Skip to content Skip to sidebar Skip to footer

Vďaka dobrovoľníctvu v zahraničí sa mu zo sna o nedosiahnuteľnej utópii stala realita

Lukas je v Škótsku ako dobrovoľník v rámci programu  Európsky zbor solidarity, do ktorého je zapojené naše združenie Saplinq ako jeho vysielajúca organizácia. O svojich pocitoch a skúsenostiach nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Čo bolo pre teba najväčšou motiváciou prihlásiť sa do dobrovoľníctva pre LEAP Sports Scotland?

LGBT+ aktivizmu sa venujem už niekoľko rokov, ale v roku 2020 sa mi (hlavne kvôli pandemickej situácii) nedarilo nájsť v sebe motiváciu, ktorá tam kedysi bola. Moja aktivita pomaly upadala, až kým som sa nedostal do bodu, kedy som vlastne aktivizmus vôbec neriešil. Už dlhšie som sa chcel zapojiť do nejakého dobrovoľníckého programu, mal som však pocit, že na Slovensku mám šancu toho spraviť viac než v zahraničí. Keď sa mi teda v tomto mojom demotivačnom období naskytla šanca ísť do zahraničia, bolo to príliš dobré na to, aby som odmietol.

LEAP Sports Scotland je organizácia, ktorá sa zaoberá LGBT+ právami hlavne v oblasti športu. Zo začiatku som sa trochu obával, že mi bude táto téma (hoci sa pohybuje v LGBT+ spektre) príliš cudzia. Nakoniec to však bolo úplne inak, namiesto pocitu, že nezapadám, sa každým dňom učím viac a viac o LGBT+ športe.

Čo je náplňou tvojej práce v rámci tejto organizácie?

Pomáham, kde môžem. Ako dobrovoľník nemám vždy jednotnú náplň práce, celý program ESC (European Solidarity Corps, Európsky zbor solidarity, pozn. red.) je hlavne o tom, aby som sa učil nové veci. Keby nebolo koronavírusu, moja práca by zahrňovala rôzne podujatia a projekty, prácu s ľuďmi aj samotný šport.

Momentálne je táto sféra však veľmi obmedzená, čiže moje povinnosti sa odohrávajú hlavne online. Rozhovory, ich prepisovanie, analýza a rozbor dát, sociálne siete, tvorba newslettera, to sú všetko veci, ktorými sa v terajšom stave najviac zaoberám.

Naučil si sa pri tvojej práci niečo nové? Ak áno, čo to bolo?

V rámci mojej práce sa neustále učím. Hoci momentálne sú moje skúsenosti zakotvené hlavne v online sfére, samotný fakt, že dobrovoľníčim pre organizáciu, ktorá sa zaoberá LGBT+ športom, mi dal možnosť dozvedieť sa o veciach, ktoré by mi inak zrejme unikli. 

Z človeka, ktorý kedysi nemal ani páru o tom, že niekde v Škótsku existuje toľko LGBT+ športových klubov, sa stal niekto, kto s týmito klubmi komunikuje, dokáže porozumieť tejto problematike a celkovo sa o túto tému viac zaujíma.

Samozrejme aj samotný pobyt v Škótsku mi toho dal veľa. Život v zahraničí sám o sebe človeka veľa naučí. A teraz nehovorím len o veciach ako komunikácia v cudzom jazyku či samostatnosť. Z kultúrneho šoku sa časom stane nová perspektíva. Život v krajine, ktorá je na tom v toľkých ohľadoch oveľa lepšie ako Slovensko, mi naozaj otvoril oči a nakopol moju motiváciu. Zo sna o akejsi nedosiahnuteľnej utópii sa stala realita, do ktorej sa zobúdzam a v ktorej zaspávam. Samozrejme Škótsko nie je perfektná krajina, ale ten rozdiel je obrovský. A pritom sú to tak základné veci ako funkčné inštitúcie, ľudský prístup a verejné povedomie o LGBT+ komunite ako takej.

Ako veľmi obmedzuje pandémia COVID-19 tvoju prácu dobrovoľníka pre LEAP Sports Scotland?

Bohužial, ako som už spomenul, koronavírus a lockdowny v Škótsku mi zabránili vo viacerých aktivitách, všetko je teraz online. V oficiálnej kancelárii LEAP-u som bol možno trikrát. Potom však aj tá musela znížiť kapacity a napokon byť úplne zatvorená. Komunikácia s kolegami teda bola od začiatku skoro výhradne online, niektorých z nich som dokonca ešte stále nestretol naživo. Je to na jednu stranu fajn v tom, že môžem pracovať z domu, na druhú stranu je to ale veľmi neosobné a izolujúce.

