Prinášame vám článok jedného účastníctva, ktoré počas júna absolvovalo ESC dobrovoľnícky program. V tomto článku približuje svoje zážitky, postoje a pocity z troch Pride-ov, ktoré sme navštívili. Článok publikujeme v anglickom jazyku tak, ako bol pôvodne napísaný, a v slovenskom preklade. Autorstvo používa zámená they/them. Pre účely prekladu sme v slovenčine použili zámená ono/ich.

Vienna

Vienna Pride’s parade was grand, loud and corporate. On a suffocatingly hot day we made our way to the parade, greeting us on the metro’s platform display was an electronic message blinking a „We ride with pride“ message at us and Pride flags draped down from buildings. All of this filled my heart with hope. After all the news of horrible setbacks, here is a city that is standing with the Pride event! 

So many different people gathered around, big buses discordantly blaring music lining the road with their sponsors in bold letters on their fronts and sides. Our small group joined a group going after a queer poc float (I unfortunately don’t remember the name), slowly snaking our way through the streets of Vienna lined with onlookers. 

Trying to block out the loud noises from the floats I found myself watching people, seeing all kinds of humans, dressed in whatever way made them happy. I had never seen so many gender non conforming people together in one place and, while watching two people dancing to none of the music present, I forgot about the agony of being on my feet so long and burned the memory of them into my mind.

„I have always seen PRIDE as a protest“

Unfortunately this peace could not last as shortly thereafter we were approached by two people from that section of Pride, arguing with one of us (Adam) about the Palestine flag they were carrying and flying. They told Adam something along the lines of „We paid for this spot and having your flag visible is a bad look“ and, although at the time I couldn’t hear it, I instantly felt unwelcome. I’m not Palestinian, I wasn’t even the one holding the flag but being told to leave over a „bad image/too political“ was quite a jarring juxtaposition, when I have always seen Pride as a protest. 

This experience, the heat and my increase in pain lead us to soon leave the parade, never seeing it to completion. I discussed with the rest of our group about how the constant pauses in areas of no shade really made the whole parade a harsh experience, even for some of them who don’t share my disabilities. Sitting, waiting for the metro, the message felt less exciting and more of a reminder that the acceptance shown by them is only superficial, only for those whose message is palatable enough. 

While these thoughts swirled around I stared out across from me and saw the tagline of this Pride, plastered on the opposite wall of the metro stop, „Pride is a demonstration“. It felt so ironic I pointed it out to Adam and we shared our disappointment in corporate Pride, my first ever experience with it and how the event had been neither a demonstration nor a celebration for me.

Banská Bystrica

Banská Bystrica’s parade was wet, quiet and small. The rain slowly drizzled down when we arrived and, when it really started coming down, various people started singing children’s folk songs about rain, while we made our way up the stairs. I had prepared myself to see a lot of extremists protesting the parade after seeing videos and reading stories from previous Prides, but the plans I had made in case of escalation were all obsolete. The only noises to be heard as we made our way were the song struggling to play from a water damaged portable speaker, the rain hitting our umbrellas and the valiant attempts at starting a chant at the back of the parade. 

After the chant finally reached the front we were nearly at our destination, „Záhrada“, covered in Pride flags. Due to the rain the small space was quickly filled with bodies either trying to get something to drink at the bar or wanting to sit down. Half listening to the speeches happening that I couldn’t understand I asked Alex if the parade was always that short and peaceful, they proposed that the rain might be a big contributing factor. I took some time to make a pin at a workshop being held, a nice activity to encourage creativity but hellish for a perfectionist. 

„People who should be hearing these stories are turning away and not listening“

Although there were various interesting and diverse speeches and discussions being held I ended up missing even those in English, either to us heading for lunch or just bad time management. However, I was fortunate enough that Alex led me to the Human Library. I wasn’t aware of it existed or what it was before I sat down with Nawras a Palestinian/Jordanian queer woman and she told us about her life. 

Moments like that, when I hear about someone else’s life and struggles, really ground me in this reality. Not in a way where I think my problems don’t matter or aren’t serious but that a lot of people have gone through horrible things, and in her case, have still kept going and found a community of people that support her. It also made me think of how the people who should be hearing these stories are turning away and not listening, just like they avert their eyes from the ongoing genocide. It’s so important that Pride be intersectional for this reason, to support each other and raise awareness, and to be loud enough and bright enough that they can’t just ignore it. 

