Projekt Twin communities, ktorého sme sa zúčastnili a vďaka ktorému sme mohli vycestovať, má za účel vzdelávať a dať príležitosť mládeži skúsiť si facilitačnú rolu. Pred tým, ako sme sa vybrali do Litvy, predchádzalo tejto ceste viacero míľnikov. Prvým bolo oslovenie mládeže, ktorá mala záujem osvojiť si facilitačné zručnosti – a to z troch krajín – Slovensko, Portugalsko a Litva. 

Vybrané uchádzačstvo následne absolvovalo týždňové školenie v Zlatej Idke, kde analyzovali, reflektovali a na vlastnej koži si skúsili, aké to je aké to je viesť workshop, príjímať či dávať spätnú väzbu alebo pripravovať aktivity. 

Po ukončení školenia účastníctvo zo Slovenska realizovalo sériu workshopov na ľudskoprávne témy ako migrácia, LGBTI+, rasizmus či ageizmus – jedna parta facilitovala v Kubíku (Trnava), tá druhá zase v Prizme (Košice). Aby priestoru pre vzdelávanie nebolo málo, do Trnavy nám prišlo facilitovať workshopy aj účastníctvo z Litvy v septembri a z Portugalska v októbri.

Z Košíc a Trnavy do Vilniusu

Po absolvovaní všetkých týchto udalostí sme sa vybrali do zahraničia my. Jedna partia navštívila Portugalsko, kde v komunitnom LGBTI+ centre v Lisabone facilitovali workshopy pre miestnu mládež.

Následne sme sa začiatkom decembra vybrali do Litvy. Bolo trošku chladnejšie, no nebolo to nič, čo by sa nedalo prežiť. Do Vilniusu, hlavného mesta, sme prileteli o jednej ráno, takže nasledovalo taxi na ubytko a hneď na to spánok. Po zobudení sme mali strenutie s riaditeľom miestnej organizácie TJA (Tolerant Youth Association). Ukázal nám ich kanceláriu, rozprávali sme sa o mieste, kde budeme viesť workshopy a tiež nám dal odporúčania, čo vidieť v meste. Doriešili sme administratívnu časť a potom nás zobral do Poľskej reštaurácie, kam sa bežne chodí najesť.

Štyri workshopy, štyri témy

Pochodili sme si mesto, prišli na ubytovanie a dolaďovali program zajtrajších workshopov. Na ďalší deň sme mali budík o 6:00. Obliecť, ranná hygiena a vybrať sa na miesto činu – Vytautas Magnus Gymnasium.

Spolu s nami tam bolo aj kamošstvo z Portugalska. Dvom triedam stredoškoláctva sme, aspoň dúfame, trochu oživili deň. Odfacilitovali sme im štyri workshopy na témy základného povedomia o LGBTI+ identitách, migrácie, rasizmu a zdravotného znevýhodnenia. Žiactvo sa zapájalo, pýtali sa otázky, viedli sme diskusie, dávali nám spätnú väzbu. Až má človek nádej v budúcnosť. 🙂

Keď sme si konečne vydýchli pri káve a obede, aj my sme našu prácu zhodnotili, zreflektovali a dali si spätnú väzbu. Ďalší deň sme ešte trochu pobehali mesto. Videli mestskú tržnicu, vianočné trhy, zopár pamiatok. Celé to prešlo veľmi rýchlo a ráno o siedmej sme už sedeli v lietadle naspäť domov. 🙂

Autorstvo: Adam Olšiak

Zapojte sa aj vy!

Chcete aj vy byť súčasťou podobného projektu? Sledujte naše sociálne siete, kde pravidelne publikujeme informácie o aktuálnych aktivitách. 

Páči sa vám naša činnosť? Pridajte sa k našim pravidelným darcom a darkyniam. Len spoločne totiž dokážeme viac!

The post Boli sme v Litve appeared first on PRIDEkosice.sk.

„Na toto obvinenie som vlastne hrdý. Som hrdý na to, že som podstúpil všetky politické riziká v záujme slobody svojho mesta, a hrdo sa postavím pred súd, aby som bránil svoju vlastnú slobodu a slobodu svojho mesta,“ vyjadril sa Karácsony. Informuje o tom ILGA-Europe.

Popri Gézovi Buzás-Hábelovi, ktorý čelí rovnakým obvineniam za organizáciu Pécs Pride, ide v Maďarsku už o druhý takýto prípad. Rovnako ako Pécs Pride, aj Pride Budapešť sa napriek zákazu na základe novely zákona o zhromažďovaní konal a mal rekordnú účasť.

Primátor Karácsony vyhlásil Budapešť Pride za podujatie organizované radnicou, na ktoré podľa neho zákaz nemal platiť. Účastníctvo nakoniec pokuty nedostalo.

Právo na pokojný protest

Perzekúcia organizátorstva Pride Budapešť a Pécs Pride predstavuje útok na slobodu zhromažďovania, ktorá je chránená Chartou základných práv EÚ, Európskym dohovorom o ľudských právach a hodnotami stanovenými v článku č. 2 Zmluvy o Európskej únii, ku ktorým sa Maďarsko zaviazalo pri vstupe do EÚ. 

Už v kontexte trestného stíhania Gézu Buzás-Hábela sme upozorňovali, že zákaz Pridov v Maďarsku a perzekúcia ich organizátorstva nastavujú nebezpečný precedens. Teraz vidíme, že Gézov prípad nie je jediný.

Pridajte sa k výzve, v ktorej žiadame prokuratúru, aby okamžite ukončila trestné stíhanie Gézu Buzás-Hábela, ktoré predstavuje neprimeraný zásah do výkonu práva na slobodu pokojného zhromažďovania.

Je nemysliteľné, aby toto právo v krajine EÚ porušované.

The post Gergely Karácsony, primátor Budapešti, čelí obvineniam za organizáciu Pride Budapešť appeared first on PRIDEkosice.sk.

