Gilbert Baker sa narodil 2. júna 1951 v Chanute v Kansase a vyrastal v meste Parsons. K umeniu a dizajnu mal vzťah už od detstva, no doma sa nestretol s pochopením. V očiach jeho rodičov bolo podľa jeho vlastných slov „byť umelcom rovnako zlé ako homosexualita.“ Keď Baker vďaka víťazstvu vo výtvarnej súťaži získal štipendium, jeho rodičia trochu ustúpili.

Zlepšenie jeho situácie však nestačilo na to, aby bol Baker v Kansase šťastný. Túžil sa dostať preč a jeho šancou bola armáda.

Homofóbia v armáde a život v San Franciscu

Povolávací rozkaz dostal v deň jeho 19. narodenín v roku 1970. Už pri vstupnom rozhovore mal seržant podozrenie, že Gilbert Baker je gej. On to však opakovane popieral aj napriek vyhrážaniu a homofóbnym urážkam. Aj keď sa Baker k svojej identite „nepriznal“, v armáde sa aj naďalej stretával s homofóbiou a čoraz horším zaobchádzaním od nadriadených. Nakoniec sa po odporúčaniach štábneho seržanta rozhodol stať zdravotníkom a bol umiestnený v San Franciscu.

Práve tu spoznal Jima, ďalšieho vojaka. Jim a Gilbert Baker sa rýchlo stali dobrými priateľmi a postupne sa do seba zamilovali. Ich idylka však netrvala dlho, pretože Jim sa bál, že ich prichytia. Nakoniec boli po skončení ošetrovateľského programu pridelení do rôznych nemocníc.

Nutnosť žiť otvorene

Jim sa po nejakej dobe oženil a presťahoval sa do Tennessee. Gilbert Baker však ďalej nedokázal takto žiť, rozhodol sa pre coming-out. Jeho rodina ho neprijala a trvalo roky, kým sa ich vzťah ako-tak napravil. „Už som nemienil klamať o tom, že som gej. Láska k Jimovi ma zmenila,“ píše vo svojich memoároch. 

Po skončení vojenskej služby ostal žiť v San Franciscu a otvorene vystupoval ako gej. Svoj talent a vzťah k dizajnu využíval v aktivizme pri tvorbe protivojnových a LGBTI+ transparentov pre rôzne protesty a sprievody. Práve práca zdravotníka v armáde, kde ošetroval hlavne vojakov, ktorí sa vrátili z Vietnamu, veľmi ovplyvnila jeho protivojnové postoje. Baker sa v San Franciscu venoval dobrovoľníctvu, pridal sa k hnutiu Gay Liberation a v roku 1975 spoznal Harveyho Milka, prvého politika v USA, ktorý bol otvorene gej. Rovnako ako Baker, aj Milk mal skúsenosti z armády.

Naša revolúcia si zaslúži nový symbol

Práve Harvey Milk bol jeden z aktivistov a aktivistiek, ktorí*é inšpirovali Bakera k vytvoreniu nového symbolu kvír hnutia. Dovtedy bol najčastejšie používaným symbolom ružový trojuholník, pozostatok nacistického režimu z obdobia druhej svetovej vojny. Mnoho ľudí však cítilo potrebu mať nový, pozitívny symbol.

O vlajke Baker uvažoval v rôznych kontextoch ─ od nacionalizmu v negatívnom zmysle až po symbol vzdoru a revolúcie. „Pri oslavách 200. výročia založenia USA sa pozornosť sústredila na americkú vlajku. Bola všade, od pop-artu po výtvarné umenie, od nevkusných suvenírov po gýčové reklamy. Na akejkoľvek úrovni fungovala ako posolstvo,“ píše vo svojich memoároch. LGBTI+ ľudia sa v Bakerových očiach nachádzali uprostred prevratu, keď bojovali za svoje práva a dožadovali sa zmeny v spoločnosti. „Toto bola naša nová revolúcia: kmeňová, individualistická a kolektívna vízia. Zaslúžila si nový symbol,“ píše.

Dúha ako symbol nádeje a diverzity

Gilbert Baker sa pre dúhu rozhodol, pretože reprezentovala rôznorodosť kvír ľudí. Dúha bola zároveň symbolom nádeje v rôznych mytológiách a kultúrach od Egypta cez Čínu až po pôvodné obyvateľstvo Ameriky.

