Nemôžu zakázať našu existenciu: O tom, ako sme boli na Pride v Budapešti

Bola som na PRIDE v Budapešti. Pretože verím, že podpora a solidarita sú nesmierne dôležité – najmä v dobe, kedy kvír ľudia a organizácie čelia útokom a snahám obmedzovať práva na slobodné zhromažďovanie či sebavyjadrenie. Keďže mi nič nebránilo ísť, považovala som za moju povinnosť zúčastniť sa. A tak som sa zbalila a vybrala sa spolu s kolegovstvom Vero a Simou do Budapešti.

Už asi všetci viete, že PRIDE v Budapešti mal aj napriek zákazu a hrozbám pokutami rekordný počet účastníkov*čok. Zábery davu s dúhovými vlajkami na moste ponad Dunaj rýchlo obleteli internet spolu informáciami o odhadovanom počte zúčastnených ľudí – stotisíc, dvestotisíc, dokonca som sa stretla aj s číslom 280 000. Tridsiaty ročník sprievodu hrdosti, ktorý sa konal na 56. výročie Stonewallských nepokojov, sa tak stal významným momentom v kontexte boja nielen za práva LGBTI+ ľudí, ale za slobodu ako takú.

Strach, radosť a oboje zároveň

My sme do Budapešti pricestovali už o pár dní skôr, aby sme sa mohli zúčastniť Medzinárodnej ľudskoprávnej konferencie, ktorú organizovalo práve hnutie Budapešť Pride. Panelové diskusie a workshopy, ktorých sme sa zúčastnili, sa venovali témam kvír práv v Európskej únii aj mimo nej, stratégiám pre aktivizmus či odolnosti a zvládaniu náročných situácií, ktorým ako aktivisti*ky často čelíme.

Problémy, s ktorými sa ako kvír ľudia a organizácie stretávame na Slovensku, naozaj nie sú ojedinelé, a tak sa tieto výzvy stali témou mnohých rozhovorov medzi účastníctvom. A samozrejme, rozprávali sme sa aj o Pride v Budapešti, ktorý nás čakal. Mnohí ľudia vyjadrili obavy, ktoré boli vzhľadom na situáciu opodstatnené, iní sa skôr tešili. Niektorí cítili strach aj radosť zároveň.

Za seba môžem povedať, že som sa nebála. Neznamená to, že som si neuvedomovala riziko, ktoré som sa rozhodla podstúpiť. Skôr som to vnímala tak, že mi to za to stojí. Keď už tam budem, nevyhnem sa ničomu, čo sa stane. Que será, será.

Foto: Alex (vľavo) a Vero na konferencii

Predvečer protestu

Do protestnej nálady sme sa dostali už v piatok večer na Vogue bále „ANYBODY WALKING resistance edition“, kde bola okrem nádherných a talentovaných ľudí tá pravá „revolučná“ atmosféra – aspoň pre mňa. Ballroom kultúru mám naozaj rada, aj keď sama v žiadnej kategórií nesúťažím, na týchto podujatiach vždy cítim obrovskú solidaritu a silu komunity. Ballroom a Vogue sú zároveň neodmysliteľnou súčasťou kvír kultúry. Práve tento kontext, téma bálu a spoločná mentálna príprava na Pride, ktorý nás na druhý deň čakal, vo mne zanechali silné pozitívne emócie.

O tom, čo je Vogue či Ballroom kultúra ako taká, by som sa mohla rozpisovať na niekoľko strán, no radšej to nechám na tých, ktorí sa v tom vyznajú oveľa lepšie než ja. Ak vás táto téma zaujíma, môžete si prečítať viac na webe Moniky Prikkelovej, tanečnice, lektorky a zakladateľky Kiki house of Velvet.

PRIDE Budapešť 2025

PRIDE, aj keď je často vnímaný ako oslava, je v prvom rade protestom. Aj ten, ktorý sa odohral v sobotu 28. júna 2025 v Budapešti dostal prirovnania ako protivládna demonštrácia či prejav odporu voči útlaku. Myslím, že oprávnene. 

Na vopred dohodnuté miesto stretnutia sme prišli približne o druhej poobede. Už v metre sme stretávali skupinky ľudí s transparentmi či dúhovými vlajkami, rovnako ako niekoľko príslušníkov polície. Keď sme prišli na miesto, už tam bolo množstvo ľudí –- netrúfam si odhadnúť presný počet. Ja a moje kolegovstvo  – Vero a Sima – sme sa stretli s ďalšími ľuďmi zo Slovenska, ktorí prišli vyjadriť svoju podporu. Nakoniec sme sa od nich však odpojili a do sprievodu sme pokračovali v trojici. 