Trnava

Trnava Pride was what I had always expected from a Pride parade, with active chants, friendly participants and the looming presence of some extremists along the way. From the start of our trip we were all a little jumpy, worrying about any potential confrontations when some of us looked very visibly queer. Thankfully nothing besides some stares and the hot weather bothered us on our way to the event. 

I spent some time watching the volunteers set up the event, unfortunately due to feeling ill from both the heat and hormones I wasn’t able to help. It’s always nice to see people come together and work hard for a cause like this. Talking to Denis I learned they had coded and set up a system to scan through any new extremists posts that mentioned Trnava and would ping them, something that I had never even thought of but seemed like a very good preventative measure. Thankfully nothing major happened, just a few extremists counter protesting, using anti abortion messages.

„No matter how nice the people were, there was still the underlying fear“

This was a little confusing but I guess I can’t expect extremists to have any sense. We just drowned out their hateful words with our own chants, which I valiantly attempted to mimic while only recognising a singular word here and there. The extremists were no match for us but the weather might have been, if we hadn’t prepared, a very friendly and prepared woman even offered us some more sunscreen when she heard Yurii talk about the sun bearing down on us. I would mention her by name but I unfortunately never caught it in the hubbub of the march. No matter how nice the people were, there was still the underlying fear, some wanting to start a chant but being too afraid to, out of a real sense that it could tip our march from cautious over into danger. 

Returning to the Pride ground I joined in on a Zine workshop, a delightful experience even with my aforementioned perfectionism. I reflected on my experiences over the month while making it, trying to condense it down to a simple comic. Then I took advantage of the free food that was lovingly made, something I didn’t ever expect to see and spent some time recovering from the heat and strain of the march. Thankfully the latter hadn’t been too long, in my opinion a perfect length to make a statement but not enough to cause serious strain on the average person. 

Overall this experience has made me want to get more involved with organising and participating in more activist activities when I get back home.

Môj PRIDE mesiac

Tento rok som malo možnosť navštíviť Slovensko a zúčastniť sa troch rôznych Pride-ov. Rozhodlo som sa napísať o intersekcionalite na Pride. Hlavne pre ľudí, ktorí nie sú cisrodoví bieli geji, a zároveň ako človek so zdravotným znevýhodnením.

Viedeň

Vienna Pride bol veľkolepý, hlučný a korporátny. V ten deň bolo dusno a horúco a my sme sa vybrali na sprievod. Na nástupišti metra nás na displeji vítala elektronická správa, z ktorej na nás blikal nápis „We ride with pride“. Mnohé budovy boli vyzdobené dúhovými vlajkami. To všetko mi naplnilo srdce nádejou – po toľkých zlých správach je tu mesto, ktoré za Pride-om naozaj stojí! 

Okolo sprievodu sa zhromaždilo množstvo rôznych ľudí, veľké autobusy, z ktorých nesúrodo revala hudba, lemovali cestu a na ich predných a bočných stranách boli tučnými písmenami napísané mená sponzorov. Naša malá skupinka sa pridala k ľuďom idúcim za alegorickým vozom POC organizácie (názov si, žiaľ, nepamätám) a pomaly kráčala ulicami Viedne lemovanými diváctvom. 

Snažilo som sa utlmiť hluk z alegorických vozov a pozorovalo som rôznorodých ľudí oblečených vo veciach, ktoré im robili radosť. Ešte nikdy som nevidelo toľko rodovo nekonformných ľudí pohromade na jednom mieste a pri sledovaní dvoch osôb tancujúcich len tak bez hudby som zabudlo na utrpenie, ktoré mi spôsobovalo dlhé státie na nohách. Spomienku na nich som si vrylo do pamäti.

„PRIDE som vždy vnímalo ako protest“

Bohužiaľ, tento pokoj netrval dlho, pretože krátko nato k nám pristúpili dvaja ľudia z bloku pred nami a začali sa s Adamom, s jedným z nás, hádať o palestínskej vlajke, ktorú niesol. Povedali Adamovi niečo v zmysle: „Zaplatili sme si za toto miesto v sprievode a nechceme, aby sme boli s touto vlajkou spájaní“ a hoci som to v tej chvíli nepočulo, okamžite som sa cítilo nevítané. Nie som z Palestíny, dokonca som nebolo ani tým, kto držal vlajku, ale to, že nám povedali, aby sme odišli kvôli „zlému obrazu/príliš politickým postojom“, bola dosť rušivá juxtapozícia, hlavne ak som Pride vždy vnímalo ako protest. 

