Ľudské práva neboli vždy samozrejmosťou a z veľkej časti za ne vďačíme ľuďom, ktorí zasvätili svoje životy boju za rovnosť a spravodlivosť. Práve ich odvaha a zanietenie otvorili mnoho dverí nielen aktivistom a aktivistkám, ale celej dúhovej komunite. Pripomeňme si životné príbehy niektorých z nich.

Marsha P. Johnson

Jednou z najvýznamnejších aktivistiek za práva LGBTI+ ľudí a zároveň aj kľúčovou postavou stonewallských nepokojov (1969) bola Marsha P. Johnson, afroamerická transrodová žena, drag queen a pracovníčka v sex biznise. Narodila sa 24. augusta 1945 v meste Elizabeth v New Jersey. S homofóbiou a transfóbiou sa stretávala už ako malé dieťa. Keď mala iba 17 rokov, odišla do New Yorku len s taškou oblečenia a 15 dolármi, aby mohla ako kvír osoba žiť otvorenejší život. 

Pomerne rýchlo sa stala populárnou na teplej umeleckej scéne, ale aj vo svete aktivizmu. Spolu so Sylviou Rivera v roku 1970 založila organizáciu Street Transvestite Action Revolutionaries, skrátene STAR. Jej cieľom bolo pomáhať mladým transrodovým ľuďom, ktorí skončili na ulici, a bojovať za trans práva. V rokoch 1987 až 1992, kedy epidémia AIDS len prehĺbila predsudky spoločnosti voči kvír ľuďom, bola súčasťou skupiny ACT UP, ktorá sa venovala prevencii, ale aj vzdelávaniu verejnosti v tejto téme. 

Marsha P. Johnson tragicky zomrela 6. júla 1992 vo veku 46 rokov. Prípad bol v tej dobe uzavretý ako samovražda, aj keď mnoho dôkazov nasvedčovalo skôr tomu, že išlo o vraždu. Trans aktivistka Mariah Lopez sa v roku 2012 zaslúžila o znovuotvorenie a prešetrenie prípadu. 

Jej nevšedný život a neúnavný boj za rovnosť a ľudské práva kvír komunity inšpiroval mnoho ďalších ľudí. Jej životný príbeh zachytáva dokumentárny film Smrť a život Marshy P. Johnson.

Harvey Milk

Ďalšou významnou postavou kvír histórie bol Harvey Milk. Bol prvým americkým politikom, ktorý otvorene vystupoval ako gej. Zvolili ho do funkcie v Kalifornii, konkrétne do zastupiteľstva San Francisca. 

Narodil sa 22. mája 1930 v Woodmere v New Yorku. Svoju sexuálnu orientáciu si uvedomoval už počas školy, no tajil ju. Na strednej ani vysokej škole ho nikto nepodozrieval, že by mohol byť gejom. 

Po skončení školy, v dobe kórejskej vojny, nastúpil k námorníctvu a z armády bol prepustený v roku 1955 s hodnosťou mladšieho poručíka. Aktivizmus z počiatku nepatril k jeho záujmom a necítil potrebu sa verejne angažovať ani sa vyautovať až do svojich 40. rokov. V roku 1972 sa presťahoval do štvrti Castro v San Franciscu, kde trikrát neúspešne kandidoval. V roku 1977 získal miesto v mestskom zastupiteľstve. 

Za krátky čas v úrade, kde slúžil iba 11 mesiacov, sa zaslúžil o vyhlášku, ktorá garantovala práva gejov. Svoj súkromný život  sa však snažil od práce oddeľovať. Dňa 27. novembra 1978 bol spolu so starostom Georgom Mosconem zavraždený politikom Danom Whiteom, ktorý krátko predtým rezignoval a následne žiadal svoju funkciu späť. 