V júni 1978 dal Gilbert Baker dokopy tím, s ktorého pomocou nafarbil látky a ušil dve vlajky, ktoré mali svoju premiéru 25. júna počas sprievodu na San Francisco Pride (vtedy pod názvom The Gay Freedom Day Parade). Tisíce ľudí tu vlajku videlo a prijalo ju za svoju. Pre Bakera bola táto skúsenosť veľmi emotívna.

„Bol to deň, ktorý navždy zmenil môj život. Vedel som, že to bude najdôležitejšia vec, ktorú som kedy urobil,“ povedal pre CNN v roku 2015.

Pôvodná vlajka mala osem farieb, pričom každá má svoj význam. Ružová symbolizuje sex, červená život, oranžová liečenie, žltá slnečné svetlo, zelená prírodu, tyrkysová mágiu a umenie, indigová pokoj a fialová dušu. Postupne bol odstránený ružový pruh, pretože jeho výroba bola finančne náročná, a neskôr aj tyrkysový ─ tak vznikla dúhová vlajka, ktorú poznáme dnes, aj keď si v priebehu rokov prešla viacerými zmenami. 

Umenie z občianskej neposlušnosti

Po triumfe dúhovej vlajky sa Gilbert Baker stal úspešným vexilografom (tvorcom vlajok) a získal prácu v spoločnosti Paramount Flags, kde vytváral vlajky napríklad pri príležitosti inaugurácie starostu alebo pri diplomatických návštevách. Okrem toho ďalej pokračoval v aktivizme, v rámci ktorého sa okrem výtvarného umenia venoval aj dragu.

Do aktivizmu sa ešte viac ponoril počas epidémie HIV/AIDS. Ako mnoho ďalších LGBTI+ ľudí, aj Baker prišiel veľa blízkych. Jeho priateľ Harvey Milk bol zavraždený len päť mesiacov po vyvesení prvej vlajky. Tieto straty ho hlboko ovplyvnili. Bojoval s depresiou a jeho aktivizmus sa zdal jeho nadriadeným príliš kontroverzný a tak prišiel o prácu.

V roku 1994 sa Baker presťahoval do New Yorku, kde sa pridal k hnutiu ACT UP, ktoré tu bolo založené v roku 1987. Jeho hlavným cieľom je ukončenie pandémiu HIV/AIDS. Snaží sa o zlepšenie života ľudí s AIDS prostredníctvom priamych akcií, výskumu alebo liečby a venuje sa aj ďalším dôležitým ľudskoprávnym témam.

„ACT UP urobili z občianskej neposlušnosti umenie,“ píše Gilbert Baker.

Vlajka patrí ľuďom

V tom istom roku sa Gilbert Baker pripojil k prípravám podujatia na počesť 25. výročia Stonewallských nepokojov a chel vytvoriť niečo naozaj veľkolepé. Výsledkom bol svetový rekord, keď vytvoril dúhovú vlajku o dĺžke jednej míle.

Naďalej pokračoval v aktivizme a umení oslavujúcom kvír ľudí. Okrem práce s textilom sa Baker vo svojej tvorbe venoval plagátom či maľbe. V roku 2003 prekonal svoj vlastný svetový rekord s dúhovou vlajkou pre Key West Pride, ktorá merala až jeden a štvrť míle.

Gilbert Baker zomrel 31. marca 2017 doma v New Yorku vo veku 65 rokov. Bakerova dúhová vlajka je verejnou doménou a nikdy si nenárokoval na autorské práva.

„Skutočná vlajka nie je niečo, čo sa dá naozaj navrhnúť. Pravá vlajka je akoby vytrhnutá z duše ľudí… Dúhová vlajka je v tomto zmysle rovnaká ako ostatné vlajky: patrí ľuďom,“ píše.

Autorstvo: Alex Michelčík

Titulná foto: gilbertbaker.com a GLBT Historical Society

The post Dúha ako symbol revolúcie a nádeje. Kto bol Gilbert Baker? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Jej celoživotný boj proti útlaku a hnev vychádzajúci z neprávostí, ktoré videla a zažila, sa odzrkadľujú aj v jej tvorbe, kde rozoberá témy rasizmu, sexizmu, ableizmu, homonegativity a ďalších foriem útklaku. Prostredníctvom poézie a prózy konfrontuje nespravodlivosť v jej rôznych podobách, pretože podľa jej vlastných slov „útlak a netolerancia odlišnosti prichádza vo všetkých tvaroch, rodoch a farbách“ a „sexizmus a heterosexizmus pochádzajú z toho istého zdroja ako rasizmus“ (There Is No Hierarchy of Oppressions, Audre Lorde).

