Sapfó a jej fialové kvety

História fialovej farby v spojení s LGBTI+ ľuďmi siaha až do antického Grécka, kedy slávna lesbická poetka Sapfó vo svojej lyrike písala o ženách s „fialkovými diadémami“. Žiaľ, z jej tvorby sa zachovali len fragmenty, no kvety – hlavne tie fialové – v nich predstavujú často sa opakujúci motív. Tento jav bol zaznamenaný aj v histórii či literárnej vede. 

Rôzne preklady textov Sapfó sa mierne líšia – žena, ktorá je v básni objektom poetkinej túžby a lásky, nosí fialové kvety buď vo vlasoch ako diadém alebo ich má okolo krku ako náhrdelník. Tento poetický obraz viedol po ďalšie stáročia až dodnes k spojeniu fialových kvetov špecificky s lesbickou láskou.

Syntetická fialová, estetizmus a Oscar Wilde

V 19. storočí bolo vynájdené fialové syntetické farbivo, čo malo za následok väčšiu dostupnosť fialovej farby pre bežných ľudí. Fialová, ktorá už nebola tak vzácnou ako predtým, sa veľmi rýchlo dostala do módy – a to nielen tej ženskej. 

Koncom 19. storočia si však verejnosť začala túto farbu spájať s homosexualitou. V tomto období vzniklo v Európe umelecké hnutie s názvom estetizmus, ktoré predstavovalo protiklad k „škaredosti“ industriálnej doby a uprednostňovalo vzhľad pred účelnosťou. Podľa estetizmu má byť umenie v prvom rade krásne a existovať pre umenie ako také, než aby malo vyjadrovať myšlienku či plniť nejaký praktický účel. 

Estéti boli kritikmi tohto hnutia považovaní za „zženštilých“. Prispela k tomu aj „aféra“ Oscara Wilda, člena hnutia, ktorého homoerotické motívy v diele Obraz Doriana Graya vyvolali v tej dobe „morálny škandál“. Fialová farba spájaná s estetizmom sa tak stala synonymom pre homosexualitu.

Morálna panika

V 30. rokoch 20. storočia sa v Spojených štátoch levanduľová fialová začala spájať s LGBTI+ ľuďmi kvôli Carlovi Sandburgovi, životopiscovi Abrahama Lincolna, ktorý opísal jedno Lincolnove priateľstvo s mužom ako také, ktoré má „levanduľový pruh a škvrny jemné ako májové fialky“. Táto fráza sa veľmi rýchlo stala nadávkou opisujúcou gej mužov.

V 50. rokoch počas studenej vojny a na vrchole zúrivej protikomunistickej kampane senátora Joea McCarthyho prezident Eisenhower vyhlásil, že gejovia a lesby sú hrozbou pre bezpečnosť krajiny. Následkom toho bol „levanduľový strach“ – morálna panika z gejov vo vláde USA, ktorá viedla k ich hromadnému prepúšťaniu zo štátnych služieb a dekáde trvajúcej stigmatizácii. Počas tohto obdobia bolo mnoho kvír ľudí okrem straty práce pre svoju LGBTI+ identitu aj zastrašovaných, obťažovaných a vyšetrovaných. Táto agresívna forma diskriminácie a nenávisti však mala aj neplánovaný účinok, keď svojím spôsobom pomohla podnietiť hnutie za práva LGBTI+ ľudí.

Prvým človekom, ktorého príbeh boja proti svojmu prepusteniu bol zdokumentovaný, bol astronóm Frank Kameny, ktorého pre kvír identitu vyšetrovali v roku 1957. Svojou situáciou poukázal na diskrimináciu určitej skupiny ľudí len pre ich sexuálnu orientáciu, čo vnímal ako porušenie občianskych práv. Z jeho snahy získať naspäť svoje zamestnanie sa nakoniec stal celoživotný boj za práva LGBTI+ ľudí.

Levanduľová hrozba

Hnutie za LGBTI+ práva si levanduľovú farbu osvojilo ako symbol vzdoru v roku 1969 iba mesiac po Stonewallských nepokojoch na pochode „gay power”, kedy aktivistky a aktivisti účastníctvu rozdávali fialové šerpy a pásky na rameno. V tom istom roku prezidentka Národnej organizácie žien Betty Friedan označila lesby za „levanduľovú hrozbu“, ktorá ohrozuje hnutie za práva žien. Pod jej vedením sa organizácia snažila dištancovať od lesbických tém a zo svojich aktivít vynechávala lesbické organizácie a aktivistické skupiny.