Tento zážitok, horúčava a moja silnejúca bolesť nás viedli k tomu, že sme čoskoro opustili sprievod a tým pádom sme ho nevideli do konca. So zvyškom našej skupiny som diskutovalo o tom, ako neustále prestávky na miestach bez tieňa spôsobili, že celý sprievod bol drsným zážitkom aj pre niektorých z nich, a to aj keď nezdieľajú moje zdravotné znevýhodnenie. Sediac a čakajúc na metro som radosť z posolstva na tabuliach pociťovalo už menej a skôr som to vnímalo ako pripomienku, že nimi prejavovaná akceptácia je len povrchná a len pre tých ľudí, ktorí sú dostatočne prijateľní.

Kým mi tieto myšlienky vírili hlavou, zahľadelo som sa oproti sebe a uvidelo som slogan tohto ročníku Pride-u, ako je vyvesený na protiľahlej stene zastávky metra: „Pride je demonštrácia“. Pripadalo mi to tak veľmi ironické, až som na to upozornilo Adama. Podelili sme sa o naše spoločné sklamanie z korporátneho Pride-u, z mojej vôbec prvej skúsenosti s ním a z toho, že toto podujatie pre mňa nebolo ani demonštráciou, ani oslavou.

Banská Bystrica

Banskobystrický sprievod bol upršaný, tichý a komorný. Pri našom príchode pomaly mrholilo a keď začalo naozaj pršať, viacerí ľudia začali spievať detské ľudové pesničky o daždi, zatiaľ čo my sme si razili cestu hore schodmi. Po zhliadnutí videí a prečítaní príbehov o predchádzajúcich sprievodoch som sa pripravilo na to, že proti nám bude protestovať veľa extrémistov*iek, ale všetky plány, ktoré som si urobilo pre prípad eskalácie, boli bezpredmetné. Jediné zvuky, ktoré bolo počuť, bola pieseň, ktorá sa snažila hrať z vodou poškodeného prenosného reproduktora, dážď narážajúci do našich dáždnikov a odvážne pokusy o spustenie skandovania v zadnej časti sprievodu.

Kým sa skandovanie konečne dostalo aj dopredu, boli sme takmer v cieli, v Záhrade ovešanej vlajkami. Kvôli dažďu sa malý priestor rýchlo zaplnil ľuďmi, ktorí sa buď snažili získať niečo na pitie v bare, alebo si jednoducho chceli sadnúť. Napoly počúvajúc prebiehajúce prejavy, ktorým som nerozumelo, som sa Alex opýtalo, či je sprievod vždy taký krátky a pokojný. Naznačili, že k tomu mohol veľkou mierou prispieť práve dážď. Využilo som tento čas na výrobu odznaku na workshope, ktorý sa tu konal – pekná činnosť na podporu kreativity, ale pekelná pre môj perfekcionizmus. 

„Ľudia, ktorí by mali tieto príbehy počuť, sa odvracajú a nepočúvajú“

Hoci sa konali rôzne zaujímavé prednášky a diskusie, nakoniec som zmeškalo aj tie v angličtine – buď preto, že sme išli na obed, alebo len pre zlý time management. Malo som však to šťastie, že ma Alex zaviedli na Živú knižnicu. Nevedelo som o jej existencii a ani som nepoznalo tento koncept, až kým som si nesadlo k Nawras, palestínskej/jordánskej kvír žene, ktorá nám porozprávala o svojom živote.

Momenty, kedy počúvam o životoch iných ľudí a o ťažkostiach, ktoré prekonali, ma vedia  veľmi uzemniť. Nie že by som si myslelo, že na mojich problémoch nezáleží alebo že nie sú vážne, no veľa ľudí si prešlo naozaj hroznými vecami. V jej prípade stále trvajú, no ona bojovala a našla komunitu ľudí, ktorí ju podporujú. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako sa ľudia, ktorí by mali tieto príbehy počuť, odvracajú a nepočúvajú, rovnako ako odvracajú oči od prebiehajúcej genocídy. Preto je nesmierne dôležité, aby bol Pride intersekcionálny, aby sme sa navzájom podporovali a zvyšovali povedomie o rôznych témach. Je nutné, aby sme boli dostatočne hlasní*é a neoblomní*é – aby to nemohli len tak ignorovať. 