Narazili sme aj na zopár odporcov a odporkýň vrátane muža, ktorý sa pomedzi nás prechádzal s veľkým dreveným dvojkrížom v rukách a niečo hlásal. Moja znalosť maďarčiny je na úrovni niekoľkých základných slov a fráz, preto neviem, čo hovoril, no môžem si to čiastočne domyslieť za základe citátov z Biblie, ktoré mal na tričku. Množstvo ľudí, ktorí prišli protestovať proti nám, však bolo v porovnaní s desaťtisíckami účastníkov*ok sprievodu naozaj zanedbateľné.

Nikto z nás nevedel, čo čakať

Na začiatku nikto z nás nevedel, čo čakať, a ako to celé dopadne. Ešte pred Pride-om mi v hlave vírili všetky možné scenáre, niektoré realistické, iné trochu pritiahnuté za vlasy, no chcela som byť pripravená na čokoľvek. Na mieste všetko nasvedčovalo tomu, že sprievod bude pokojný. Prekvapilo ma, koľko málo policajtov som videla.

Kvôli akej-takej bezpečnosti a anonymite som si vzala klobúk, slnečné okuliare a dúhovú vlajku cez hlavu – tak, aby mi nezakrývala tvár, keďže to je v rozpore so zákonom a ani organizátorstvo nám to neodporúčalo. Na hrudi som mala pre každý prípad pripnutú GoPro ako telovú kameru. Na mieste som si však uvedomila, že moja príprava bola možno trochu prehnaná.

Nechcem tým povedať, že iní ľudia nemali pokrývky hlavy či make-up na zmätenie technológie na rozpoznávanie tvárí. Ľudia sa však nesnažili skrývať svoju identitu, fotili sa, natáčali a tým dali jasne najavo, čo si o celom zákaze a pokutách myslia. 

„To toto chcú zakázať? Veď len kráčame“

Sprievod vyrazil do ulíc okolo tretej. A ako už asi viete, prebehol pokojne a bez incidentov. Vtedy sme ešte nevedeli, koľko nás tam je, no bolo mi jasné, že to bude viac, než v predošlých rokoch. V jednom momente som (s pomocou Vero a Simy) vyliezla na vyvýšené miesto, nech mám lepší výhľad na dav a môžem niečo pofotiť. Nevedela som identifikovať začiatok a koniec sprievodu ani to, v ktorej časti sa nachádzame. To množstvo ľudí v uliciach, ktoré som zo svojho stanoviska videla, bol len zlomok z celkového počtu. Bolo to krásne.

Postupne sme teda pokračovali ulicami hlavného mesta. Ak by som mala sprievod opísať jedným slovom, bolo by to miernosť. Tým nechcem povedať, že Pride nebol významný. Nečakala som však, že bude až taký mierumilovný, bez incidentov či nejakej veľkej provokácie. (Aj keď za provokáciu by sa dalo považovať už len to, že sa sprievod udial.)

Nemuseli sme robiť vôbec nič, aby sme vyjadrili svoj postoj a demonštrovali svoje právo na slobodné združovanie sa. Už len naša prítomnosť bola protest, čo je svojím spôsobo silná myšlienka, no zároveň je to ako koncept celé bizarné. V jednom momente som si hovorila: „To toto chcú zakázať? Veď len kráčame. Len sme.“

Sloboda je veľmi krehká

Postupne sme sa dostali ku koncu sprievodu, keď sme spoločne prešli cez most ponad Dunaj. Práve tam vznikli monumentálne zábery, ktoré boli cez víkend v takmer každých médiách a na sociálnych sieťach. Byť „dole“ v dave však nebolo o nič menej pôsobivé. Hlavne keď sa mi ukázal výhľad na sochu sv. Gerarda Sagreda oproti a ružový trojuholník pod ňou – symbol, ktorým kedysi nacisti označovali LGBTI+ ľudí a ktorý sa neskôr stal symbolom kvír hnutia.

Tam sa sprievod končil a my sme si išli od horúčavy oddýchnuť pod neďaleké stromy. V tieni sme so zmrzlinou a ľadovým čajom ostali asi hodinu. Keď sme sa potom vrátili k rieke, mali sme výhľad na most, ktorým stále prechádzali ľudia s dúhovými vlajkami. Až vtedy sme uvideli koniec sprievodu.

Keďže nie sme „párty ľudia“, vynechali sme afterparty, ktorá sa v ten večer konala. Namiesto toho sme sa ešte poprechádzali ulicami a reflektovali zážitky z predošlých dní. Neviem, či si za svoju účasť ponesiem následky vo forme pokuty. (V takom prípade by som sa odvolala.) Viem však, že mi to za to stálo a ešte dlho po skončení sprievodu vo mne ostal dobrý pocit z toho, že som tam bola. Je dôležité nezatvárať oči pred snahami obmedzovať ľudské práva, pretože sloboda je veľmi krehká.

Text a titulná foto: Alex Michelčík