Európska komisia (EK) v stredu 8. októbra predstavila novú stratégiu pre rovnosť LGBTIQ+ osôb pre roky 2026 – 2030. Jej cieľom je posilnenie ochrany práv kvír ľudí a boj proti konverzným praktikám (TASR). 

Nadväzuje na predchádzajúcu stratégiu z rokov 2020 – 2025 a zakladá sa na troch hlavných strategických cieľoch: chrániť (protect), posilniť (empower) a angažovať sa (engage). Zdôrazňuje, že rovnosť a nediskriminácia sú základné hodnoty a práva zakotvené v zmluvách EÚ a Charte základných práv.

Tranzície pre deti len na základe sebaurčenia?

Počas týchto dní sa internetom začali šíriť tvrdenia o tom, že EÚ schválila „zmenu pohlavia v dokladoch pre deti všetkých vekov na požiadanie“. Toto nie je pravda. 

Tému rodovej identity a právnej tranzície stratégia rieši najmä v kontexte právneho uznania a ochrany pred diskrimináciou, násilím, nenávistnými prejavmi či konverznými praktikami. Stratégia však nie je právne záväzná a nedokáže členským štátom „prikázať“ uznanie právnej tranzície na základe sebaurčenia.

Reaguje však na diskrimináciu, ktorej transrodoví, nebinárni, intersex a ďalší kvír ľudia čelia aj v rámci členských štátov EÚ. Proces právnej tranzície je jednotlivých členských štátoch rôzny. Kým niektoré štáty prijali modely sebaurčenia, iné vyžadujú lekárske postupy, ktoré podľa ESĽP môžu ľudské práva porušovať, ako napríklad nútené chirurgické zákroky. Práve v prípadoch, kedy členské štáty porušujú základné ľudské práva, vie EÚ pristúpiť k súdnym krokom. 

Komisia tiež bude podporovať výmenu osvedčených metód medzi členskými štátmi EÚ s cieľom podporiť tvorbu a šírenie právnych postupov ohľadom úradnej zmeny pohlavia založenej na sebaurčení, ktoré by neboli vekovo obmedzené. Túto informáciu nájdete na strane č. 15 v dokumente o stratégii.

Tvrdenie, že EÚ schválila právne tranzície pre deti len na základe sebaurčenia, nie je pravda.

Konverzné praktiky

Podľa prieskumu FRA až 24 % LGBTI+ ľudí zažilo konverzné praktiky, vrátane fyzického a sexuálneho násilia, verbálneho zneužívania či ponižovania. Znepokojujúce je, že pri transrodových ženách je to až 47 % a 48 % v prípade trans mužov. 

Transrodoví aj intersex ľudia zažívajú vážne zásahy do ich telesnej autonómie: niektoré členské štáty EÚ pri právnej tranzícii stále vyžadujú chirurgický zákrok. Až 57 % intersex respondentstva uviedlo, že podstúpili korektívny chirurgický alebo hormonálny zákrok bez ich súhlasu alebo súhlasu ich zákonných zástupcov. To malo za následok trvalé fyzické a psychické negatívne dopady.

Podľa stratégie bude komisia pokračovať v boji proti týmto škodlivým praktikám, no podľa eurokomisárky pre rovnosť Hadje Lahbib Brusel nedokáže celoplošne zakázať konverzné praktiky na úrovni Únie (TASR).

Ochrana pred nenávisťou

Stratégia sa tiež zaoberá témami nenávistných prejavov, právneho uznania a ochrany LGBTI+ párov a rodín alebo ochrany LGBTI+ ľudí v kontexte migrácie či žiadania o azyl. Je pokračovaním stratégie z rokov 2020 – 2025 a zároveň reakciou na zhoršenú situáciu ohľadom nenávistných prejavov voči LGBTI+ ľuďom v európskom priestore.

Ako je uvedené na oficiálnom webe Európskej komisie, téme diskriminácie sa venujú aj právne predpisy EÚ, ktoré zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie v zamestnaní vrátane prístupu k zamestnaniu, negatívneho zaobchádzania alebo šikany na pracovisku. 

Celý dokument si môžete prečítať na webe commission.europa.eu

The post Dezinfo klame. EÚ neschválila zmenu pohlavia pre deti appeared first on PRIDEkosice.sk.

S úctou si spomíname na ich životy, na bolesť ich blízkych a na všetkých, ktorí stále čelia nenávisti a násiliu v našej spoločnosti. Ich pamiatka nás zaväzuje – nezabudnúť a brániť zo všetkých síl slobodné a dôstojné životy kvír ľudí na Slovensku. 

Táto tragédia nebola nešťastnou náhodou. Vieme, kto spáchal tento čin, no korene nenávisti siahajú oveľa hlbšie – do prostredia, kde sa dlhodobo toleruje odopieranie dôstojnosti a slobody kvír ľudí.

Za vraždu Juraja a Matúša nesú zodpovednosť aj spoločnosť a obzvlášť jej politická reprezentácia, ktorá namiesto obrany ľudských práv ticho cúva pred nenávisťou a násilím, prípadne ich priamo či nepriamo podporuje.

Poučilo sa Slovensko, poučila sa naša politická reprezentácia? Tragédie môžu byť momentom, v ktorom sa politici a političky, spoločnosť či štáty rozhodnú, že toto sa už nemôže opakovať. Je jednoznačné, že tento teroristický útok s väčšinou politickej scény nič neurobil, o nijakom poučení nemôže byť reč. 

„Kvír ľudia sú terčom démonizácie, dehumanizácie a stigmatizácie“

Slovensko neurobilo kroky k ochrane a rešpektu voči LGBTI+ ľuďom. Každý rok od vrážd pred Teplárňou sa situácia sa zhoršuje. Kvír ľudia sú terčom démonizácie, dehumanizácie a stigmatizácie zo strany politickej reprezentácie. Kvír organizácie, iniciatívy a ich spojenectvo sú terčom očierňovania, ale aj politických snáh obmedziť ich financovanie či činnosť všetkými dostupnými prostriedkami. 