Trnava

Trnavský Pride bol tým, čo som vždy od Pride-u očakávalo – s aktívnym skandovaním, priateľským účastníctvom a hroziacou prítomnosťou niektorých extrémistov*iek počas sprievodu. Od začiatku našej cesty do Trnavy sme boli trochu nervózni*e. Obávali sme sa prípadných konfrontácií a nepríjemných situácií, pretože niektorí*é z nás vyzerali veľmi viditeľne kvír. Našťastie nás cestou na podujatie okrem niekoľkých pohľadov a horúceho počasia nič netrápilo. 

Chvíľu som strávilo pozorovaním dobrovoľníctva pri príprave podujatia. Žiaľ, kvôli nevoľnosti z horúčavy aj hormónov som však nebolo schopné nejak pomôcť. No vždy je super vidieť, ako sa ľudia vedia spojiť a pracovať na dobrej veci. Pri rozhovore s Denisom som sa dozvedelo, že nakódovali a nastavili systém, ktorý skenuje všetky nové príspevky extrémistov*iek, kde sa spomína Trnava spomína. Následne na ne bude upozorňovať. Niečo také mi ani len nenapadlo, ale považujem to za veľmi dobré preventívne opatrenie. Našťastie sa nič závažné nestalo, len pár extrémistov*iek kontra protestovalo, pričom používali slogany proti potratom.

„Ľudia boli milí, stále bol niekde v podvedomí prítomný strach“

Bolo to trochu mätúce, ale asi nemôžem očakávať, že extrémisti*ky budú dávať nejaký zmysel. Ich nenávistné slová sme jednoducho prehlušili vlastným skandovaním, ktoré som sa statočne pokúšalo napodobniť aj napriek tomu, že som rozoznalo len sem-tam nejaké slovo. Extrémisti*ky sa nám nevyrovnali, ale počasie sa mohlo, keby sme sa neboli pripravili. Jedna veľmi priateľská a dobre pripravená osoba zo sprievodu nám dokonca ponúkla ďalšie opaľovacie krémy, keď počula, ako Yurii hovorí o slnku a horúčave. Spomenulo by som ju menom, ale v tom ruchu sa mi ho nepodarilo nezachytiť. Bez ohľadu na to, akí boli ľudia milí, stále bol niekde v podvedomí prítomný strach. Niektorí*é chceli začať skandovať, ale obávali sa, že by sa situácia mohla zvrhnúť a dostať nás do ohrozenia.

Po návrate sprievodu do cieľa som sa zapojilo do Workshopu tvorby zínov, čo bol príjemný zážitok aj napriek môjmu spomínanému perfekcionizmu. Počas tvorenia som premýšľalo o svojich zážitkoch z celého mesiaca a snažilo som sa ich skondenzovať do jednoduchého komiksu. Taktiež som využilo možnosť najesť sa s láskou pripraveného jedla a zadarmo, čo som naozaj nečakalo. Nejaký čas som strávilo zotavovaním sa z horúčavy a z namáhavého sprievodu. Ten našťastie nebol príliš dlhý. Podľa môjho názoru to bola ideálna dĺžka na to, aby vyjadril stanovisko a myšlienku bez toho, aby spôsobil vážnu záťaž pre bežného človeka. 

Celkovo ma táto skúsenosť presvedčila, že keď sa vrátim domov, budem sa chcieť viac zapojiť do organizovania a do účasti na ďalších aktivistických podujatiach a ďalších aktivitách. 

Autorstvo: Yuki Ikelaar

Pridajte sa k podporovateľstvu občianskeho združenia Saplinq a aj vďaka vašej pomoci vás budeme naďalej zásobovať skvelými knižnými tipmi s LGBTI+ tematikou. Podporiť nás môžete na sq.darujme.sk/spolocne-dokazeme-viac.

The post My PRIDE month appeared first on PRIDEkosice.sk.

Posledných sto rokov bolo z hľadiska práv LGBTI+ ľudí rozhodne najviac turbulentnou érou. V mnohých krajinách došlo k úplnej dekriminalizácii a zrovnoprávneniu LGBTI+ ľudí, no žiaľ nič nie je garantované a zápas za rovné práva pokračuje. Preto je dôležité – dnes o to viac ako inokedy – držať spolu, vzájomne sa podporovať a neostávať ticho. A to nielen počas PRIDE mesiaca. 

