Pred Stonewallom

Organizácie a hnutia, ktoré bojovali za práva LGBTI+ ľudí, existovali v USA už roky pred udalosťami, ktoré dnes poznáme pod názvom Stonewallské nepokoje. Prvou z nich bola Society for Human Rights, ktorú v Chicagu v roku 1924 založil nemecký imigrant Henry Gerber. O rok neskôr však bol donútený svoje hnutie rozpustiť. V Spojených štátoch však postupne začali vznikať aj ďalšie skupiny a ľudia z LGBTI+ komunity sa začali pomaly, ale isto aktivizovať. 

V období 50. a 60. rokov 20. storočia bola homosexualita stále kriminalizovaná, rovnako ako obliekanie sa do oblečenia typického pre opačné pohlavie a ďalšie prejavy rodovej nekonformity. Kvír ľudia čelili diskriminácii zo strany štátu a polície, boli vyhadzovaní z práce či univerzít, zatýkaní alebo zatváraní do psychiatrických liečební. Viacerí zo strachu o svoju bezpečnosť žili dvojitý život. 

Ako sa však hnutie za LGBTI+ práva rozširovalo, aj kvír ľudia sa vo svojom boji o slobodu a spravodlivosť stávali čoraz odvážnejšími. Miesta, ktoré im poskytovali útočisko, boli práve gej bary. Tam sa mohla teplá komunita stretávať a relatívne slobodne prejavovať svoju identitu. To aj napriek tomu, že majitelia týchto podnikov boli členmi LGBTI+ komunity len zriedka. 

New York, gej bary a policajné razie

Gej bary sa teda v 60. rokoch stali miestom, kde kvír komunita našla aký-taký bezpečný priestor. Podniky, o ktorých sa vedelo alebo boli podozrivé z obsluhovania členov LGBTI+ komunity, sa však nevyhli cieleným policajným raziám. Jedným z takýchto podnikov bol aj Stonewall Inn v New Yorku, v susedstve Greenwich Village v Manhattane.

Tento bar, ako aj mnoho podobných, bol v tom čase vlastnený mafiou. Nepotreboval licenciu na predaj alkoholu, keďže išlo o typ podniku, kde si návštevníci mohli doniesť vlastný alkohol. Stretávali sa tu najmä ľudia, ktorí boli aj v rámci LGBTI+ komunity prehliadaní a nerešpektovaní. Išlo hlavne o transrodové osoby, feminínnych gejov, butch lesby, pracovníkov v sex biznise, ľudí bez domova či drag queens.

To, že gej bary vlastnila mafia, však malo za následok aj napríklad to, že podniky ako Stonewall nespĺňali bezpečnostné predpisy, keďže ich nemal kto odkontrolovať. Baru Stonewall Inn napríklad chýbal únikový východ, hygienické podmienky boli nedostatočné a dochádzalo aj k vydieraniu bohatých klientov. Napriek tomu sa však tento podnik stal populárnym. Jeho klientela, ako drag queens či transrodoví ľudia, sa tu stretávali s lepším zaobchádzaním než v iných gej baroch.

Stonewallské nepokoje

Razia, ktorej následkom boli známe demonštrácie, nebola pre Stonewall Inn ani zďaleka jedinou. Korupcia fungovala aj v rámci polície a tak sa stávalo, že bary vlastnené mafiou boli na policajné razie dopredu upozornené. 

To však nebol prípad Stonewallských nepokojov. Policajná razia majiteľov aj návštevníkov a návštevníčky baru prekvapila nadránom 28. júna 1969. Polícia kontrolovala a identifikovala osoby, ktoré boli „prezlečené za opačné pohlavie“. Dokopy bolo zatknutých 13 ľudí. 

Situácia sa vymkla spod kontroly, keď sa polícia snažila s použitím násilia zatknúť jednu zo zákazníčok. Pravdepodobne išlo o butch lesbu Stormé DeLarverie. Ona sama to potvrdila a identifikovali ju aj viacerí očití svedkovia. Niektoré zdroje to však považujú za sporné. Nie je úplne jasné, či to bola naozaj ona, ktorá ako prvá začala podnecovať dav v komu, aby „niečo urobili“. To bol moment, ktorý začal vzburu, ku ktorej sa pridali aj ľudia z okolia.