Politická reprezentácia na Slovensku desivo zlyháva vo svojej najzákladnejšej úlohe – zabezpečiť, aby každý človek – bez ohľadu na identitu, orientáciu či vieru – mohol žiť bezpečne. To zahŕňa účinné vyšetrovanie nenávistných trestných činov, jasnú právnu ochranu pred diskrimináciou aj podporu pre obete.

Posledným zásadným príkladom zlyhávania je zmena ústavy, ktorá je frontálnym útokom na ľudské práva všetkých ľudí, pričom viaceré jej časti útočia priamo na kvír ľudí. Mnohé časti schválených zmien sú však zacielené práve na kvír ľudí. Ústavná väčšina, ktorá sa v parlamente sformovala, pri obhajobe zmeny ústavy argumentovala hodnotami. Musíme však neustále pripomínať, že sú to pseudohodnoty, keďže ich jadrom je potláčanie práv iných. Antiľudskoprávna ústavná väčšina v parlamente nám ukazuje, že pozitívne zmeny v ochrane ľudských práv nemožno v najbližšom období očakávať.

„Pamätať na Juraja a Matúša znamená konať“

Napriek bolesti, ktorú si dnes pripomíname, a napriek mlčaniu či nezodpovednosti politickej reprezentácie odmietame podľahnúť beznádeji. Pamätať na Juraja a Matúša znamená konať – postaviť sa za slobodu, ľudskosť a dôstojnosť vždy, keď sú ohrozené. Veríme, že Slovensko môže byť krajinou, kde dôstojný a slobodný život nie je privilégiom, ale právom každého človeka. Nenávisť nebude mať posledné slovo.

Organizácie Ľudskoprávnej koalície k Slovensku pre všetkých prispievajú každý deň a v našej práci budeme neúnavne pokračovať. Vyzývame politikov a političky, aby už konečne začali: 

• pracovať na zlepšení právneho postavenia a lepšej ochrane ľudských práv LGBTI+ ľudí;
• podnikať potrebné kroky na uzákonenie manželstiev pre všetkých a chránili tak právo kvír ľudí na súkromný život;
• chrániť rodičovské práva kvír rodičov, ktorí spoločne vychovávajú deti, a týmto deťom tak zabezpečili rovnakú právnu ochranu, ako majú deti, ktoré vychovávajú heterosexuálne páry;
• umožňovať transrodovým ľuďom podstúpenie úradnej zmeny rodu bez podmieňovania tejto zmeny medicínskymi zákrokmi tak, ako to určuje medzinárodné právo;
• podnikať potrebné kroky na zabezpečenie prístupu k rešpektujúcej zdravotnej starostlivosti pre transrodových ľudí;
• zabezpečovať právne uznanie nebinárnych ľudí;
• definitívne upúšťať od podávania ďalších návrhov zákonov, ktoré by ďalej zhoršovali ľudskoprávnu situáciu LGBTI+ ľudí na Slovensku, a pracovali na odstránení stigmatizácie a diskriminácie kvír ľudí.

Signatárstvo (organizácie Ľudskoprávnej koalície)

Amnesty International Slovensko, Rómske advokačné a výskumné stredisko, eduRoma, Saplinq, Inokraj, Komunitnú nadáciu Zdravé mesto, kolektív neon, Intymyta, Možnosť voľby, Literárna bašta, Diera do sveta a Záhrada – Centrum nezávislej kultúry. 

The post Matúš a Juraj: STANOVISKO ĽUDSKOPRÁVNEJ KOALÍCIE appeared first on PRIDEkosice.sk.

Už asi všetci viete, že PRIDE v Budapešti mal aj napriek zákazu a hrozbám pokutami rekordný počet účastníkov*čok. Zábery davu s dúhovými vlajkami na moste ponad Dunaj rýchlo obleteli internet spolu informáciami o odhadovanom počte zúčastnených ľudí – stotisíc, dvestotisíc, dokonca som sa stretla aj s číslom 280 000. Tridsiaty ročník sprievodu hrdosti, ktorý sa konal na 56. výročie Stonewallských nepokojov, sa tak stal významným momentom v kontexte boja nielen za práva LGBTI+ ľudí, ale za slobodu ako takú.

Strach, radosť a oboje zároveň

My sme do Budapešti pricestovali už o pár dní skôr, aby sme sa mohli zúčastniť Medzinárodnej ľudskoprávnej konferencie, ktorú organizovalo práve hnutie Budapešť Pride. Panelové diskusie a workshopy, ktorých sme sa zúčastnili, sa venovali témam kvír práv v Európskej únii aj mimo nej, stratégiám pre aktivizmus či odolnosti a zvládaniu náročných situácií, ktorým ako aktivisti*ky často čelíme.

Problémy, s ktorými sa ako kvír ľudia a organizácie stretávame na Slovensku, naozaj nie sú ojedinelé, a tak sa tieto výzvy stali témou mnohých rozhovorov medzi účastníctvom. A samozrejme, rozprávali sme sa aj o Pride v Budapešti, ktorý nás čakal. Mnohí ľudia vyjadrili obavy, ktoré boli vzhľadom na situáciu opodstatnené, iní sa skôr tešili. Niektorí cítili strach aj radosť zároveň.

Za seba môžem povedať, že som sa nebála. Neznamená to, že som si neuvedomovala riziko, ktoré som sa rozhodla podstúpiť. Skôr som to vnímala tak, že mi to za to stojí. Keď už tam budem, nevyhnem sa ničomu, čo sa stane. Que será, será.

Foto: Alex (vľavo) a Vero na konferencii

Predvečer protestu

Do protestnej nálady sme sa dostali už v piatok večer na Vogue bále „ANYBODY WALKING resistance edition“, kde bola okrem nádherných a talentovaných ľudí tá pravá „revolučná“ atmosféra – aspoň pre mňa. Ballroom kultúru mám naozaj rada, aj keď sama v žiadnej kategórií nesúťažím, na týchto podujatiach vždy cítim obrovskú solidaritu a silu komunity. Ballroom a Vogue sú zároveň neodmysliteľnou súčasťou kvír kultúry. Práve tento kontext, téma bálu a spoločná mentálna príprava na Pride, ktorý nás na druhý deň čakal, vo mne zanechali silné pozitívne emócie.