Poézia ako spôsob sebavyjadrenia

Audre Lorde sa narodila 18. februára 1934 v New Yorku ako najmladšia z troch dcér do rodiny imigrantov*iek z Karibiku. Pôvodným menom Audrey Geraldine Lorde sa rozhodla písmeno „-y“ zo svojho mena vynechať kvôli symetrii, čo opisuje aj vo svojej knihe Zami: A New Spelling of My Name. Vyrastala v Harleme a ako dieťa navštevovala katolícku základnú školu. V tejto viere bola aj vychovávaná. Neskôr študovala na prestížnej Hunter High School. 

Vzťah k poézii mala už ako dieťa. Mala ťažkosti s bežnou komunikáciu a práve poézia bola pre ňu prostriedkom k vyjadreniu svojich pocitov. Často komunikovala prostredníctvom básní, ktoré vedela naspamäť. Časom jej však nestačili na autentické sebavyjadrenie, preto ako dvanásť alebo trinásťročná začala písať svoje vlastné. 

Poetka outsiderka

Jej vzťah s rodičmi bol chladný, zložitý a poznačený internalizovaným rasizmom – najmä zo strany matky, ktorá mala zmiešaný pôvod, no jej pokožka bola pomerne svetlá, čo bolo pre jej stranu rodiny zdrojom hrdosti. Z tejto skutočnosti vychádzali aj jej negatívne postoje voči ľuďom s tmavšou pleťou, akú mala aj jej dcéra Audre. 

Audre Lorde svoju prvú báseň napísala v ôsmom ročníku, no škola jej ju odmietla vydať v školskom literárnom časopise, pretožu báseň považovala za nevhodnú. Neskôr bola publikovaná v časopise Seventeen, ktorého cieľovou skupinou boli dievčatá v tínedžerskom veku. Audre Lorde sa v tomto období začala stále viac stretávať s ľuďmi zo školy, ktorí boli považovaní za outsiderov a outsiderky – tak ako ona.

Za dôležité obdobie svojho života považovala rok 1954, ktorý strávila na Národnej Nezávislej Univerzite v Mexiku. Podľa vlastných slov to bolo pre ňu obdobím utvrdenia a prijatia svojej identity ako lesbickej umelkyne. Po návrate do New Yorku ďalej študovala na vysokej škole Hunter College a pracovala v knižnici. Začala navštevovať lesbické bary a aktívne sa zapájať do kvír kultúrneho života v Greenwich Village, no svoju orientáciu zatiaľ neprezentovala verejne. 

Na akademickej pôde

Ďalším významným obdobím v jej živote bolo jej pôsobenie na Tougaloo College, čo je historicky černošská vysoká škola. Práve tu Lorde viedla workshopy pre hlavne černošských študentov a študentky, ktorých veľmi zaujímala téma občianskych a ľudských práv. K pôsobeniu na tejto škole sa Lorde vracia aj v jej diele Cables to Rage.

Napriek tomu, že sa akademické prostredie postupne menilo a otváralo sa témam afroamerických a feministických štúdií, väčšina profesorov boli stále bieli muži. Lorde cítila, že do tohto dominantne bieleho a mužského prostredia nezapadá. Jej dlhoročné skúsenosti z pôsobenia na akademickej pôde sa odzrkadlili aj v jej tvorbe, v ktorej sa okrem poézie venovala aj esejám na tému feministickej a kvír teórie či afroamerickým štúdiám.

Černoška, lesba, feministka

V roku 1962 sa Lorde vydala za Edwarda Rollinsa. Ona bola lesba, on gej a ako mnoho ďalších kvír ľudí v tomto období, aj oni spravili to, čo považovali na najlepšiu možnosť v homonegatívnej spoločnosti. Lorde a Rollins mali počas manželstva dohodu, že môžu mať ďalších kvír partnerov a partnerky. Mali dve deti a žili spolu až do rozvodu v roku 1970. O dva roky neskôr Lorde spoznala svoju dlhoročnú priateľku Frances Clayton, s ktorou viedla otvorene lesbický život.

Tvorba Audre Lorde bola politická, aktivistická, intersekcionálna a nevyhýbala sa zložitým témam, ako je rasizmus, sexismus, násilie či policajná brutalita. Kritici a kritičky často vysvetľovali svoj negatívny postoj tým, že jej práca v nich vyvoláva diskomfort a pocit viny vychádzajúci z privilegovanejšieho postavenia v spoločnosti. 

