Prosím, ak by si sa mohla v krátkosti predstaviť.

Jmenuji se Klára, je mi 21, jsem v druhém ročníku na bakaláři z psychologie. Má cesta ke kvír aktivismu však začala v Praze. Po letech různorodých dobrovolnických činností jsem si uvědomila, že oproti nim mi aktivismus dodal platformu pro vlastní průbojnost. Můj první prajd byl Alt*Pride v Autonomním sociálním centru Klinika. Fungovali*y jsme jako komunita, řídili*y jsme se heslem „Prajd ve své podstatě nemůže existovat, dokud není dostupný pro všechny bez rozdílu.“ O rok později jsme s přáteli založili*y Ostravský PRAJD.

Ostravský PRAJD. Boj za kvír práva musí být vždy intersekcionální. Prajd pro mě znamená možnost být pyšná na to, že pokračujeme v boji aktivistů*tek, kteří jsou již od dětství mými hrdiny*kami, ale také hrdost, kterou si představuji, že by mohli cítit, kdyby nás dnes viděli*y.

Čomu sa pri organizácii Ostravského PRAJD venuješ? Ako dlho?

PRAJD jsme založili v roce 2019. Fungujeme jako nehierarchický kolektiv, takže se každý věnujeme všemu. Snažíme se o celoroční poskytování bezpečného a přátelského prostoru, kde můžeme být sami sebou. Každý měsíc např. pořádáme Kvírnu (kvír dílnu), kde si předáváme zkušenosti a učíme se novým věcem. A taky Kafírnu, pojmenovanou po jednom z nejstarší kvír barů v ČR, kdy si společně jdeme někam sednout, povídat a kvířit.

Sú aj ďalšie aktivity či projetky v rámci LGBT+ aktivizmu, ktorých si súčasťou?

Jsem také členka Trans*parentu Ostrava, se kterým jsem celý rok jezdila na školení o digitálním storytellingu skrze organizaci Saplinq, tento podzim budu vést vlastní kurzy, jejichž cílem je dodat odvahu všem kvír osobám vyprávět a sdílet svůj příběh. Zároveň také pracuji pro Prague Pride jako komunitní pracovnice, snažím se hledat kvír lidi ze všech regionů ČR, zjišťovat, jak u nich situace kvír osob vypadá a pomáhat jim v organizaci komunitních akcí. Díky tomuto projektu proběhl letos prajd v Brně, ve Slavičíně a proběhne i v Mostě a Plzni.

Ostravský PRAJD trvá od 22. do 30. júla. Na čo sa môžu návštevníci*ky tento rok tešiť?

Letos se zaměřujeme na zasazení své vlastní identity. Věnujeme se otázkám nerůstu a antikapitalismu. Náš kvír aktivismus je ze své podstaty intersekcionální, protože všechny formy útlaku spolu souvisí. Dále jsme připravili sérii přednášek a workshopů o právních překážkách kvír lidí, o LGBT+ seniorech a uprchlictvu, kvír aktivismu či sexuální práci.

Aké sú tvoje očakávania pre tento ročník?

Jako při každém ročníku, doufám, že kvír lidé v Ostravě naleznou bezpečný prostor, ve kterém nebudou cítit potřebu se asimilovat, najdou si přátelé a posílí místní komunitu.

Akú máš víziu pre Ostravský PRAJD do budúcnosti?

S Ostravským PRAJDem se snažíme vytvořit udržitelný prostor pro seberealizaci kvíru. Kvír si zaslouží oslavovat a zasloužíme si bezpečný prostor jako všichni ostatní. Boj za naše práva nikdy nemůže být úspěšný, dokud jsou lidé omezování různými formami útlaku, jako je kapitalismus či patriarchát., A proto také náš boj neskončí uzákoněním manželství, ani žádným jiným zákonem, dokud všichni lidé nebudou svobodní.

View this post on Instagram

A post shared by Ostravský PRAJD (@ostravsky.prajd)

Čo si praješ pre LGBT+ komunitu a spoločnosť ako takú?