O tom, čo je Vogue či Ballroom kultúra ako taká, by som sa mohla rozpisovať na niekoľko strán, no radšej to nechám na tých, ktorí sa v tom vyznajú oveľa lepšie než ja. Ak vás táto téma zaujíma, môžete si prečítať viac na webe Moniky Prikkelovej, tanečnice, lektorky a zakladateľky Kiki house of Velvet.

PRIDE Budapešť 2025

PRIDE, aj keď je často vnímaný ako oslava, je v prvom rade protestom. Aj ten, ktorý sa odohral v sobotu 28. júna 2025 v Budapešti dostal prirovnania ako protivládna demonštrácia či prejav odporu voči útlaku. Myslím, že oprávnene. 

Na vopred dohodnuté miesto stretnutia sme prišli približne o druhej poobede. Už v metre sme stretávali skupinky ľudí s transparentmi či dúhovými vlajkami, rovnako ako niekoľko príslušníkov polície. Keď sme prišli na miesto, už tam bolo množstvo ľudí –- netrúfam si odhadnúť presný počet. Ja a moje kolegovstvo  – Vero a Sima – sme sa stretli s ďalšími ľuďmi zo Slovenska, ktorí prišli vyjadriť svoju podporu. Nakoniec sme sa od nich však odpojili a do sprievodu sme pokračovali v trojici. 

Narazili sme aj na zopár odporcov a odporkýň vrátane muža, ktorý sa pomedzi nás prechádzal s veľkým dreveným dvojkrížom v rukách a niečo hlásal. Moja znalosť maďarčiny je na úrovni niekoľkých základných slov a fráz, preto neviem, čo hovoril, no môžem si to čiastočne domyslieť za základe citátov z Biblie, ktoré mal na tričku. Množstvo ľudí, ktorí prišli protestovať proti nám, však bolo v porovnaní s desaťtisíckami účastníkov*ok sprievodu naozaj zanedbateľné.

Nikto z nás nevedel, čo čakať

Na začiatku nikto z nás nevedel, čo čakať, a ako to celé dopadne. Ešte pred Pride-om mi v hlave vírili všetky možné scenáre, niektoré realistické, iné trochu pritiahnuté za vlasy, no chcela som byť pripravená na čokoľvek. Na mieste všetko nasvedčovalo tomu, že sprievod bude pokojný. Prekvapilo ma, koľko málo policajtov som videla.

Kvôli akej-takej bezpečnosti a anonymite som si vzala klobúk, slnečné okuliare a dúhovú vlajku cez hlavu – tak, aby mi nezakrývala tvár, keďže to je v rozpore so zákonom a ani organizátorstvo nám to neodporúčalo. Na hrudi som mala pre každý prípad pripnutú GoPro ako telovú kameru. Na mieste som si však uvedomila, že moja príprava bola možno trochu prehnaná.

Nechcem tým povedať, že iní ľudia nemali pokrývky hlavy či make-up na zmätenie technológie na rozpoznávanie tvárí. Ľudia sa však nesnažili skrývať svoju identitu, fotili sa, natáčali a tým dali jasne najavo, čo si o celom zákaze a pokutách myslia. 

„To toto chcú zakázať? Veď len kráčame“

Sprievod vyrazil do ulíc okolo tretej. A ako už asi viete, prebehol pokojne a bez incidentov. Vtedy sme ešte nevedeli, koľko nás tam je, no bolo mi jasné, že to bude viac, než v predošlých rokoch. V jednom momente som (s pomocou Vero a Simy) vyliezla na vyvýšené miesto, nech mám lepší výhľad na dav a môžem niečo pofotiť. Nevedela som identifikovať začiatok a koniec sprievodu ani to, v ktorej časti sa nachádzame. To množstvo ľudí v uliciach, ktoré som zo svojho stanoviska videla, bol len zlomok z celkového počtu. Bolo to krásne.

Postupne sme teda pokračovali ulicami hlavného mesta. Ak by som mala sprievod opísať jedným slovom, bolo by to miernosť. Tým nechcem povedať, že Pride nebol významný. Nečakala som však, že bude až taký mierumilovný, bez incidentov či nejakej veľkej provokácie. (Aj keď za provokáciu by sa dalo považovať už len to, že sa sprievod udial.)

Nemuseli sme robiť vôbec nič, aby sme vyjadrili svoj postoj a demonštrovali svoje právo na slobodné združovanie sa. Už len naša prítomnosť bola protest, čo je svojím spôsobo silná myšlienka, no zároveň je to ako koncept celé bizarné. V jednom momente som si hovorila: „To toto chcú zakázať? Veď len kráčame. Len sme.“

Sloboda je veľmi krehká

Postupne sme sa dostali ku koncu sprievodu, keď sme spoločne prešli cez most ponad Dunaj. Práve tam vznikli monumentálne zábery, ktoré boli cez víkend v takmer každých médiách a na sociálnych sieťach. Byť „dole“ v dave však nebolo o nič menej pôsobivé. Hlavne keď sa mi ukázal výhľad na sochu sv. Gerarda Sagreda oproti a ružový trojuholník pod ňou – symbol, ktorým kedysi nacisti označovali LGBTI+ ľudí a ktorý sa neskôr stal symbolom kvír hnutia.

Tam sa sprievod končil a my sme si išli od horúčavy oddýchnuť pod neďaleké stromy. V tieni sme so zmrzlinou a ľadovým čajom ostali asi hodinu. Keď sme sa potom vrátili k rieke, mali sme výhľad na most, ktorým stále prechádzali ľudia s dúhovými vlajkami. Až vtedy sme uvideli koniec sprievodu.