Milk sa stal martýrom kvír komunity a významnou osobnosťou LGBTI+ histórie. Jeho volebná manažérka, Anne Kronenberg, o ňom napísala: „Čím sa Milk líšil od vás alebo odo mňa, bolo to, že bol vizionár. Predstavil si spravodlivý svet v hlave a potom ho začal pretvárať na skutočnosť pre nás všetkých.“

Magnus Hirschfeld

Magnus Hirschfeld bol nemecký sexuológ a zakladateľ Inštitútu pre sexuálne vedy v Berlíne. Narodil sa 14. mája 1868 v poľskom meste Kołobrzeg do židovskej rodiny. Po štúdiu medicíny navštívil Spojené štáty na osem mesiacov a počas tejto návštevy spoznával rôzne kvír subkultúry. Homosexualita bola počas jeho kariéry prvoradou oblasťou jeho výskumu.

V roku 1897 založil vedecko-humanitárny výbor, ktorého hlavným cieľom bolo zrušenie paragrafu § 175 nemeckého zákonníka, podľa ktorého bolo možné udeľovať trest odňatia slobody za homosexuálny styk. V rámci výboru vydával ročenku Jahrbuch für sexuelle Zwischenstufen, ktorá obsahovala články o politických, vedeckých či literárnych témach týkajúcich sa sexuálnych menšín. 

V roku 1908 začal vydávať prvý sexuologický časopis s názvom Zeitschrift Fur Sexualwissenschaft a v roku 1919 založil spomínaný inštitút v Berlíne. Hirschfeld sa taktiež považuje za zakladateľa sexuológie ako vedného odboru. 

Počas svojho pôsobenia zastával LGBTI+ práva a vo svojej dobe bol jedným z hlavných predstaviteľov hnutia, ktoré bojovalo za emancipáciu kvír ľudí. Robil prednášky aj vo vtedajšom Československu, konkrétne v Prahe, Brne a Bratislave. Bol jedným z prvých odborníkov na túto tému, systematicky zhromažďoval poznatky o sexualite a stal autorom teórie metatropizmu. Podľa tejto teórie je sexualita neistá a môže sa meniť. 

Magnus Hirschfeld pôsobil až do roku 1933, kedy nacisti ukončili činnosť inštitútu. Ako gej židovského pôvodu bol nútený odísť do exilu do Francúzska. O dva roky neskôr zomrel vo veku 67 rokov.

Audre Lorde

Bola to americká aktivistka za ľudské práva, spisovateľka a feministka. Samu seba označovala ako „černošku, lesbu, matku, bojovníčku a poetku”. Vlastný život zasvätila boju za ľudské práva, či už prostredníctvom aktivizmu, alebo svojej tvorby, v ktorej poukazovala na ľudskoprávne témy. 

Audre Lorde, celým menom Audrey Geraldine Lorde, sa narodila 18. februára 1934 v New Yorku. Obaja jej rodičia boli migranti.

Lorde už ako dieťa považovala poéziu za spôsob sebavyjadrenia. Vlastnú tvorbu začala písať už ako 12-ročná. Vyštudovala knihovníctvo a neskôr, popri svojej tvorbe, pracovala ako knihovníčka. 

V dielach rozoberá sociálne a ľudskoprávne témy, ako feminizmus, rasizmus, heterosexizmus, práva LGBTI+ ľudí a mnohé ďalšie, pričom o týchto témach často diskutovala aj na prednáškach a workshopoch. Bola taktiež spoluzakladateľkou vydavateľstva Kitchen Table: Women of Color Press, vďaka ktorému mohli slobodne publikovať ďalšie ženské autorky, feministky či lesby inej ako bielej farby pleti. 

V roku 1977 sa stala spolupracovníčkou neziskovej vydavateľskej organizácie  Women’s Institute for Freedom of the Press (WIFP). 

Hoci jej život a tvorba boli ovplyvnené bojom za ľudské práva a príslušnosťou k viacerým menšínám, Lorde nechcela byť zaškatuľkovaná na základe farby pleti, sexuálnej orientácie či rodovej identity. Seba aj iných chápala ako individuálne osoby, nie stereotypy. 