Členovia a členky diskriminovanej komunity, ktorí už mali dosť neľudského zaobchádzania, začali po príslušníkoch polície hádzať dlažobné kamene, fľaše či iné predmety. V určitom momente sa polícia spolu s niekoľkými zatknutými osobami zabarikádovala v podniku. Objavil sa aj pokus bar podpáliť. 

Medzi významné osoby Stonewallských nepokojov patrí aj transrodová žena a aktivistka za LGBTI+ práva Marsha P. Johnson. Niektoré zdroje uvádzajú práve ju ako osobu, ktorá podnietila vzburu, ona sama to však poprela. Podľa vlastných slov nebola v momente začatia vzbury v podniku prítomná a tak sa pridala až o niečo neskôr.

Od vzbury k oslavám hrdosti

Dokopy sa násilných protestov zúčastnilo okolo 2000 ľudí a rozpútala sa vlna niekoľkodňových demonštrácií v uliciach. Stonewallské nepokoje sa tak stali významným momentom v boji za práva LGBTI+ ľudí a viedli k vzniku viacerých organizácií, ako napríklad Gay Liberation Front, Human Rights Campaign alebo GLAAD (Gay and Lesbian Alliance Against Defamation).

Pri príležitosti prvého výročia protestov sa na ich mieste konal prvý Pride sprievod v USA, známy aj pod názvom Christopher Street Liberation Day. Zúčastnili sa ho tisíce ľudí a jeho oficiálnym sloganom bola veta „Say it loud, gay is proud!“

Text: Alex Michelčík

Titulná foto: Larry Morris/The New York Times

The post Niekoľkodňové demonštrácie a boj za LGBTI+ práva: Stonewallské nepokoje sú významným momentom v kvír histórii appeared first on PRIDEkosice.sk.

AIDS je infekčné ochorenie poškodzujúce imunitný systém človeka, ktoré je spôsobené vírusom HIV. Prenáša na telesnými tekutinami, hlavne krvou. Prvýkrát bolo toto ochorenie v USA spozorované v roku 1981 a následne nabrala situácia rýchly spád. Chorobe podľahlo obrovské množstvo LGBTI+ ľudí. Celosvetovo si AIDS vyžiadal viac ako 36 miliónov obetí.

AIDS ako „choroba homosexuálov”

Početnou skupinou obyvateľstva postihnutého touto chorobou boli práve geji. Ochorenie bolo v období epidémie označované ako „choroba homosexuálov” a pre mnohých to bolo zámienkou na okliešťovanie práv LGBTI+ ľudí. 

Reč je hlavne o politickej organizácii s názvom Moral Majority (morálna väčšina), ktorá bola spojená s republikánskou stranou a kresťanskou pravicou. Viacerí náboženskí lídri považovali AIDS za Boží trest. Na základe toho spísali petíciu, v ktorej žiadali vtedajšieho prezidenta Jimmyho Cartera, ale zastavil pokrok v oblasti práv LGBTI+ ľudí. Homofóbne tendencie zosilneli ešte viac potom, ako sa stal prezidentom Ronald Reagan, podporovateľ organizácie Moral Majority.

ACT UP

Kvír aktivisti a aktivistky upozorňovali na problém, že epidémii AIDS a jej riešeniu sa nedostáva dostatok pozornosti zo strany vlády. Prvý liek bol dostupný až v roku 1985. V tomto období už ochoreniu podľahlo až 12 000 ľudí. Zidovudín, alebo inak AZT, však nedokázal chorobu vyliečiť, iba spomaliť jej priebeh. Pacientom bolo predpisované brať tabletky každých niekoľko hodín, pričom dnes už vieme, že také množstvo je toxické. Vláda sľúbila aj vakcínu, ktorá mala byť dostupná v roku 1986, ale tej sa ľudia nedočkali. 

Ďalší a ďalší stále umierali a vláda robila primálo, aby túto tragédiu zastavila. Aktivisti a aktivistky vzali teda veci do vlastných rúk. Prvým hnutím, ktoré sa venovalo ľuďom postihnutým AIDS, bolo hnutie Gay Men’s Health Crisis. To bolo založené v roku 1982 v New Yorku.