Keďže nie sme „párty ľudia“, vynechali sme afterparty, ktorá sa v ten večer konala. Namiesto toho sme sa ešte poprechádzali ulicami a reflektovali zážitky z predošlých dní. Neviem, či si za svoju účasť ponesiem následky vo forme pokuty. (V takom prípade by som sa odvolala.) Viem však, že mi to za to stálo a ešte dlho po skončení sprievodu vo mne ostal dobrý pocit z toho, že som tam bola. Je dôležité nezatvárať oči pred snahami obmedzovať ľudské práva, pretože sloboda je veľmi krehká.

Text a titulná foto: Alex Michelčík

The post Nemôžu zakázať našu existenciu: O tom, ako sme boli na Pride v Budapešti appeared first on PRIDEkosice.sk.

Nevieme so stopercentnou istotou povedať, kto začal Stonewallské nepokoje. Niečo také sa snáď ani nedá pripísať jednému človeku, pretože všetci ľudia, ktorí tam v tú noc boli, sa významným spôsobom zapísali do kvír histórie – aj tí a tie, ktorých mená dnes už nepoznáme.

Foto: Larry Morris/The New York Times

Niektoré zdroje uvádzajú transrodovú aktivistku a drag queen Marshu P. Johnson ako osobu, ktorá podnietila vzburu, a dodnes je snáď najznámejšou tvárou nepokojov. Ona sama to však poprela a podľa vlastných slov prišla na miesto až neskôr. Podľa niektorých svedkov (a aj podľa nej samej) to mala byť práve Stormé DeLarverie, ktorá ako prvá začala podnecovať dav v komu, aby „niečo urobili“.

Kto bola Stormé DeLarverie?

Butch lesba, speváčka, drag king, vyhadzovačka pred barom, performerka či ľudská bytosť bez striktne definovanej rodovej identity. Niekedy označovaná ako Rosa Parks LGBTI+ komunity. Stormé bola podľa vlastných slov „človek, čo prežil. A človek, čo pomáhal prežiť iným.“

Narodila sa v New Orleans afro-americkej matke a bohatému bielemu otcovi (asi) v roku 1920. Narodeniny oslavovala 24. decembra, no pravdepodobne nejde o skutočný dátum jej narodenia. Stormé nemala ani rodný list, keďže zmiešané manželstvá boli v tej dobe v rozpore so zákonom. Kvôli svojmu zmiešanému pôvodu bola v detstve šikanovaná, a to bielymi aj afro-americkými deťmi. Ako keby žila niekde medzi dvoma svetmi, no neprijímal ju ani jeden.

„Nebolo to kvôli peniazom môjho otca, ale kvôli tomu, že som bola černoška s bielou tvárou. Tak mi (starý otec alebo otec) povedal, že ak od toho neprestanem utekať, budem utekať celý život. A tak keď som mala 15 rokov, prestala som utekať a odvtedy som neutekala ani deň,“ hovorí Stormé.

Mužské šaty na javisku, ženské na ulici

Už ako tínedžerka bola talentovanou speváčkou. Spievala sóla v kostole, na školských koncertoch či na lokálnych podujatiach a nie raz sa o nej písalo v novinách. Istý čas strávila v cirkuse Ringling Bros., no jej jazdecká kariéra skončila po páde, ktorého následkom bolo niekoľko zlomenín. 

Svoju kvír identitu si uvedomila, keď mala približne 18 rokov. V interview z roku 2010 spomína na pocity, ktoré v tej dobe zažívala – vedela, že je v niečom iná, až to postupne začalo dávať zmysel. V tej dobe (hovoríme o 30. a začiatku 40. rokov) však bolo nebezpečné žiť otvorene ako LGBTI+ človek, čo si Stormé uvedomovala. O tom, či vôbec existovalo slovo, ktoré by opisovalo jej identitu, povedala: „Ale áno, bolo. To slovo bolo ,queer‘. Tak nás nazývali.“

tormé sa bála ostať žiť na Juhu a tak sa presťahovala do Chicaga. V 40. rokoch vystupovala najprv v ženskom oblečení pod umeleckým menom Stormy Dale. Pánske saká, košele a nohavice začala nosiť postupne – najskôr len v rámci jej vystúpení. „Snažila som sa robiť to tak, ako sa patrí – nosiť mužské šaty na javisku a ženské na ulici. Dvakrát ma zadržali ma za to, že som drag queen!“ spomína. Neskôr sa začala prezentovať maskulínne aj v civilnom živote.

Jewel Box Revue

Ako sa teda zo Stormy Dale stala Stormé DeLarverie? Všetko to začalo v roku 1946, keď bola v Miami na návšteve podniku Danny’s Jewel Box, z ktorého neskôr vznikla Jewel Box Revue. Podnik hľadal niekoho, kto im pomôže s predstavením, a tým niekým sa stala práve Stormé. Táto časť jej života bola aj inšpiráciou je dokumentárny film Stormé: The Lady of the Jewel Box, ktorý v roku 1987 natočila režisérka Michelle Parkerson.

Stormé vo filme spomína na to, ako jej ľudia najprv neverili, že to urobí. Neodporúčali jej robiť drag, no ona si išla vlastnou cestou. Pôvodne chcela v rámci Jewel Box Revue vystupovať len pár mesiacov. Nakoniec z toho bolo 14 rokov. 

Spomedzi všetkých performerov bola jediná žena a jediný drag king. Predstavenia, v ktorých účinkovala, boli veľmi profesionálne a konali sa 3 až 4 razy za deň, čo bolo dosť náročné. S ostatnými vystupujúcimi mala blízky vzťah. „Boli to dobrí mladí muži a moji priatelia. Urobili čokoľvek, o čo som ich požiadala. Veľmi si ma vážili. A ja som si vážila ich – ako umelcov aj ako ľudské bytosti,“ spomína vo filme na svojich kolegov.

Stonewall

Stonewallské nepokoje dnes považujeme za významnú udalosť v kontexte boja za práva LGBTI+ ľudí, hnutie však existovalo už roky predtým, a to nielen v USA. Je dôležité nezabúdať na zásluhy mnohých ľudí či organizácií pred Stonewallom. Pre potreby tohto článku však ostaneme v USA.