Rôznorodosť ako zdroj moci

Lorde cez svoju tvorbu skúmala prelínanie jednotlivých vrstiev vlastnej identity, rovnako ako súvislosť medzi farbou pleti, rodovou identitou, sexuálnou orientáciou či triedou v spoločnosti všeobecne. Jej tvorba však nebola rôznorodá len v témach, ale aj v oblasti žánru. V roku 1982 vydala knihu s názvom Zami: A New Spelling of My Name, ktorú označovala ako „biomytografiu“. Toto dielo nesie prvky mýtu, autobiografie či histórie a skúma detstvo, mladosť a cestu autorky za sebaprijatím.

Medzi ďalšie významné diela patrí zbierka esejí s názvom Sister Outsider (1984), ktorá obsahuje aj jej najznámejší text The Master’s Tools Will Never Dismantle the Master’s House. V tomto texte nabáda feministky, aby ich rôznorodosť nevnímali ako niečo, čo ich rozdeľuje, ale ako zdroj moci. Taktiež hovorí o tom, že zmenu nedosiahneme, ak nebudeme konfrontovať rasistický a patriarchálny systém a našu rolu v ňom. Je nutné, aby sme sa vzdelávali a všímali si dynamiku moci a útlaku spoločnosti. Očakávanie, že marginalizovaní ľudia za nás túto prácu urobia, ďalej prispieva k rasistickému a patriarchálnemu zmýšľaniu.

Foto: Dagmar Schultz

Kitchen Table: Women of Color Press

Audrey Lorde bola spoluzakladateľkou vydavateľstva Kitchen Table: Women of Color Press, ktoré vzniklo v spolupráci s aktivistkami Barbarou Smith a Beverly Smith. Motiváciou k založeniu boli obmedzené možnosti publikovať v mainstreamových vydavateľstvách, kde nemali kvír ženy, feministky a/alebo ženy inej ako bielej farby pleti takmer žiadny priestor. Ďalším faktorom bol aj rasizmus prítomný vo feministickom hnutí.

Vydavateľstvo Kitchen Table: Women of Color Press dávalo hlas a priestor ženám rôznych marginalizovaných identít. Bolo významným komunikačným prostriedkom pre zmeny v spoločnosti, ktoré sa snažili autorky dosiahnuť. Vydavateľstvo fungovalo od roku 1980 a zaniklo krátko po smrti Audre Lorde v roku 1992.

The Cancer Journals

V roku 1977 jej bola diagnostikovaná rakovina prsníka. Obdobie liečby bolo pre Lorde izolujúce, čo sa ešte viac stupňovalo v kontexte jej marginalizovanej identity. Vnímala, že príbehy o zvládaní liečby a rady, ktoré dostávala, mohli pomôcť bielym heterosexuálnym ženám, no neodrážali jej realitu.

Lorde podstúpila mastektómiu, čo bola len ďalšia z vecí, o ktorých sa nehovorilo. Ona však nechcela mlčať. Reflexiou tohto obdobia jej života je dielo The Cancer Journals (1980), za ktoré získala cenu Gay Caucus Book of the Year Award Americkej asociácie knižníc.

Bojovníčka: tá, ktorá dáva najavo svoj zmysel

Lorde pokračovala vo svojom aktivizme nielen v jej literárnej tvorbe, ale aj prostredníctvom prejavov či workshopov. Pôsobila ako profesorka angličtiny na vysokých školách John Jay College of Criminal Justice a Hunter College a za svoj život získala mnoho ocenení. Okrem Kitchen Table: Women of Color Press bola Lorde bola zakladajúcou členkou organizácie Sisterhood in Support of Sisters in South Africa, ktorá sa angažovala v oblasti práv žien žijúcich v podmienkach apartheidu.

Šesť rokov po prvom diagnostikovaní sa rakovina Lorde vrátila. Rakovine pečene podľahla 17. novembra 1992 vo veku 58 rokov. Krátko pred svojou smrťou sa zúčastnila na africkom ceremoniáli, pri ktorom dostala meno Gamba Adisa, ktoré v preklade znamená „Bojovníčka: tá, ktorá dáva najavo svoj zmysel“.

Autorstvo: Alex Michelčík

Titulná foto: Robert Alexander/Getty Images

The post Audre Lorde: Černoška, lesba, feministka, socialistka, matka, bojovníčka a poetka appeared first on PRIDEkosice.sk.