Odpoveďou na toto diskriminačné stanovisko bol vznik neformálnej aktivistickej skupiny, ktorej členky si tento výraz prisvojili a použili ho ako svoj názov. „Lavender menace“ alebo „Levanduľová hrozba“ združovala hlavne lesbické ženy a členky Gay Liberation Front (GLF) a Národnej organizácie žien. Neskôr sa premenovali na Radicalesbians a postupne združovali viaceré lesbické a feministické organizácie a skupiny nielen v USA.

Levanduľový nosorožec a ďalšie symboly

V roku 1974 – len pár rokov po vzniku „Lavender menace“ prišli v rámci reklamnej kampane Gay Media Action v Bostone kvír aktivisti Bernie Toale a Daniel Thaxton so symbolom Levanduľového nosorožca. Na Bostonskom Pride v tom istom roku mali ľudia na sebe tričko a odznaky s jeho podobizňou a súčasťou sprievodu bol aj papierový nosorožec v životnej veľkosti. 

Autorstvá kampane považovali nosorožca za nepochopené zviera a práve preto bol zvolený ako symbol kampane. Levanduľová farba však v tomto prípade údajne nemala až taký súvis s jej historickým spojením s kvír hnutím a podľa slov autorstiev „farba vznikla zo zmesi ružovej a modrej, symbolického spojenia mužského a ženského“.

Tak či onak, táto farba je spájaná s LGBTI+ ľuďmi v rôznych obdobiach a kontextoch – pozitívnych aj negatívnych. Od fialových kvetov v poézii Sapfó cez šerpy na pochode v roku 1969 až k fialovému pruhu v bisexuálnej vlajke – levanduľová farba dnes neodmysliteľne patrí k symbolom kvír vzdoru a kvír lásky. 

Autorstvo: Alex Michelčík

Titulná fotografia: Lavender Menace, 1970, Diana Davies

The post Levanduľová hrozba alebo ako sa stal odtieň fialovej symbolom kvír vzdoru appeared first on PRIDEkosice.sk.

Pri príležitosti Týždňa povedomia o bisexualite vám prinášame článok v ktorom sa pozrieme na bisexualitu ako takú a na jej históriu.

Čo je to bisexualita?

Bisexualita je sexuálna/ romantická orientácia, ktorá je definovaná ako pociťovanie príťažlivosti k viac ako jednému pohlaviu/ rodu. Často sa používa aj skratka „bi“. Tak ako heterosexualita, homosexualita, asexualita, tak aj bisexualita predstavuje strešný pojem, ktorý v sebe skrýva široké spektrum rôznych podôb vzťahov, citového prežívania, ako aj osobných preferencií. Bisexuálni ľudia nie sú jednoliata masa. V skutočnosti tvoria rôznorodú, pestrú skupinu. Prieskumy Agentúry pre základné ľudské práva (FRA) z roku 2022 hovoria, že 38 % LGBTI+ ľudí sú bisexuálni.

Bisexuálna aktivistka Robyn Ochs bisexualitu definuje ako „Potenciál byť priťahovaný — romanticky a/alebo sexuálne — k ľuďom viac ako jedného pohlavia a/alebo rodu, nie nutne v rovnakom čase, nie nutne rovnakým spôsobom a nie nutne rovnako intenzívne.“

Čo vieme o histórii bisexuality?

Aj napriek tomu, že pojem bisexualita po stáročia neexistoval, bisexuálni ľudia tu boli vždy. V kvír dejinách nájdeme mnohých ľudí, ktorých by sme dnes mohli takto označiť. Definícia bisexuality tak, ako ju poznáme dnes, sa však začala formovať až v polovici 19. storočia.

Lekár Robert Bentley Todd v roku 1859 prvýkrát použil pojem bisexualita na označenie pohlavných charakteristík, ktoré sa jednoznačne nedajú definovať ako čisto mužské alebo ženské – dnes by sme pre tento účel použili slovo intersex. Tento význam prevzali aj ďalší lekári a vedci tohto obdobia, ako napríklad Henry Havelock Ellis a Richard von Krafft-Ebing. V rámci skúmania evolúcie vznikli teórie o „skrytej prirodzenej dvojpohlavnosti“ a vedci tvrdili, že „v ranom štádiu vývoja sú pohlavia nerozlíšiteľné“.

