť prístup, ktorý sme doteraz mali možno chybný.

Ako vnímate prístup spoločnosti k HIV+ ľudom?

Ten sa odvíja od jej vzdelanosti, ktorá je chabá a absolútne nedostatočná. V rámci všetkých dezinformácií a hoaxov, ktoré v spoločnosti prevládajú. Tým pádom je žiaľ prístup spoločnosti k HIV+ ľudom negatívny, ľudia sa ich štítia, boja a pristupujú k nim s obavami. Čo vedie k diskriminácii a často hraničiacej až so šikanou. Či už na pracovisku alebo v zdravotných zariadeniach.

Ak sú najčastejšie mylné predstavy o HIV alebo HIV+ ľuďoch?

Že sú to promiskuitní homosexuáli, ktorí si svoju pozivitu zaslúžia. Že nás môžu nakaziť už len podaním ruky či tým, že použijeme spoločný uterák či zdieľaním spoločnej domácnosti. Mýty o HIV sú napríklad, že sa to týka len homosexuálov, že ho môže dostáť aj v MHD – či bežným spoločenským kontaktom.

Text: Laura Lišková

The post Bol*a si sa už otestovať na sexuálne prenosné choroby? appeared first on PRIDEkosice.sk.