Tímu PRIDE Košice som začala pomáhať len tento rok. Pracovná stránka príprav článkov a podkladov pre médiá o našej činnosti sa vôbec nedá porovnať s realitou a emóciami, ktoré vo mne vyvolala úžasná atmosféra v teréne. Keď sme s Jurajom vchádzali do oploteného areálu námestia, obaja sme cítili vzrušenie. Mali sme premiéru – Juraj prvýkrát na PRIDE v Bratislave, a ja po prvýkrát ako účastník takéhoto podujatia. Štart sme zvládli bravúrne. Stánok s tričkami, taškami, odznakmi a informáciami v hlave sme otvorili už napoludnie.

Postupne pribúdajúci dav čakal s očami smerom k pódiu na vystupujúcich. Naša Zara Kromková dokonca dostala podporu aj od ďalších jednorožcov z tímu a počas jej príhovoru s ňou stáli na stage-i. Hoci som kvôli zlému ozvučeniu Zarine slová nepočula, vytrhla som jej z ruky papiere a prečítala som si ho pre seba. Príhovor bude publikovaný aj na našom webe, patrí sa oň podeliť aj s tými, ktorí nemohli prísť. Núteným kastráciám, o ktorých v prejave hovorila, dala priestor na svojom transparente aj Romina. Netreba azda ani rozvíjať, že tento nezmysel je v rozpore s ľudskými právami, k čomu sa vyjadrila aj verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová. Smutné z pódia však striedala uvoľnená atmosféra, povzbudzujúce potlesky a songy Kataríny Ščevlíkovej. Pri stánku PRIDE Košice hustol dav. V mene celého tímu ďakujem za každú podporu, ktorú sme od vás dostali. S blížiacou sa druhou hodinou popoludní počiatočné vzrušenie rástlo, chystali sme vlajky, bannery, uhládzali tričká, nech nás je dobre vidieť.  O 14:15 som dokonca vyšla z radu na toaletu, kde som dovtedy čakala asi 10 minút, len nech nepremeškám začiatok a stihnem sa pripojiť ku košickým jednorožcom.

Zľava Juraj, Monika, Robo v strede, napravo Zara. Banner s logom PRIDE Košice sa narovnal po stranách a so zvukom bubnov spustil Robo svoje inštrukcie „Točíme sa, Zara menšie kroky, Juro dlhšie, teraz si pohneme, dva metre pred nami prázdno…“. Z námestia pred Slovenským národným divadlom sme hrdo vykročili k Vajanského nábrežiu. Z okna nám zakývala nevesta v bielom, po stranách nás strážili príslušníci policajného zboru, nad hlavami monitoroval vrtuľník. Dúhové stádo jednorožcov z Košíc pokračovalo za zvukov mobilného DJ-a okolo SNG, Zara si stihla zaboriť opätok do električkových koľajníc a za bannerom nastali prvé personálne zmeny. Každý dostal priestor zabaviť sa, nechať sa strhnúť hudbou a užiť si sprievod, ktorým sme chceli upozorniť na práva LGBTI+ komunity.

Od „Šafka“ sa nám už síce lepili ružové tričká poriadne na chrbát, ale Štúrovou ulicou sme opäť preplávali s glancom a tí, ktorí v rukách nedržali vlajky a pútače tancovali na skladbu YMCA. Takú radosť som veru už dávno necítila! Na Gorkého som spustila slzu. Som heterosexuálka, a keď som si uvedomila, že párik gejov predo mnou sa možno ešte pred niekoľkými rokmi trápil nad tým, ako vysvetliť rodičom homosexuálnu orientáciu, splašili sa mi emócie. V tej chvíli som priala nielen im, nech sa nikdy nemusia hanbiť za to, kým sú, aký život žijú, koho milujú a akých bohov vyznávajú.

Dostali sme sa späť na stanovište a zo stage-u začala znieť Azucar Cubana. Doznievali kroky účastníkov sprievodu a latino hudba opäť stiahla viacerých na hopsanie.

O týždeň 13. júna 2016 je dúhový sprievod v Prahe. Dúfam, že bude rovnako pokojný ako ten v Bratislave, ale s výraznejším dosahom za to, čo chceme pre LGBTI komunitu.

Henrieta Mihalková

The post Môj premiérový PRIDE appeared first on PRIDEkosice.sk.