Svobodu a autonomii. Přála bych si, aby na kvír lidi přestal působit tlak k asimilaci. Abychom začali oslavovat vlastní kulturu, takovou jaká je a domáhali se veřejného prostoru, který si zasloužíme.

Rozhovor: Alex Michelčíková

The post Bezpečný priestor, v ktorom môžu byť kvír ľudia sami sebou, to je cieľ Ostravského PRAJDu appeared first on PRIDEkosice.sk.

Počas môjho 5-mesačného študijného pobytu v Lisabone som mala to šťastie spoznať Raquel, 22-ročného človeka oddaného kvír (najmä trans) aktivizmu a štúdiu žurnalistiky a psychológie. Zaujímalo ma, akú skúsenosť má Raquel s portugalským kvír aktivizmom, ako vníma jeho súčasné problémy a čo sa prípadne od Portugalska môžeme doma učiť.

(Pozn.: Raquel sa identifikuje ako rodovo-fluidná osoba, preto si želalo, aby bolo v preklade referované v strednom rode.)

Ako si sa dostalo ku kvír aktivizmu?

Moja aktivistická cesta sa nezačala pri kvír aktivizme. Prvou skúsenosťou mi bola výpomoc pri organizovaní prvého Black Lives Matter protestu v Portugalsku. Úprimne, bola to cesta plná chýb. Mám pocit, že v tom čase som ešte poriadne nerozumelo, ako podporiť černošskú komunitu. Veľa som sa naučilo, pretože sme museli spolupracovať s niektorými černošskými a africkými organizáciami. 

Ale potom som sa pridalo do kolektívu Brigada Estudantil (Študentská brigáda – pozn. redakcie), čo je študentská aktivistická skupina, ktorá sa venuje feminizmu, antikapitalizmu, študentským protestom… Začalo som pomáhať s koordináciou LGBTI+ skupiny a naozaj ma to chytilo. Umožnilo mi to objavovať veľa typov aktivistickej činnosti a uvedomiť si, že najviac sa mi páči zameranie na LGBTI+, keďže som bolo aj v iných skupinách v danom kolektíve. Rozhodlo som sa opustiť Brigádu a pridať sa k niektorej queer organizácii, lebo som malo pocit, že tam dokážem najviac prispieť. Cítim, že politicky sa bez rozbíjania rodových rolí a bojovania proti heterosexizmu neposunieme dopredu.

Ako tieto organizácie fungujú? Ako sa stretávate alebo organizujete podujatia a mobilizujete ľudí na protesty?

Všetky fungujú tak trochu podobne, takže budem hovoriť skôr všeobecne. Komunikujeme na rôznych online platformách, kde si následne podľa potreby dohodneme stretnutie. Naživo sa stretávame zvyčajne až pri samotných prípravách podujatia. Väčšinou tiež existujú v rámci organizácie tímy, takže sa môžeš pridať k tímu sociálnych sietí alebo logistickému či dizajnovému tímu. Keď máme nejaké podujatie, urobíme vizuál pre sociálne siete, aby sme ľuďom povedali, čo sa bude diať. Niekedy v postoch pozývame ľudí, že ak sa chcú pridať, môžu sa pripojiť na stretnutie, a tak robíme nábor. 

Takisto dôležitým znakom týchto organizácií je, že nemajú hierarchiu, v podstate každý človek má rovnakú rolu. Niekedy je tam koordinátor*ka, ale nie je nadriadený*á. Len má viac organizátorskej práce, ale všetci majú rovnakú moc a všetci môžu navrhovať veci a hlasovať, ak sa za niečo hlasuje. V teórii, si myslím, že je to veľmi dôležité, a aspoň každý môže prispieť rovnakým dielom. Ale zároveň to podľa mňa niekedy prináša problémy v praxi a tiež s dynamikou moci, keďže neexistuje oficiálny spôsob, ako získať väčší vplyv. Toto môže byť trochu problematické na tom, že nemáme hierarchu.

Snažia sa zapojení ľudia prísť k moci nejakými inými spôsobmi?