Pokiaľ máte záujem získať prehľad o histórii kvír hnutia, kniha, ktorú vám dnes predstaví Paťa, je skvelým štartom.

PRIDE: The Story of the LGBTQ Equality Movement – Matthew Todd

Kniha PRIDE: The Story of the LGBTQ Equality Movement od autora Matthewa Todda je zbierkou kľúčových momentov boja za práva LGBTI+ ľudí vo svetovom merítku, počnúc Stonewallskými nepokojmi až po súčasnosť. 

Tieto dôležité okamihy histórie sprevádzajú výpovede ľudí, ktorí ich zažili na vlastnej koži. Autor nám odhaľuje príbehy a približuje úsilie jednotlivcov a skupín, ktoré viedli k postupnému posunu v spoločnosti a boju proti diskriminácii. 

Celkové spracovanie knihy je veľmi príjemné, s množstvom fotografií a iných ilustračných dokumentov. Pre prehľadnosť sú niektoré časti samostatne rozdelené, napríklad tá o kvír kultúre. Nájdeme v nej sekcie, ktoré sa venujú umeniu, literatúre, hudbe, divadlu a filmom. Slúžia ako skvelý zdroj inšpirácie, ak si napríklad chcete večer pozrieť film s kvír tematikou. Okrem týchto častí nájdete aj tie, ktoré sa venujú športu, nočnému životu a iné. 

Taktiež sa mi páčil prehľady, ktoré kniha ponúka – napríklad „Ten Great Trans Films“ v prípade sekcie filmu či „Five Must-Read Lesbian Books“ v časti venujúcej sa literatúre.

Kniha PRIDE je zdrojom vzdelania a porozumenia, ktorý podporuje inklúziu, rovnosť a oslavuje kvír identity. Je vhodná pre každého, kto má záujem o spoločenské témy a kvír hnutie, tak pre LGBTI+ ľudí, ako aj pre ich spojencov či spojenkyne. 

Maňu dnes siahol po knihe, ktorá spája kvír históriu so súčasnosťou a zároveň sa nebojí otvárať odvážne otázky. 

Queer Intentions: A (personal) journey through LGBTQ+ culture – Amelia Abraham  

Amelia Abraham je britská novinárka, ktorá píše o kvír témach pre mnohé známe médiá (Guardian, VICE, Vogue, Dazed). V roku 2019 sa dostala do širšieho povedomia vďaka svojej knižnej prvotine Queer intentions, ktorá vznikla po tom, čo sa jej rozpadol vzťah a ona sa rozhodla cestovať a hľadať odpovede na otázky, ktoré jej nedali spávať. 

Čo znamená byť v dnešnej dobe kvír? Žije sa LGBTI+ ľuďom v krajinách, kde majú rovné práva kvalitnejšie? Prinieslo zrovnoprávnenie splynutie kvír kultúry s mainstreamom? Za čo ako hnutie dnes bojujeme? Sú už všetky boje vyhraté? 

Kniha je výborne vybalansovaná a napísaná obzvlášť pútavo. Rozhovory pôsobia uvoľnene, nenútene a sú doplnené informáciami o kvír teórii, histórii hnutia, štatistickými údajmi, čo im dodáva hĺbku. Postupne sa tak zoznamujeme s pestrou vzorkou tvárí lokálnych kvír komunít – gejským párom, nebinárnou drag queen, transrodovou ženou – naprieč USA, Európou aj mimo Európy. Obzvlášť oceňujem snahu zachytiť príbehy, ktorým sa bežne v médiách nedostáva priestor. 

Queer Intentions je kniha, ktorá vám rozšíri obzory, poskytne nové podnety na premýšľanie a v neposlednom rade pobaví sviežim humorom. 

Peťa dnes odporúča knihy od dvoch autorstiev z centra LGBTI+ hnutia, ktoré sa na kvír históriu pozerajú z nečakaných uhlov pohľadu.

Lesby k pohledání — Alison Bechdel

V anglickom origináli Essentials: Dykes to watch out for (DTWOF) od Alison Bechdel je zbierka krátkych komiksových príbehov, ktoré vychádzali v novinách od roku 1983 až do roku 2008. Séria je v skutku prelomová už len z dôvodu, že Bechdel sa v nich otvorene venovala životom lesieb a žien, ktoré popri každodennom živote bojovali za svoje práva v spoločnosti. Jej postavy sú multidimenzionálne – okrem diskriminácie riešia aj otázky, s ktorými sa v živote potýka mnoho ľudí, nielen členstvo LGBTI+ komunity. 