V období 50. a 60. rokov 20. storočia tu bola homosexualita stále kriminalizovaná, rovnako ako crossdressing a iné prejavy rodovej nekonformity. Boli to práve gej bary, kde kvír ľudia našli aký-taký bezpečný priestor. Podniky, o ktorých sa vedelo alebo boli podozrivé z obsluhovania LGBTI+ klientely, sa však nevyhli cieleným policajným raziám. Jedným z takýchto podnikov bol aj Stonewall Inn v New Yorku, v susedstve Greenwich Village v Manhattane.

V bare Stonewall Inn sa stretávali najmä ľudia, ktorí boli aj v rámci LGBTI+ komunít prehliadaní a nerešpektovaní. Išlo hlavne o transrodové osoby, feminínnych gejov, butch lesby, ľudí v sex biznise, drag queens či kvír ľudí bez domova. Razia, ktorej následkom boli známe demonštrácie, nebola pre Stonewall Inn ani zďaleka jedinou.

„Vzbura, povstanie, občianska neposlušnosť“

Policajná razia návštevníctvo baru prekvapila nadránom 28. júna 1969. Polícia kontrolovala a identifikovala osoby, ktoré boli „prezlečené za opačné pohlavie“. Dokopy bolo zatknutých 13 ľudí. Medzi nimi mala byť podľa svedkov aj Stormé DeLarverie.

Polícia na ľudí útočila päsťami aj obuškami. Násilnému zaobchádzaniu sa nevyhla ani Stormé. „Policajt ma udrel a ja som mu to vrátila,“ spomína. Keď jej nasadili putá, upozorňovala, že ich má príliš natesno, na čo ju jeden z policajtov ju udrel obuškom po hlave. Práve vtedy sa mala podľa svedkov obrátiť k davu a zakričať: „Prečo niečo neurobíte?“ 

Foto: NY Daily News Archive/Getty Images

Toto je viacerými svedkami považované za začiatok vzbury, ktorá sa zapísala do kvír dejín. Stormé neskôr potvrdila, že to bola naozaj ona. Niektoré zdroje to však považujú za sporné.

Dnes je Stonewall v tomto ohľade tak trochu mýtus. Ľudí, ktorých mená a tváre si s ním spájame, považujeme za symbol tejto vzbury. Povstania však nie sú len zásluhou jednotlivcov, ale kolektívnej snahy a odvahy spoločne sa postaviť proti neprávosti. Možno nie je až také dôležité vedieť, kto čo urobil prvá*ý, a identifikovať presný moment ako začiatok demonštrácií.

Od razie k prvému Pridu

Kvír ľudia, ktorí boli prítomní a mali už dosť neľudského zaobchádzania, začali po príslušníkoch polície hádzať dlažobné kamene, fľaše či iné predmety. V určitom momente sa polícia spolu s niekoľkými zatknutými osobami zabarikádovala v podniku. Objavil sa aj pokus bar podpáliť.

Dokopy sa vzbury zúčastnilo okolo 2000 ľudí a rozpútala sa vlna niekoľkodňových demonštrácií v uliciach. Stonewallské nepokoje sa tak stali významným momentom v boji za práva LGBTI+ ľudí a viedli k vzniku viacerých organizácií, ako napríklad Gay Liberation Front, Human Rights Campaign alebo GLAAD (Gay and Lesbian Alliance Against Defamation).

Pri príležitosti prvého výročia protestov sa na ich mieste konal prvý Pride sprievod v USA, známy aj pod názvom Christopher Street Liberation Day. Zúčastnili sa ho tisíce ľudí a jeho oficiálnym sloganom bola veta „Say it loud, gay is proud!“

Stormé po roku 1969

Stormé DeLarverie opustila spevácku kariéru krátko po Stonewalle. V tomto období zomrela aj jej partnerka, tanečnica Diana, s ktorou bola 26 rokov. Stormé začala pracovať ako bodyguard a vyhadzovačka pred lesbickými barmi.

V miestnej LGBTI+ komunite mala reputáciu osoby, ktorej záleží na ostatných ľuďoch a stará sa o nich. Kvír mládež často nazývala svojimi deťmi. A aj keď žila v podstate nenápadný život, jej prítomnosť mala pozitívne dopady na iných.

„Niekto sa musí starať“

Venovala sa dobrovoľníctvu a okrem boja za práva LGBTI+ ľudí organizovala aj benefičné podujatia na podporu žien a detí zažívajúcich domáce násilie. „Niekto sa musí starať. Ľudia sa pýtajú: ,Prečo to stále robíš?‘ Odpovedám: ,Je to veľmi jednoduché. Ak by sa ľudia kedysi nestarali o mňa, keď som vyrastala na juhu a moja matka černoška, nebola by som tu,‘“ hovorí.

„Veľmi miluje život. Nezostarla a nezatrpkla. Dozrela a je stále milujúca a stále entuziastická a myslím si, že veľa sily čerpá od mladších žien, ktoré stretáva vo svojej práci,“ hovorí o nej Charles Kaiser, autor knihy The Gay Metropolis.

Spomienky na Stonewall jej ostali

Stormé žila niekoľko desaťročí v newyorskom hoteli Chelsea, kde sa stretávala s rôznymi ľuďmi zo sveta umenia a kultúry. Ako vyhadzovačka pracovala až do veku 85 rokov. Jej meno je od júna 2019 na pamätníku v podniku Stonewall spolu s ďalšími významnými kvír osobnosťami. 

Na konci života ochorela na demenciu a žila v dome dôchodcov v Brooklyne, ktorý často nespoznávala. Spomienky na jej mladosť či Stonewall jej však ostali. Stormé DeLarverie zomrela v spánku 24. mája 2014.

Titulná foto: The Lady of the Jewel Box

Autorstvo: Alex Michelčík

The post Neobyčajný život Stormé DeLarverie appeared first on PRIDEkosice.sk.