Audre Lorde zomrela 17. novembra 1992 vo veku 58 rokov, kedy podľahla rakovine prsníka. Ona a jej tvorba sa stali hlasom všetkých ľudí, ktorí sa za svoj život stretli s diskrimináciou a utláčaním. 

Imrich Matyáš

Rovnako ako aj vo svete, tak aj na Slovensku sa situácia sexuálnych menšín postupne menila. Prvým slovenským aktivistom za LGBTI+ práva bol Imrich Matyáš.

Narodil sa 24. apríla 1896 v Bratislave vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Vyštudoval strednú úradnícku školu v Česku a po skončení štúdia nastúpil na povinnú vojenskú službu. Práve počas prvej svetovej vojny ho jeden rumunský dôstojník inšpiroval k aktivizmu. Bol homosexuál a Imrichovi zachránil život.

Po vojne sa ako 22-ročný snažil o zrovnoprávnenie homosexuálov a bisexuálov na našom území. Ako jediný Slovák prispieval do prvého československého periodika o kvír témach s názvom Hlas sexuálnej menšiny.

V rámci aktivizmu tento časopis bezplatne posielal slovenským vedcom, politikom či sudcom. Taktiež poskytoval bezplatné poradenstvo ľuďom, ktorí boli obvinení z homosexuality. Tá bola na našom území trestná až do roku 1961.

Imrich Matyáš sa stretával s významnými svetovými sexuológmi či aktivistami, ako bol napíklad už spomínaný Magnus Hirschfeld. Medzi ľuďmi, ktorým pomáhal, boli aj takí, čo podstúpili tzv. konverzné terapie a rôzne kruté metódy na „liečenie” ich sexuálnej orientácie. Ich výpovede si zapisoval a neskôr používal ako argumenty v debate proti podobným aktivitám. Matyáš patril medzi tých ľudí, ktorí verili, že sexuálna orientácia je vrodená, tým pádom nemenná a neliečiteľná. 

Počas svojej činnosti bol viackrát vypočúvaný políciou. Pod rôznymi hrozbami od neho polícia vymáhala mená iných homosexuálov, no podľa jeho denníka nikdy nikoho neudal. Tieto výsluchy trvali až do roku 1964, teda aj po dekriminalizovaní homosexuality medzi ľuďmi staršími ako 18 rokov. 

Tento významný slovenský aktivista spáchal 18. októbra 1974 vo veku 78 rokov samovraždu. Motívom mohli byť jeho zdravotné problémy a hroziaca slepota, no dodnes to nie je jasné. 

Text a úvodná ilustrácia: Alex Michelčík

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Toto sú dôležité osobnosti z histórie LGBTI+ aktivizmu. Poznáte ich? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Maličkou iskrou nádeje pre túto tematiku na Slovensku je aktivistka a vyštudovaná historička Janka Jablonická-Zezulová, ktorá momentálne píše knihu o prvom známom slovenskom gejskom aktivistovi, Imrichovi Matyášovi. Ten v päťdesiatych rokoch 20. storočia pôsobil v Bratislave. Kniha je založená na nájdených autentických denníkoch Matyáša a výpovediach jeho známych. Žiadna iná ucelená práca, ktorá by sa venovala životu LGBTI+ komunity v minulosti na Slovensku však neexistuje.

V západnej Európe je situácia výrazne odlišná. Tu je úplne bežnou skutočnosťou zaoberať sa LGBTI+ históriou, resp. konkrétnymi sociálnymi a inými aspektmi života týchto ľudí. Ako dôkaz rozsiahlosti tematiky LGBTI+ histórie môže poslúžiť množstvo zahraničných organizácií, spolkov alebo historických spoločností, ktoré sa týmito dejinami zaoberajú. Prevažne sa tematike LGBTI+ histórie venujú zahraniční historici v západnej Európe a hlavne v USA. Historické bádanie v tejto oblasti sa rozpracúva nielen v neziskových organizáciách, spolkoch a spoločnostiach, ale aj priamo na pôde univerzít či ďalších iných vedeckých inštitúcií.