Áno, podľa mňa to je jeden z najväčších problémov portugalského aktivizmu vo všeobecnosti. Organizácie, v ktorých som, majú tendenciu byť veľmi antikapitalistické, takže sú aj proti hierarchii a horizontálne členené. Nie je tam nikto s posledným slovom. Lenže niektorí ľudia aj tak chcú mať väčší vplyv v skupine. Myslím si, že veľa ľudí chce mať veci po svojom, a nie v záujme skupiny, takže sa niekedy pokúšajú hrať strategicky a manipulatívne. Potom tak občas vyzerajú aj hlasovania, niektorí taktizujú a skôr hlasujú podľa toho, ako ostatní chcú, aby hlasovali, nie podľa toho, čo si sami myslia. A to je trochu problematické. Videlo som, že niekedy, keď neboli úspešní v presadení svojho postoja, rozhodli sa opustiť organizáciu. To sa stalo vlastne už mnohokrát a je to naozaj frustrujúce. Preto veľa kolektívov napokon zaniká, pretože ľudia začnú mať pocit, že to prostredie nie je už natoľko priateľské, a tak odchádzajú. Príde mi to veľmi smutné.

Na Slovensku sa v kvír aktivizme stretávame s množstvom odporu zo strany katolíckych fundamentalistov a nacistov v politike. Napríklad počas podujatí, ktoré organizujeme, za nami každý rok pochoduje skupina náckov. Zažívate si nejaký druh odporu v Portugalsku?

Úprimne, myslím, že je to o dosť iné. Na protestoch, na ktorých som bolo, ako Pride, Medzinárodný deň viditeľnosti transrodových ľudí, Medzinárodný deň žien a mnoho ďalších, som nikdy od ľudí nezažilo výraznú negatívnu reakciu. Neboli tam žiadne organizácie, ktoré by narúšali náš protest. Chodili sme po Lisabone a naozaj nebol žiaden problém. 

Politicky – neviem, najmä odkedy som súčasťou trans organizácií, všímam si, že politici nás radi používajú takmer ako nejaký dôkaz vlastnej progresívnosti. Pozývajú nás na rôzne stretnutia, ale nepočúvajú nás naozaj. Snažíme sa s nimi rozprávať o veciach, ktoré potrebujeme, a oni s tým nič neurobia.

Nemáme teda veľa priameho odporu. Niekedy máme pod príspevkami na sociálnych sieťach provokatérov a ľudí, ktorí pridávajú nechutné homofóbne a transfóbne komentáre, ale to je len menšina. Myslím, že najväčší problém Portugalska v súčasnosti je, že sme tolerovaní*é a akceptovaní*é, ale verejnosť nerozumie veciam, ktoré kvír ľuďom naozaj ubližujú, a taktiež každodennej realite, v ktorej žijú. Myslia si, že pozývať nás a hovoriť, že im na nás záleží, je postačujúce, pričom nie je.

Je to teda skôr taká reprezentatívna politika, aby na oko ukázali podporu?

Áno, mám aj príklad. Lisabonský starosta (Carlos Moedas – pozn. redakcie) pozval trans organizáciu, v ktorej som, na zhromaždenie s množstvom aktivistických skupín a organizácií. Pokúsili sme sa povedať mu, že potrebujeme v Lisabone miesto – dom, do ktorého by mohli ísť ľudia, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov. Pretože trans ľudia sú vyháňaní zo svojich rodín, tak aby neskončili na ulici a aby mali bezpečné a podporné miesto… On sa vôbec nezaujímal, nepočúval, totálna ľahostajnosť. Ani len sa nad tým nezamyslel.

Máš nejakú osobnú skúsenosť so stredoeurópskymi alebo východoeurópskymi krajinami? Alebo nejakú predstavu o aktuálnom stave LGBTI+ práv v týchto krajinách?