Päť rokov na to sa však situácia stále nezlepšovala. V roku 1987 ochoreniu podľahlo približne 60 000 ľudí na celom svete, pričom len v USA to 40 000 obetí. Najviac postihnutá bola stále kvír komunita. V tomto roku bolo založené hnutie ACT UP, ktoré zohralo významnú rolu v boji proti diskriminácii LGBTI+ ľudí v súvislosti s epidémiou AIDS. 

Členovia a členky hnutia organizovali prostesty, aby upozorňovali na vážnosť situácie. Taktiež vyvracali dezinformácie, ktoré sa ohľadom ochorenia šírili, napríklad ako to, že ženy sa nemôžu vírusom HIV nakaziť od heterosexuálnych mužov, alebo že ľudia môžu ochorieť na AIDS pri používaní verejných toaliet alebo v bazénoch. 

Najvýznamnejším a najväčším protestom hnutia ACT UP bol tzv. Day of desperation. V januári 1991 boli v New Yorku zorganizované obrovské protesty a pochody proti diskriminácii kvír ľudí v rámci epidémie. Aktivisti a aktivistky priniesli truhly pred budovy úradov, aby poukázali na to, kto v dôsledku ignorovania vážnosti situácie nesie zodpovednosť za tých, čo prišli kvôli AIDS o život. 

Lesby pomáhali v nemocniciach a darovali krv

Strach z nakazenia vírusom HIV bol v období epidémie obrovský a následkom toho sa šírilo množstvo dezinformácií. Zdravotné sestry sa častokrát báli ošetrovať alebo vôbec byť v prítomnosti pacientov, ktorí mali AIDS, pretože sa nechceli nakaziť. 

Ochorenie nepostihovalo výhradne kvír mužov, no práve tí patrili do najpočetnejšej skupiny obetí. Dôležitú úlohu zohrali vtedy lesby, ktoré sa o pacientov starali, keď zlyhávala pomoc zo strany zdravotných sestier.

Lesby pracovali ako dobrovoľníčky v nemocniciach, častokrát však aj darovali krv. Gejovia darovať krv nemohli, no pre kvír ženy tento zákaz neplatil. Takto bojovali proti epidémii aj proti predsudkom v spoločnosti. Práve ony boli hrdinkami, ktoré udržali súdržnú komunitu v čase núdze.

Kľúčová je prevencia

Infekcia HIV sa stále považuje nevyliečiteľnú, no moderná medicína už pozná spôsoby, ako zastaviť progres ochorenia u pacienta a zabrániť ďalšiemu šíreniu. Liečbou je možné dosiahnuť, že pacient má tak nízke množstvo vírusu, že môže žiť bežný život a dokonca nie je hrozbou pre druhých. Kým sme sa však k tomuto bodu dopracovali, toto ochorenie vzalo život množstvu ľudí a v niektorých častiach sveta predstavuje obrovský problém aj v súčasnosti. 

Slovensko síce patrí ku krajinám s nízkym výskytom tohto ochorenia, no aj tak by sme nemali zabúdať na prevenciu. Najlepším spôsobom, ako nákaze predísť, je chránený sex a pravidelné overovanie svojho statusu.

Túto službu na Slovensku poskytuje napríklad HIV Check Point v Bratislave. Organizácia Saplinq sa pri príležitosti Dňa červenej stužky, ktorý je zameraný na zvýšenie povedomia o HIV/AIDS, rozhodla spustiť kampaň na podporu prevádzky HIV Check Point, kam môžeš prispieť aj ty.

View this post on Instagram

A post shared by PRIDE Košice (@pride.kosice)

Okolo ochorenia AIDS je v spoločnosti stále stigma, no je čas to zmeniť. Je dôležité o tomto ochorení hovoriť a informovať verejnosť o dostupnosti liečby, ale hlavne o možnostiach prevencie. 

Text: Alex Michelčík

Titulná foto: Ron Frehm / AP, 24. január 1991

The post Epidémia AIDS, homofóbia a LGBTI+ ľudia appeared first on PRIDEkosice.sk.