Viac významov bisexuality

Neskôr sa tento význam posunul a označoval kombináciu „mužských“ a „ženských“ rodových charakteristík. Bisexualita ako pojem označujúci príťažlivosť sa vyvinul až začiatkom 20. storočia. Rôzne významy bisexuality sa v pomto období často používali súčasne a niekedy aj v tých istých textoch. Sigmund Freud v roku 1915 hovoril o „univerzálnej“ bisexualite ako o kombinácii „mužskosti“ a „ženskosti“ a aj ako o sexuálnej alebo romantickej príťažlivosti zároveň.

Až koncom 70. rokov 20. storočia začal byť pojem bisexualita bežne vnímaný tak, ako ho poznáme dnes. Mnohí bisexuálni ľudia sa predtým často označovali ako geji, lesby, alebo heterosexuálni ľudia, aj keď pociťovali príťažlivosť k viacerým rodom, prípadne svoju identitu neoznačovali vôbec. Mnoho kvír ľudí už v tomto období vnímalo sexualitu ako spektrum a uvedomovali si, že môže byť fluidná.

Viac ako dva rody

Ako sa vyvíjal pohľad na rodovú identitu, vyvíjala sa aj terminológia, a termín bisexualita postupne menil svoj význam z príťažlivosti k „obom rodom“ na príťažlivosť k dvom a viacerým rodovým identitám. Termín „pansexualita“ ako označenie príťažlivosti nezávisle od rodu sa stal populárnym v 90. rokoch 20. storočia práve z dôvodu, že bisexualita vníma rodovú identitu príliš binárne. Manifest amerického bi časopisu Anything that Moves založeného v roku 1990 jasne uvádza, že bisexualita by sa nemala chápať binárne. „Nepredpokladajte, že existujú len dva rody,“ píše.

23. september ako Deň bisexuality

V roku 1999 sa v Johannesburgu konala konferencia ľudskoprávnej LGBTI+ organizácie ILGA, kde sa stretlo účastníctvo z mnohých krajín.Väčšinovo sa zhodli na tom, že bisexuálna komunita posledné dekády síce narástla a zosilnela, no napriek tomu stále nie je dostatočne viditeľná. 

Zároveň sa stretáva s neustálymi predsudkami a marginalizáciou — ako zo strany väčšinovej spoločnosti, tak aj medzi LGBTI+ ľuďmi. Účastníctvo konferencie po mnohých diskusiách spoločne dospelo k záveru, že Deň bisexuality by mohol prispieť k lepšej viditeľnosti bisexuálnych ľudí.

To, že tento deň slávime v septembri, je symbolickou pripomienkou Freddieho Mercuryho — jedného z najznámejších bisexuálov v moderných dejinách. Zároveň jedna z významných osobností aktivizmu za viditeľnosť bisexuálnych ľudí a účastníctvo konferencie Gigi Raven Wilburg práve 23. septembra oslavuje narodeniny, a tak sa všetci prítomní*é zhodli práve na tomto dátume. 

Tomuto dňu predchádza Týždeň povedomia o bisexualite, tiež známy ako #BiWeek, ktorý iniciovali americké ľudskoprávne organizácie GLAAD a BiNet USA s cieľom edukovať spoločnosť a zároveň poukázať na prekážky, ktorým bisexuálni ľudia čelia.

Čomu v dnešnej dobe bisexuálni ľudia čelia?

Bisexuálni ľudia sa často stretávajú s bifóbiou/binegativizmom – nenávistnými prejavmi, predsudkami. Tie zahŕňajú napríklad žarty alebo nevhodné komentáre vychádzajúce zo škodlivých stereotypov a mýtov o bisexualite, ktoré sa šíria v spoločnosti. Špecifickými problémami, ktoré trápia bisexuálnu komunitu, sú vymazávanie a spochybňovanie ich sexuálnej orientácie a to aj medzi LGBTI+ ľuďmi.

Najčastejším mýtom, ktoré sa spájajú s bisexualitou, sa budeme venovať v ďalšom článku. Viac o tejto identite si môžete dozvedieť aj z tematických príspevkov na našich sociálnych sieťach, ktoré sme si pri príležitosti Týždňa povedomia o bisexualite pre vás pripravili.

Autorstvo: Alex Michelčík

Titulná fotografia: Boston Pride, 1980, zdroj: biresource.org

The post Stručná história bisexuality appeared first on PRIDEkosice.sk.