Áno, jedna z mojich najlepších kamarátok je z Ukrajiny. Stretla som ju na Erasme. Žila v Kyjeve a teraz žije v Berlíne, pretože musela, bohužiaľ, utiecť pred vojnou. No stále vravela, ako to bolo v Kyjeve kompletne odlišné. Nepoznala takmer nikoho teplého, ak bol niekto teplý, tak sa skrýval. Bolo to takmer tabu. Rodové roly boli skutočne prísne a nebolo žiadne miesto pre trans ľudí. Keď prišla do Lisabonu, išli sme do gay baru a bola prekvapená, že tam boli ľudia, ktorí aj vyzerali teplo a boli len tak na ulici, popíjajúc a robiac hluk. Čudovala sa, že: „Bože môj, oni si to môžu dovoliť.“ Ja to v Portugalsku beriem tak, že toho ešte máme veľa čo robiť, ale keď som sa rozprávala s ňou, fakt mi povedala: „Nie, pre mňa je toto veľký pokrok, pretože toto by sme na Ukrajine nikdy robiť nemohli, bolo by to nebezpečné.“ 

Tiež Pride pochody – nie je to zábavné podujatie ako tu. Tu je to veľká párty a pre nich je reálne nebezpečné tam ísť, ešte aj pre LGBTI+ organizácie. Povedala mi, že niektoré sa stali terčom vandalizmu a že je nebezpečné byť LGBTI+ aktivistom*kou na Ukrajine. Zatiaľ čo v Portugalsku nemám pocit, že som ako osoba venujúca sa aktivizmu v nebezpečí. Niekedy sa cítim nepríjemne na miestach, kde viem, že by ma rodina mohla vidieť, ale to je skôr osobnejší problém než cítiť aktívne nebezpečenstvo kvôli tomu, že sa venujem LGBTI+ aktivizmu.

Podľa mňa to svedčí o tom obrovskom kontraste. Napriek tomuto všetkému, spomedzi krajín bývalého Sovietskeho bloku je Ukrajina stále považovaná za jednu z tých lepších, čo sa týka stavu LGBTI+ práv. V niektorých európskych krajinách je to teda ešte horšie. Ja osobne som mala podobné pocity, aké ti zdieľala tvoja kamarátka z Ukrajiny, keď som prišla do Lisabonu.

Máš dojem, že ľudia tu v Lisabone, ale všeobecne, v Portugalsku, majú toto povedomie o stredo- a východoeurópskych krajinách?

Úprimne, nemyslím si. Aspoň ja som nemalo, kým som nestretlo teba a moju kamarátku. Samozrejme, nie som najsčítanejší človek. Verím, že sú ľudia, čo tomu pravdepodobne rozumejú lepšie, najmä tí, ktorí sa vyznajú v sovietskej histórii a v akom stave to zanechalo krajiny. 

No myslím si, že si neuvedomujeme, aké máme šťastie. Teda – je pre mňa ťažké povedať „šťastie“, pretože je podľa mňa ešte tak veľa, čo robiť, najmä v právach trans ľudí. Ale myslím, že podceňujeme, ako ďaleko sme došli. Pretože nie až tak dávno sme boli v diktatúre, kde bolo ilegálne byť teplými alebo trans. A teraz máme veľmi progresívny zákon o sebaurčení, ktorý hovorí, že nemusíš nikomu dokazovať svoju rodovú identitu. Nemusíš absolvovať žiadne fyzické alebo medicínske zásahy. Môžeš iba povedať: „Toto je môj rod,“ ísť na úrad a zmeniť si meno aj rodný list. Nemusíš na to prejsť žiadnou tranzíciou, môžeš si to len povedať a to pre portugalské právo stačí. Myslím si, že je to veľmi progresívny zákon a samozrejme, je to preto, lebo zaň bojovali aktivisti a aktivistky. 

Ale hej, myslím, že si nie sme vedomí, aké odlišné to je v iných krajinách, a že sme – dokonca celosvetovo – jednou z tých lepších krajín v LGBTI+ právach.

Povedala by som, že sa od vás máme veľa čo učiť. Prečo je pre teba teda kvír aktivizmus v Portugalsku stále dôležitý?