17. máj je od roku 2004 známy aj ako Medzinárodný deň boja proti homo, bi, trans a intersexfóbii (tzv. IDAHOBIT) – práve kvôli svojmu významu pre LGBTI+ ľudí po celom svete. Na Slovensku si počas tohto dňa už piaty rok pripíname dúhové stužky – symboly solidarity s LGBTI+ ľuďmi. 

„Svetová zdravotnícka organizácia nepovažuje homosexualitu za ochorenie už od roku 1990. Túto informáciu musíme na Slovensku pripomínať tak často, ako sa len dá, pretože naratív vládnych strán, ale aj spoločnosti ju opomína alebo ignoruje,“ hovorí Róbert Furiel, riaditeľ OZ Saplinq, ktoré zastrešuje kampaň Dúhová stužka. 

Zároveň dodáva, že „práve dúhová stužka ponúka možnosť, ako jednoduchým gestom – pripnutím dúhovej stužky – ukázať LGBTI+ ľuďom rešpekt a podporiť organizácie a iniciatívy, ktoré im pomáhajú.“

IDAHOBIT si pripomenú aj podujatia v rôznych kútoch Slovenska 

V sobotu predpoludním sa bude v Bratislave konať Beh dúhovej stužky, ktorý organizuje kvír športový klub Lotosové kvety a festival PRIDE Košice. Organizácia Amnesty International Slovensko pozýva na zhromaždenie IDAHOBIT 2025 – Práva kvír ľudí dnes. A práva ďalších kedy?, ktoré začína o 17.00 v parku pred NR SR. 

Filmový festival inakosti a medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet prinesú do Bratislavy, Košíc, Banskej Bystrice a Rimavskej Soboty príbehy zo života LGBTI+ ľudí vo forme piatich krátkych filmov na podujatiach s názvom Teplé kraťasy. 

V Košiciach si na svoje prídu fanúšikovia a fanúšičky tanca na workshope VOGUE INTENSIVE. 

Večer 17. mája sú v Bratislave na výber 2 kultúrne podujatia: kabaretná šou PiNKBUS alebo divadelné predstavenie Koniec Eddyho od NOMANTINELS.

Bližšie informácie o všetkých podujatiach nájdete na www.duhovastuzka.sk/podujatia-ds.

Na všetkých podujatiach bude možnosť podporiť kampaň Dúhová stužka a získať dúhovú stužku. Online sa do kampane možno zapojiť na www.duhovastuzka.sk až do 31. mája.  

Kontakt pre médiá:
Róbert Furiel, riaditeľ Saplinq, o.z., robert.furiel@saplinq.org, 0904 497 632

The post Tlačová správa: 17. mája uplynie 35 rokov, odkedy WHO vyradila homosexualitu zo zoznamu duševných chorôb appeared first on PRIDEkosice.sk.

Rada Fondu na podporu umenia na svojom zasadnutí 30. apríla 2025 zmenila odporúčanie odbornej komisie a rozhodla, že nepodporí kultúrno-vzdelávací projekt PRIDEme 2025 občianskeho združenia Saplinq. 

Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že „rada nepodporuje morálne deformácie mládeže“. Zámerom PRIDEme je organizácia diskusií v menších mestách spojených s vystúpením lokálnych umelcov a umelkýň.

„Úprimne, čakali sme to. Bolo nepravdepodobné, že budeme výnimkou v ťažení nominantov a nominantiek ministerky Šimkovičovej v Rade FPU proti LGBTI+ projektom. Čo nás ale prekvapilo je to otvorene diskriminačné odôvodnenie. Právne kroky už konzultujeme s naším právnikom,“ uviedol Róbert Furiel, riaditeľ Saplinqu. 

Týmto rozhodnutím sa stal Saplinq popri Iniciatíve Inakosť a divadle NOMANTINELS ďalšou LGBTI+ organizácou, ktorá nezískala podporu z FPU pre svoje etablované projekty – a to aj napriek odporúčaniu odbornej komisie. 

Tieto a iné LGBTI+ organizácie môže verejnosť podporiť dúhovou stužkou – malým symbolom s veľkým posolstvom 

Kampaň Dúhová stužka ponúka jednoduchý spôsob, ako vyjadriť LGBTI+ ľuďom solidaritu a zároveň finančne pomôcť LGBTI+ organizáciám. 

Získať stužku je jednoduché: stačí dobrovoľný príspevok online na www.duhovastuzka.sk, alebo osobne vo vybraných kultúrnych priestoroch, kníhkupectvách Martinus, podnikoch a firmách po celom Slovensku. Ich aktuálny zoznam nájdete na webe kampane.

Kampaň organizačne zastrešuje Saplinq, ale výťažok bude rozdelený medzi 12 LGBTI+ organizácií a projektov z celého Slovenska. Podporiť môžete konkrétny projekt alebo prispieť do spoločného fondu. Súčasťou Dúhovej stužky sú: 

• 2 projekty Saplinqu – festival PRIDE Košice a poradenské a komunitné centrum pre LGBTI+ ľudí Prizma
• ďalšie PRIDE festivaly – v Banskej Bystrici, Bratislave a Trnave
• športový klub Lotosové kvety
• divadlo Nomantinels
• združenia Dúhové rodiny, SIGNUM – Dúhoví kresťania, Iniciatíva Inakosť
• študentský spolok LIGHT* FiF UK
• Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí

Viac informácií o ich činnosti, ako aj o kampani nájdete v tomto článku: https://www.pridekosice.sk/duhova-stuzka-2025/.  

Kontakt pre médiá:
Róbert Furiel, riaditeľ Saplinq, o.z.
robert.furiel@saplinq.org
0904 497 632

The post Tlačová správa: Fond na podporu umenia stopol ďalší LGBTI+ projekt. Pomôcť môžu dúhové stužky appeared first on PRIDEkosice.sk.

Malý symbol, veľké posolstvo

Dúhovú stužku si v predchádzajúcich ročníkoch pripli aj viaceré známe osobnosti – Kristína Tormová, Lenka Šoóšová, Juraj Kemka, Rastislav Iliev či bývalá prezidentka Zuzana Čaputová. A mnohí sa pridávajú aj tento rok.