Pýtate sa, čo má lesbická komiksová séria spoločné s históriou LGBTI+ hnutia? Slovami Bechdel, DTWOF bol napoly rozkúskovaný viktoriánsky román a napoly klasický „názorový“ stĺpček v novinách. Postavy v ňom často reagovali na vtedajšie udalosti, politické otázky doby a reflektovali postoj spoločnosti ku kvír kultúre. Spolu s Mo, Lois, Toni a Clarice, Ginger a inými sme navštívili Michigan Womyn’s Festival, rôzne pride sprievody či feministické protestné pochody. Vďaka tomu sa DTWOF stala jednou z najvýznamnejších komiksových sérií o LGBTI+ komunite, no zároveň zaujímavým a autentickým zdrojom histórie LGBTI+ (a aj feministického) hnutia v USA.

Práve v jednom z týchto minikomiksových príbehov má svoj pôvod tzv. Bechdel test, ktorým sa hodnotí rodová rovnosť vo filmoch. Test je jednoduchý → vo filme musia byť minimálne dve ženské postavy, ktoré sa medzi sebou rozprávajú o niečom inom ako o mužskej postave. Obstojí v tomto teste váš obľúbený film?

The Celluloid Closet — Vito Russo

Autor Vito Russo bol americký filmový historik a LGBTI+ aktivista. Stál pri zrode organizácie GLAAD, ktorá na poli LGBTI+ kinematografie pôsobí dodnes. Angažoval sa v iniciatíve ACT UP, ktorá od čias AIDS krízy rozširuje povedomie o nej, bojuje proti dezinformáciám a háji práva ľudí, ktorí s ňou žijú.

V knihe The Celluloid Closet spojil Russo svoje dve vášne — filmovú históriu a LGBTI+ aktivizmus. Kniha je prierezom zobrazovania kvír ľudí vo filme a skúma dopady, ktoré mal Hollywood na ich prijatie v spoločnosti. Poukazuje na to, že negatívne stereotypy o LGBTI+ ľuďoch boli ľahkým nástrojom humoru už pri zrode filmu ako takého (koniec 19. storočia). Do hĺbky rozoberá tzv. zakódovanú reprezentáciu v časoch zlatej éry Hollywoodu, kedy bolo priame zobrazovanie životov kvír ľudí oficiálne zakázané. Pozornosť upriamuje aj na rôzne filmové klišé, ktoré táto éra vytvorila a ktoré ešte dlho pretrvali – LGBTI+ záporné postavy, náhla smrť kvír postáv, utrpenie pre inakosť, či už z dôvodu neprijatia, alebo kvôli AIDS.

Po Russovej smrti v roku 1990 na komplikácie spojené s AIDS sa jeho dielo dostalo na plátno. Ukážky z filmov spomínaných v knihe spolu s komentárom samotného tvorcovstva či herectva si môžete pozrieť v dokumentárnom filme The Celluloid Closet (1995; Zakázané plátno Ameriky).

Práca Vita Russa pomohla vydláždiť cestu k väčšiemu a hlavne lepšiemu zastúpeniu LGBTI+ ľudí v populárnej kultúre. Organizácia GLAAD po ňom pomenovala test, ktorým sa hodnotí kvalita kvír reprezentácie v médiách. Aj tento test je jednoduchý, stačí si položiť 3 otázky: Hrá vo filme postava, ktorá je otvorene kvír? Je charakterizovaná aj niečím iným ako sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou? Je spojená so zápletkou takým spôsobom, že by jej odstránenie malo významný vplyv?

Páčia sa vám odporúčania knižného klubu Kvír Výr? Zvážte, prosím, pravidelnú podporu občianskeho združenia Saplinq. Aj vďaka vašej pomoci budeme kvír ľudí a ich spojenectvo naďalej zásobovať skvelými knižnými tipmi.

Text: Maňu Kościuszko, Patrícia Marková a Petra Kmecová

The post Knižný klub Kvír Výr: Nechajte sa previesť históriou LGBTI+ hnutia appeared first on PRIDEkosice.sk.