Úprimne, myslím, že kvír aktivizmus ma veľa naučil a urobil zo mňa lepšieho človeka. Ľudia, ktorí sú otvorene kvír alebo sa venujú kvír aktivizmu, majú odvahu byť kým sú, a to bez strachu. Aj keď to takto povedané možno znie trochu nadnesene. Pre mňa to je zároveň trochu iné, pretože nemám žiadne fyzické zmeny alebo črty, ktoré by nejako vytŕčali zo škatuľky. Ale stretla som ľudí, ktorí – povedzme, na portugalské štandardy – vytŕčali zo škatuľky a bolo im to jedno. Všetci*ky z nás sme mali odmalička do hlavy vtĺkané rodové roly a obmedzenia toho, kým môžeme byť. Keď si medzi tými kvír ľuďmi, ktorí sú šťastní, že idú proti normám, naozaj začneš vidieť ľudí jednoducho ako ľudí a všetky tie rodové roly sa rozbijú v tvojej hlave. Pre mňa to bolo naozaj oslobodzujúce a urobilo to zo mňa otvorenejšieho, súcitnejšieho človeka. 

Kvír ľudia v aktivizme sa o seba navzájom naozaj starajú. Pričom v našich každodenných životoch to nie je samozrejmosťou. Snažíme sa to každému a každej spríjemniť tak, ako to len ide. To pre mňa bolo veľmi dôležité, lebo potrebujem, aby sa ma niečo emocionálne dotýkalo, ak mám zaviazať aktivizmu svoj život. Chcelo by som, aby každý*á toto zažil*a. Chcem proste slobodný svet. Obklopené takými ľuďmi môžem zrazu vidieť, že je to možné. Je možné žiť vo svete bez rodových rolí, bez prísne vymedzenej sexuality. Vidím, aké oslobodzujúce to je, a myslím si, že zvyšok Portugalska aj celý svet by sa mal snažiť byť takýto.  

Takže vo všeobecnosti si myslím, že potrebujeme viac vzdelávania v školách o rode, binaritách a o tom, ako boli vytvorené. To je ešte zásadnejšie než zákony. Jasné, zákony sú dôležité, ale myslím, že to musí začať vzdelávaním ľudí o kvír témach nanovo, pretože bez toho sa nepohneme. Želám si – a viem, že je to veľmi komplexný proces – aby mohol každý človek urobiť coming-out. Vlastne, aby ani nebolo potrebné, že by musel urobiť coming-out v prvom rade. Byť milovaný za to, kým si, to by mal byť cieľ. Ale máme pred sebou ešte veľa práce.

Text a foto: Karin Spišáková

The post „Máme pred sebou dlhú cestu, ale podceňujeme, ako ďaleko sme už došli,“ hovorí jedna z tvárí aktivizmu v Portugalsku appeared first on PRIDEkosice.sk.

Čo bolo pre teba najväčšou motiváciou prihlásiť sa do dobrovoľníctva pre LEAP Sports Scotland?

LGBTI+ aktivizmu sa venujem už niekoľko rokov, ale v roku 2020 sa mi (hlavne kvôli pandemickej situácii) nedarilo nájsť v sebe motiváciu, ktorá tam kedysi bola. Moja aktivita pomaly upadala, až kým som sa nedostal do bodu, kedy som vlastne aktivizmus vôbec neriešil. Už dlhšie som sa chcel zapojiť do nejakého dobrovoľníckého programu, mal som však pocit, že na Slovensku mám šancu toho spraviť viac než v zahraničí. Keď sa mi teda v tomto mojom demotivačnom období naskytla šanca ísť do zahraničia, bolo to príliš dobré na to, aby som odmietol.

LEAP Sports Scotland je organizácia, ktorá sa zaoberá LGBTI+ právami hlavne v oblasti športu. Zo začiatku som sa trochu obával, že mi bude táto téma (hoci sa pohybuje v LGBTI+ spektre) príliš cudzia. Nakoniec to však bolo úplne inak, namiesto pocitu, že nezapadám, sa každým dňom učím viac a viac o LGBTI+ športe.