„Kampaň Dúhová stužka je dôležitá pre celú spoločnosť. Hlavne v dobe, kedy vedenie štátu tému inakosti zneužíva na získavanie politickych bodov. Robia to nepoučení z minulosti a cez mŕtvoly. Pre mňa je Dúhová stužka sviatok. Pripnutím tejto malej veci môžu naši priatelia a blízki ukázať, že stoja pri nás. A my sme za to nesmierne vďační,“ hovorí spevák Jakub Petraník.

LGBTI+ ľudia sú naši susedia. Priatelia. Rodina.

Herečka Judita Hansman pripomína, že LGBTI+ ľudia nie sú žiadna „iná skupina“: „Sú to naši spoluobčania. Platíme rovnaké dane, máme rovnaké sny. Mnohí však žijú v strachu, že nemôžu byť otvorene sami sebou. A pritom by im stačilo, keby sme im nekládli polená pod nohy, ale pomáhali im rozvíjať ich talenty. O tom je slušná spoločnosť.“

Novinár Rastislav Iliev zas dodáva:
„Čo cítite, keď sa po daždi objaví dúha? Pokoj, úľavu, nádej? Dúhová stužka v sebe nesie presne to isté. No namiesto pár sekúnd na oblohe ju môžete nosiť každý deň – ako tichý odkaz, že vo svete je stále miesto pre lásku, pokoj a rešpekt.“

O kampani Dúhová stužka

Za kampaňou stojí občianske združenie Saplinq, ktoré Dúhovú stužku organizuje už piaty rok. Prebieha celý máj – s vrcholom 17. mája, na Medzinárodný deň boja proti homo-, bi-, trans- a intersexfóbii (IDAHOBIT). V tento deň v roku 1990 bola homosexualita vyradená z medzinárodnej klasifikácie chorôb.

Výťažok z kampane putuje LGBTI+ organizáciám a iniciatívam, ktoré pôsobia na Slovensku. Tento rok medzi ne patria:

▪️ Prizma (poradenské a komunitné centrum v Košiciach)
▪️ festivaly PRIDE v Košiciach, Banskej Bystrici, Bratislave a Trnave
▪️ športový klub Lotosové kvety
▪️ divadlo Nomantinels
▪️ združenia Dúhové rodiny, SIGNUM – Dúhoví kresťania, Iniciatíva Inakosť
▪️ študentský spolok LIGHT* FiF UK
▪️ Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí

„Dúhová stužka nie je len o Saplinqu. Je to spoločné úsilie o prijatie, pochopenie a dôstojnosť. A v čase, keď LGBTI+ organizácie čelia stratám verejnej podpory, je každé euro a každá stužka dôležitejšia než kedykoľvek predtým,“ hovorí Róbert Furiel, riaditeľ Saplinq.

Prečo je podpora dôležitá práve teraz

Slovensko momentálne nie je miestom, kde by sa LGBTI+ ľudia cítili vítaní. Vládne návrhy zákonov ohrozujú ich súkromný a rodinný život, sťažujú tranzície a vymazávajú ich z učebníc. Zároveň vláda obmedzuje činnosť mimovládnych organizácií a stigmatizuje tých, ktorí sa financujú zo zahraničných zdrojov.

Aj preto je kampaň Dúhová stužka výnimočne dôležitá. Pretože keď verejná moc odvracia zrak, práve spoločnosť – my všetci – môže byť hlasom podpory a nádeje.


Kontakt pre médiá:
Róbert Furiel, riaditeľ Saplinq, o.z.
robert.furiel@saplinq.org
0904 497 632

The post Tlačová správa: Dúhové stužky opäť vyfarbia Slovensko. Symbol solidarity s LGBTI+ ľuďmi štartuje svoju piatu sezónu appeared first on PRIDEkosice.sk.

Volení predstavitelia a predstaviteľky štátu, ktorí sú pri moci, otvorene a aktívne bránia prideľovaniu fondov pre neziskové organizácie, zvlášť to platí pre organizácie venujúce sa potrebám LGBTI+ ľudí a ich blízkym. Citeľne na nás dopadá aj vývoj politickej situácie vo svete. Druhá Trumpova administratíva nám bráni získať finančnú podporu, akokoľvek malú. Orbánov zákaz PRIDE pochodov, vyvolávajúc strach účastníctva prísnymi trestami, prináša veľké riziká aj pre nás a budúcnosť PRIDE Košice. Tieto sily sa pokúšajú zlikvidovať im nepohodlnú inakosť, vymazať nás všetkých cez strach a neistotu.

Napriek tomu veríme, že aj s vašou pomocou dokážeme zrealizovať festival PRIDE Košice 2025 v plnom rozsahu tak, ako ho poznáte. Momentálne pracujeme na pretavení tohtoročnej témy a myšlienky PRIDE-u do jeho vizuálnej identity (tešíme sa, kedy Vám ju predstavíme!), tvoríme program, oslovujeme hudobníctvo a kapely, ktoré Vás aj tento rok prídu na PRIDE zabaviť a roztancovať. Tento rok je ťažký, no o to viac chceme pre vás všetkých vytvoriť prostredie plné prijatia, rešpektu, bezpečia, lásky a porozumenia. Nepoddáme sa, vytrváme, bude nás počuť. Sme v tom spolu.

🏳️‍🌈 PRIDE Košice je viac než len udalosť – je to symbol odvahy, solidarity a oslavy rozmanitosti. Každý a každá z vás je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Potrebujeme vás. Práve vďaka vašej podpore dokážeme tvoriť bezpečné a inšpiratívne podujatie, ktoré spája. Aj jedno euro je pomoc, ktorú si vážime. Vaša podpora nám umožní ďalej plánovať, organizovať a udržať dúhu nielen v srdci východu. 

Ďakujeme, že ste s nami! ❤️

The post PRIDE Košice 2025 vás potrebuje appeared first on PRIDEkosice.sk.