Magnus Hirschfeld sa narodil 14. mája 1868 v meste Kolberg v Prusku (dnešné Poľsko). Vyštudoval medicínu a svoju lekársku prax začal v roku 1892. O pár rokov neskôr sa presťahoval do Berlína a tam sa začal venovať témam sexuality, sexuálneho zdravia a rodovej identity.

Bol taktiež spoluzakladateľom vedecko-humanitárneho výboru, ktorého činnosť bola orientovaná na zrušenie § 175 nemeckého trestného zákonníka. To bol paragraf, ktorý určoval trest odňatia slobody za gejský intímny styk. Výboru sa síce nepodarilo zrušiť ho, no ich snaha rozpútala verejnú diskusiu na túto tému. V roku 1909 sa výbor taktiež postavil proti návrhu zákona o kriminalizácii lesbických vzťahov.

Hirschfeldova činnosť a vôbec teórie o povahe ľudskej sexuality budili rôzne vášne. Našli si svojich podporovateľov, no mnohými boli považované za príliš škandalózne či radikálne. Hirschfeld veril, že práve pomocou vedy a výskumu sa dá bojovať proti predsudkom voči kvír ľuďom. Dnes môžeme povedať, že sa nemýlil.

Bol odporcom vtedajšieho rozšíreného názoru, že iná ako heterosexuálna príťažlivosť je niečím patologickým. Podľa neho bola sexuálna orientácia vrodená a teda prirodzená. Veril, že ľudia by za to nemali byť v žiadnom prípade diskriminovaní. Zároveň je však autorom teórie metatropizmu, ktorá hovorí o tom, že sexualita môže podliehať zmene a byť fluidná.

Teórie o rodovej identite, rodová nekonformita a pojem „transvestita“

Termín „transvestita“ sa dnes už nepoužíva a je považovaný za nadávku či prinajlepšom za zastaralý výraz. Na začiatku 20. storočia tomu však bolo inak a toto slovo nemalo žiadne negatívne konotácie. V roku 1910 s ním prišiel Magnus Hirschfeld a tento termín označoval všetkých ľudí, ktorí nespadali do spoločensky akceptovanej predstavy o rodovej identite.

Boli to nielen transrodové ženy a muži, ale aj nebinárni ľudia, rodovo nekonformné osoby či dokonca drag queens. Magnus Hirschfeld bol jedným z prvých ľudí z vedeckého sveta, ktorý podporoval teórie o tom, že rod je spektrum a teda môže existovať množstvo unikátnych rodových identít, nielen dva protipóly. Taktiež tvrdil, že rodová identita a sexuálna orientácia existujú nezávisle od seba. 

V tomto období sa viacerí ľudia v Berlíne začali sami identifikovať ako transvestiti. S Hirschfeldovou pomocou získali certifikát, ktorý túto identitu potvrdzoval. Dôvodom bola ochrana pred políciou, ktorá by im za bežných okolností robila za rodovo nekonformné správanie či obliekanie problémy.

Hirschfeld, LGBTI+ práva a feminizmus

Magnus Hirschfeld veril, že feminizmus a boj za práva kvír ľudí idú ruka v ruke. Sám sa v roku 1905 stal členom Bund für Mutterschutz, feministickej organizácie založenej aktivistkou Helene Stöcker. Stöcker a Hirschfeld spolupracovali v rôznych kampaniach, advokovali za dekriminalizáciu potratov, proti zákonom, ktoré zakazovali ženám určitých povolaní zakladať si rodiny, či proti návrhu zákona, ktorý mal kriminalizovať intímne vzťahy medzi ženami. 

Hirschfeld taktiež vystupoval proti názorom niektorých antropológov, ktorí tvrdili, že africké ženy majú kvôli tvaru ich pohlavných orgánov väčšiu šancu byť lesbami než európske ženy. Podľa Hirschfelda neexistoval dôkaz, ktorý by niečo také potvrdzoval. Argumentoval tým, že sexualita existuje ako spektrum nezávisle od etnika či farby pleti. Jeho tvrdenia podkopávali názory o nadradenosti Európanov, ktoré boli často obhajované práve údajným nižším výskytom inej ako heterosexuálnej orientácie či výraznejšími rozdielmi medzi mužmi a ženami než u ľudí inej ako bielej farby pleti.