Čo je náplňou tvojej práce v rámci tejto organizácie?

Pomáham, kde môžem. Ako dobrovoľník nemám vždy jednotnú náplň práce, celý program ESC (European Solidarity Corps, Európsky zbor solidarity, pozn. red.) je hlavne o tom, aby som sa učil nové veci. Keby nebolo koronavírusu, moja práca by zahrňovala rôzne podujatia a projekty, prácu s ľuďmi aj samotný šport.

Momentálne je táto sféra však veľmi obmedzená, čiže moje povinnosti sa odohrávajú hlavne online. Rozhovory, ich prepisovanie, analýza a rozbor dát, sociálne siete, tvorba newslettera, to sú všetko veci, ktorými sa v terajšom stave najviac zaoberám.

Naučil si sa pri tvojej práci niečo nové? Ak áno, čo to bolo?

V rámci mojej práce sa neustále učím. Hoci momentálne sú moje skúsenosti zakotvené hlavne v online sfére, samotný fakt, že dobrovoľníčim pre organizáciu, ktorá sa zaoberá LGBTI+ športom, mi dal možnosť dozvedieť sa o veciach, ktoré by mi inak zrejme unikli. 

Z človeka, ktorý kedysi nemal ani páru o tom, že niekde v Škótsku existuje toľko LGBTI+ športových klubov, sa stal niekto, kto s týmito klubmi komunikuje, dokáže porozumieť tejto problematike a celkovo sa o túto tému viac zaujíma.

Samozrejme aj samotný pobyt v Škótsku mi toho dal veľa. Život v zahraničí sám o sebe človeka veľa naučí. A teraz nehovorím len o veciach ako komunikácia v cudzom jazyku či samostatnosť. Z kultúrneho šoku sa časom stane nová perspektíva. Život v krajine, ktorá je na tom v toľkých ohľadoch oveľa lepšie ako Slovensko, mi naozaj otvoril oči a nakopol moju motiváciu. Zo sna o akejsi nedosiahnuteľnej utópii sa stala realita, do ktorej sa zobúdzam a v ktorej zaspávam. Samozrejme Škótsko nie je perfektná krajina, ale ten rozdiel je obrovský. A pritom sú to tak základné veci ako funkčné inštitúcie, ľudský prístup a verejné povedomie o LGBT+ komunite ako takej.

Ako veľmi obmedzuje pandémia COVID-19 tvoju prácu dobrovoľníka pre LEAP Sports Scotland?

Bohužial, ako som už spomenul, koronavírus a lockdowny v Škótsku mi zabránili vo viacerých aktivitách, všetko je teraz online. V oficiálnej kancelárii LEAP-u som bol možno trikrát. Potom však aj tá musela znížiť kapacity a napokon byť úplne zatvorená. Komunikácia s kolegami teda bola od začiatku skoro výhradne online, niektorých z nich som dokonca ešte stále nestretol naživo. Je to na jednu stranu fajn v tom, že môžem pracovať z domu, na druhú stranu je to ale veľmi neosobné a izolujúce.

Verím však, že to je oveľa lepšie ako byť na Slovensku a nebyť schopný robiť vôbec nič spojené s aktivizmom. Aj teraz, keď je môj aktivizmus viac nepriamy, bojujem s pocitom, že to, čo robím, nemá dostatočne veľký dosah a dopad, lenže skoro všetko, čo by ich malo, teraz nie je možné uskutočniť pre COVID-19.

V Spojenom Kráľovstve sa situácia snáď bude už len zlepšovať. Bol by som veľmi rád, keby sme mohli čoskoro rozbehnúť niektoré projekty, ktoré sa už dlhšie chystajú, no pre koronu sme ich nemohli spustiť.

Ako dlho budeš v Škótsku?

Do Škótska som došiel v októbri 2020 a budem tu do októbra 2021. Je to akurát to obdobie, ktorého som sa najviac obával. Predtým, ako som sem došiel, som naozaj nevedel, čo budem so sebou robiť a hlavne, čo bude s mojím aktivizmom.