Verím však, že to je oveľa lepšie ako byť na Slovensku a nebyť schopný robiť vôbec nič spojené s aktivizmom. Aj teraz, keď je môj aktivizmus viac nepriamy, bojujem s pocitom, že to, čo robím, nemá dostatočne veľký dosah a dopad, lenže skoro všetko, čo by ich malo, teraz nie je možné uskutočniť pre COVID-19.

V Spojenom Kráľovstve sa situácia snáď bude už len zlepšovať. Bol by som veľmi rád, keby sme mohli čoskoro rozbehnúť niektoré projekty, ktoré sa už dlhšie chystajú, no pre koronu sme ich nemohli spustiť.

Ako dlho budeš v Škótsku?

Do Škótska som došiel v októbri 2020 a budem tu do októbra 2021. Je to akurát to obdobie, ktorého som sa najviac obával. Predtým, ako som sem došiel, som naozaj nevedel, čo budem so sebou robiť a hlavne, čo bude s mojím aktivizmom.

Teraz mám skôr taký pocit úľavy. Viem, že do októbra tu budem naberať nové skúsenosti, pomáha mi to odbúrať strach z budúcnosti.

Vidíš/cítiš nejaký rozdiel v tom, ako škótska väčšinová spoločnosť vníma LGBT+ komunitu oproti slovenskej spoločnosti?

Situácia LGBT+ komunity a problematiky je v Spojenom kráľovstve naozaj zaujímavá, a to v dobrom aj v zlom zmysle. Na jednej strane si myslím, že je tu LGBT+ komunita celkovo vnímaná oveľa pozitívnejšie. Zatiaľ som sa tu nestretol s priamou homofóbiou či transfóbiou, dokonca ani zo strany lekárov. Mám pocit, že tunajšia verejnosť našu existenciu nevníma ako niečo divné či nemorálne. 

Samozrejme sa tu nájdu ľudia, ktorí sú needukovaní, ale určite to nie je na takej úrovni nevzdelanosti, na akú sme si zvykli na Slovensku. Kým na Slovensku som musel každému druhému lekárovi vysvetľovať, čo to je transrodovosť, tu som stretol len jedného lekára, ktorý vyzeral, že mu to nebolo jasné. Aj ten sa ma len spýtal na moje preferované zámená a nič viac neriešil. Keď vyjdem na ulicu, mám tu väčší pocit bezpečia.

Na druhej strane však v Spojenom kráľovstve existuje politický diskurz, ktorý je momentálne otočený na stranu transfóbie. V Škótsku to našťastie zatiaľ nevyzerá tak zle ako v Anglicku, avšak každý deň sa stretávame s novými útokmi na stranu trans ľudí. Či už od konzervatívcov alebo aj od samozvaných “ľavičiarov”.

Či už ide o úpravu antidiskriminačného zákona alebo sťaženie prístupu k tranzícii, Spojené kráľovstvo sa rúti do hlbín nenávisti, ktorá je podporovaná skupinami vydávajúcimi sa za feministické, hoci svoje argumenty podkladajú mizogýnnymi názormi a transfóbiou. Transfóbia Spojeného kráľovstva je pre mňa neskutočne záhadnou témou. Ten rozdiel medzi každodennou realitou a médiami je neporovnateľný.

Na Slovensku je to celé tak strašne jednoduché: sme konzervatívna krajina s mentalitou založenou na splynutí s davom, existencia inakosti nám ako jednotlivcom príde ako niečo nebezpečné. Tento strach sa potom odzrkadľuje aj v médiách a v politike.

Tu je to oveľa komplikovanejšie. Problémy robia hlavne politici a média, ktoré dávajú platformu čoraz viac transfóbnym naratívom. Ja ako trans človek sa v Škótsku síce nemusím toľko báť cesty autobusom alebo vyšetrenia u lekára ako na Slovensku, ale keď si večer pozriem správy, musím počúvať reči o tom, ako by “kritika trans ideológie” mala byť chránenou formou slobody prejavu.

Spojené kráľovstvo je na tom v mnohých ohľadoch neporovnateľne lepšie ako Slovensko. Lenže aj v krajinách ako táto sa veci môžu zhoršiť. LGBT+ aktivizmus je boj za ľudské práva, ktorý sa bohužiaľ nekončí tým, že sa niekde zlegalizujú manželstvá pre všetkých alebo zruší nútená kastrácia.

Európsky zbor solidarity

Ide o je nový program Európskej únie, ktorá poskytuje mladým ľuďom príležitosť vykonávať dobrovoľnícku prácu alebo pracovať vo svojej vlastnej krajine či v zahraničí na projektoch, z ktorých majú prospech komunity a ľudia v celej Európe. Viac info o programe a možnosť registrovať sa nájdeš na tejto stránke

Text: Valéria Hurbanová

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!

Doručíme ti čerstvú dávku láskyplného obsahu