Prvý sexuologický časopis

Publikačná činnosť bola ďalšou z vecí, ktorej sa Magnus Hirschfeld venoval. V rámci vedecko-humanitného výboru vydával v rokoch 1899 až 1923 ročenku s názvom Jahrbuch für sexuelle Zwischenstufen.

Významným počinom bol Zeitschrift Für Sexualwissenschaft. Išlo o prvý sexuologický časopis, vďaka ktorému vznikla sexuológia ako samostatný odbor. Okrem Hirschfelda doň prispievali viaceré významné osobnosti, medzi nimi napríklad známy psychiater Sigmund Freud.

Sexuologický inštitút v Berlíne

Počas prvej svetovej vojny Magnus Hirschfeld pôsobil ako lekár pre Červený kríž. Krátko po jej skončení, v roku 1919, založil v Berlíne Sexuologický inštitút, ktorý bol prvý svojho druhu. Inštitút sa zameriaval na výskum a boli v ňom poskytované rôzne služby v oblasti sexuálneho zdravia, týkajúce sa napríklad pohlavne prenosných ochorení alebo nechcených tehotenstiev, či poradenské služby. Mnoho ľudí, ktorí by si inak služby inštitútu nemohli dovoliť, dostali možnosť bývania a práce v rámci inštitútu.

Magnus Hirschfeld a jeho tím sa venoval aj medicínskej tranzícii, ktorá bola v tej dobe vo svojich začiatkoch. Jednou z klientiek bola aj Lili Elbe, dánska maliarka a jedna z prvých osôb vôbec, ktorá medicínsku tranzíciu podstúpila. Lekár, ktorý pod dozorom Magnusa Hirschfelda vykonal jej prvú operáciu, bol Erwin Gohrbandt. 

Hirschfeldov partner, Karl Giese, bol tiež zamestnancom inštitútu. Pracoval ako riaditeľ knižnice a archívu. 

Magnus Hirschfeld usporadúval aj prednášky, ktoré pomáhali rozširovať povedomie o témach, ktorým sa venoval. Tie sa konali napríklad aj Prahe, Brne a Bratislave. Práve v Československu sa stretol a spolupracoval aj s prvým slovenským kvír aktivistom Imrichom Matyášom.

Nástup nacizmu a život v exile

Ešte pred druhou svetovou vojnou časť nemeckej populácie kritizovala Hirschfeldovu činnosť. Kritika sa týkala najmä verejnej diskusie na tému sexu a sexuality, čo časť verejnosti považovala za dekadentné a nemorálne. 

Magnus Hirschfeld bol však napádaný aj kvôli jeho identite, či už gejskej alebo židovskej. Viackrát bol obeťou násilných útokov zo strany pravicových extrémistov, v roku 1920 kvôli takému útoku utrpel vážne zranenia. Situácia sa zhoršovala s nárastom sympatií k nacizmu.

V roku 1930 sa Magnus Hirschfeld vydal na prednáškové turné po svete. Navštívil napríklad USA, Japonsko, Čínu, Egypt a ďalšie krajiny. Do Európy sa vrátil o dva roky neskôr, no v Nemecku už nebol vítaný. Nacistická strana ho pre svoju propagandu využívala ako odstrašujúci príklad a vyhrážala sa mu. Hirschfeld sa kvôli obavám o vlastnú bezpečnosť domov už nevrátil a usadil sa vo Švajčiarsku. 

Potom, ako bol v roku 1933 Hitler vymenovaný za nemeckého kancelára, strana definitívne ukončila Hirschfeldovu činnosť. O rok neskôr sa Magnus Hirschfeld presťahoval do Francúzska, kde v roku 1935 presne v deň svojich 67. narodenín zomrel na následky zlyhania srdca. Je pochovaný v Nice.

Odkaz svetu

Značná časť Hirschfeldovej práce bola zničená v 30. rokoch v rámci Berlínskeho pálenia kníh. Išlo o kampaň organizovanú študentským spolkom podporovaným NSDAP (nacistickou stranou), počas ktorej sa pálili knihy považované nacistikou ideológiou za nepriateľské. Aj napriek snahám nacistov sa však Hirschfeldov odkaz v histórii nestratil a dodnes je významnou osobnosťou kvír dejín nielen v európskom kontexte.