Teraz mám skôr taký pocit úľavy. Viem, že do októbra tu budem naberať nové skúsenosti, pomáha mi to odbúrať strach z budúcnosti.

Vidíš/cítiš nejaký rozdiel v tom, ako škótska väčšinová spoločnosť vníma LGBTI+ komunitu oproti slovenskej spoločnosti?

Situácia LGBTI+ komunity a problematiky je v Spojenom kráľovstve naozaj zaujímavá, a to v dobrom aj v zlom zmysle. Na jednej strane si myslím, že je tu LGBTI+ komunita celkovo vnímaná oveľa pozitívnejšie. Zatiaľ som sa tu nestretol s priamou homofóbiou či transfóbiou, dokonca ani zo strany lekárov. Mám pocit, že tunajšia verejnosť našu existenciu nevníma ako niečo divné či nemorálne. 

Samozrejme sa tu nájdu ľudia, ktorí sú needukovaní, ale určite to nie je na takej úrovni nevzdelanosti, na akú sme si zvykli na Slovensku. Kým na Slovensku som musel každému druhému lekárovi vysvetľovať, čo to je transrodovosť, tu som stretol len jedného lekára, ktorý vyzeral, že mu to nebolo jasné. Aj ten sa ma len spýtal na moje preferované zámená a nič viac neriešil. Keď vyjdem na ulicu, mám tu väčší pocit bezpečia.

Na druhej strane však v Spojenom kráľovstve existuje politický diskurz, ktorý je momentálne otočený na stranu transfóbie. V Škótsku to našťastie zatiaľ nevyzerá tak zle ako v Anglicku, avšak každý deň sa stretávame s novými útokmi na stranu trans ľudí. Či už od konzervatívcov alebo aj od samozvaných “ľavičiarov”.

Či už ide o úpravu antidiskriminačného zákona alebo sťaženie prístupu k tranzícii, Spojené kráľovstvo sa rúti do hlbín nenávisti, ktorá je podporovaná skupinami vydávajúcimi sa za feministické, hoci svoje argumenty podkladajú mizogýnnymi názormi a transfóbiou. Transfóbia Spojeného kráľovstva je pre mňa neskutočne záhadnou témou. Ten rozdiel medzi každodennou realitou a médiami je neporovnateľný.

Na Slovensku je to celé tak strašne jednoduché: sme konzervatívna krajina s mentalitou založenou na splynutí s davom, existencia inakosti nám ako jednotlivcom príde ako niečo nebezpečné. Tento strach sa potom odzrkadľuje aj v médiách a v politike.

Tu je to oveľa komplikovanejšie. Problémy robia hlavne politici a média, ktoré dávajú platformu čoraz viac transfóbnym naratívom. Ja ako trans človek sa v Škótsku síce nemusím toľko báť cesty autobusom alebo vyšetrenia u lekára ako na Slovensku, ale keď si večer pozriem správy, musím počúvať reči o tom, ako by “kritika trans ideológie” mala byť chránenou formou slobody prejavu.

Spojené kráľovstvo je na tom v mnohých ohľadoch neporovnateľne lepšie ako Slovensko. Lenže aj v krajinách ako táto sa veci môžu zhoršiť. LGBTI+ aktivizmus je boj za ľudské práva, ktorý sa bohužiaľ nekončí tým, že sa niekde zlegalizujú manželstvá pre všetkých alebo zruší nútená kastrácia.

Európsky zbor solidarity

Ide o je nový program Európskej únie, ktorá poskytuje mladým ľuďom príležitosť vykonávať dobrovoľnícku prácu alebo pracovať vo svojej vlastnej krajine či v zahraničí na projektoch, z ktorých majú prospech komunity a ľudia v celej Európe. Viac info o programe a možnosť registrovať sa nájdeš na tejto stránke. 

Text: Valéria Hurbanová

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Vďaka dobrovoľníctvu v zahraničí sa mu zo sna o nedosiahnuteľnej utópii stala realita appeared first on PRIDEkosice.sk.