Napr. v nemeckej historiografii sa môžeme stretnúť s menom Rüdiger Lautmann. Ide o prvého nemeckého vysokoškolského profesora zaoberajúceho sa výskumom diskriminácie gejov v dejinách, ako aj v súčasnosti. Jeho významná štúdia bola uverejnená už v roku 1993, čo znamená pred 23 rokmi! Dnes sa píše rok 2016 a na Slovensku stále nemáme žiadnu podobnú prácu.

Pre porovnávanie stavu LGBTI+ histórie nemusíme chodiť až do „ďalekého“ Nemecka. Stačí sa pozrieť na nášho najbližšieho suseda – Českú republiku. V Česku sa LGBTI+ dejinám vyslovene venuje najmä Společnosť pro queer paměť sídliaca v Prahe. V tejto spoločnosti pracuje významný český historik Jan Seidl, ktorého kniha napísaná spoločne s kolektívom autorov Miluji tvory svého pohlaví. Homosexualita v dějinách a společnosti českých zemí  (2013) sa stáva kvôli svojej jedinečnosti akousi „Bibliou“ LGBTI+ histórie v našom geografickom priestore.

Napriek absencii dôležitých prác venujúcich sa LGBTI+ histórii na Slovensku máme cieľavedomých ľudí a neziskové organizácie, ktoré majú snahu veci meniť. Aj z tohto dôvodu sa každoročne organizuje spomínaný Mesiac LGBTI histórie na Slovensku. Tento rok štartuje jeho 5. ročník. Potrvá celý máj v 3 slovenských mestách: v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach.

Práve u nás v Košiciach je naplánovaná iba jediná udalosť, ktorá bude priamo spätá s mesiacom LGBTI+ histórie, a to čerstvý anglický film z roku 2015 “Gay – Silné slovo”, ktorý sa bude premietať v pondelok 16.5.2016 o 20:00 v košickej Tabačke (bez vstupného). Filmové predstavenie má pod taktovkou iniciatíva Queer Café . Všetci ste srdečne pozvaní*é!

Je veľmi zaujímavé sledovať paralelu medzi aktuálnym stavom kvality práv LGBTI+ ľudí v jednotlivých krajinách a rozpracovaním ich histórie. Čím viac sa v danej krajine historici a historičky venujú histórii LGBTI+ komunity a spracúvajú jej dejiny, tým kvalitnejšie práva a postavenie v spoločnosti majú členovia LGBTI menšiny.

Môže to pre nás predstavovať nejaký odkaz?

Určite áno. Bádanie v LGBTI+ histórii totiž dokazuje, že títo ľudia nie sú žiadnym výdobytkom moderného sveta. Má tu svoje miesto dlhé stáročia. Je stabilnou súčasťou rozmanitosti spoločnosti. Tak ako aj dnes, aj v minulosti mali síce isté skupiny obyvateľstva záujem o zatváranie očí a tutlanie, prehliadanie „neviditeľnej“ LGBTI+ menšiny. No ona tu je a vždy bola. Rozvoj historického bádania v oblasti LGBTI histórie môže dopomôcť práve k tomu, aby sa konečne LGBTI+ menšina odhalila a stala sa z nej VIDITEĽNÁ súčasť tohto sveta.

Tento blogový príspevok je tak trošku smutný, pretože v skratke zhrňuje to, v akom stave je historické bádanie ohľadom LGBTI+ menšiny u nás. Avšak nemá mať negatívny dopad. Naopak, mal by poukázať na výzvu a nádej, možno aj motiváciu k tomu, aby sme sa viac zaujímali a konali, pracovali, bádali. Ak otvoríme dvere histórii LGBTI+ menšiny, otvoríme jej aj súčasný svet a môžeme napomôcť ku kvalitnejšiemu životu nás všetkých.

Autor: Michal Mako (autor je člen tímu PRIDE Košice, študuje históriu)

The post Chýba nám láska k LGBTI+ histórii appeared first on PRIDEkosice.sk.