Magnusovi Hirschfeldovi patrí mnoho zásluh a jeho činnosť neostala nepovšimnutá. Už v jeho dobe inšpirovala mnohých ďalších aktivistov*ky a hnutia. V roku 2011 bola v Nemecku založená nadácia Bundesstiftung Magnus Hirschfeld, ktorá sa zaoberá výskumom a vzdelávaním nielen o Hirschfeldovom živote a práci, ale aj o prenasledovaní LGBTI+ ľudí nacistami, o predsudkoch a diskriminácii či o kvír kultúre.

Text: Alex Michelčík

Titulné foto: revistaladoa.com.br

The post Vedec, aktivista a významná osobnosť kvír histórie: Kto bol Magnus Hirschfeld? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Hru napísal Andrej Kuruc a režíroval Marián Amsler. Odohráva sa počas obdobia normalizácie a jej dej zobrazuje životy ľudí z vtedy takmer neviditeľnej LGBTI+ komunity: mladého muža, ktorý sa chce vyliečiť z homosexuality, Alex a jej milenku Zlaticu a Básnika, ktorí spolu žijú. Divák či diváčka sa počas deja zoznámi so spôsobmi, ako kvír ľudia v tej dobe žili, alebo s miestami, kde sa mohli stretávať. 

Na tvorbe a zrealizovaní inscenácie sa podieľalo divadlo NOMANTINELS spolu s divadlom DPM. Vďaka však patrí hlavne pamätníkom a pamätníčkam z LGBTI+ komunity, kvôli ktorým mohla hra vzniknúť. 

View this post on Instagram

A post shared by Dúhový rok (@duhovyrok)

Socializmus s teplou tvárou je súčasťou medzinárodného projektu o dejinách kvír ľudí s názvom Removal of Queer Curtain, ktorý sleduje teplé dejiny okrem Slovenska aj v Českej republike, Maďarsku a Srbsku.

Účasť na predstavení bude v režime OTP. Všetci návštevníci a návštevníčky sa budú musieť preukázať potvrdením o očkovaní, o prekonaní COVID-19 alebo negatívnym výsledkom testu. Pri antigénovom teste ide o negatívny výsledok nie starší ako 48 hodín od odberu. Pri PCR alebo LAMP teste sa jedná o 72 hodín. Potvrdenia alebo výsledky testov môžu byť v elektronickej alebo papierovej forme.

Text: Alex Michelčík

The post Socializmus s teplou tvárou: repríza hry už túto stredu! appeared first on PRIDEkosice.sk.

Harvey Milk

V roku 1978 sa Harvey Milk stal prvým otvoreným homosexuálom, ktorý bol zvolený do verejnej funkcie v Kalifornii, konkrétne v San Franciscu. Aj vďaka jeho pomoci bola vydaná vyhláška, ktorá zlepšila postavenie homosexuálov, keďže zakazovala diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie vo verejnom bývaní a zamestnaní. V novembri toho istého roku, len 10 mesiacov po tom, čo Milk zložil sľub na radnici, bol spolu so starostom Gergrom Mosconom zavraždený v tých istých priestoroch.

K vraždám sa priznal ich kolega Dan White, ktorého následe odsúdili na 7 rokov s podmienečným prepustením. Toto rozhodnutie pobúrilo verejnosť. Nasledujúci deň demonštranti pochodovali na radnicu a kričali heslá ako „Pomstite Harveyho Milka!“ a  „Prešla mu vražda!“. Prostest prerástol v násilnosti. Do rána bolo hospitalizovaných 61 policajtov a 100 demonštrantov z dúhovej komunity.

Odkaz Harveyho Milka hrá dodnes výzamnú rolu v LGBTI+ histórii. Jeho volebná manažérka Anne Kronenberg o ňom napísala: „Čím sa Milk líšil od vás alebo odo mňa, bolo to, že bol vizionár. Predstavil si spravodlivý svet v hlave a potom ho začal pretvárať na skutočnosť pre nás všetkých.“ V roku 2009 mal premiéru životopisný film Milk. V auguste 2009 prezident Barack Obama posmrtne udelil Milkovi prezidentskú medailu za jeho prínos v boji za práva homosexuálov a uvediedol že, „bojoval proti diskriminácii s vizionárskou odvahou a presvedčením“. V tom istom roku vyhlásil kalifornský guvernér Arnold Schwarzenegger 22. máj za Deň Harveyho Milka.  

Brandon Teena

Brandon bol transrodový muž, narodil sa v roku 1972 v Nebraske. V roku 1993 sa začal sa stretávať s Lanou Tisdaleovou (s ktorou mal neskôr romantický vzťah), s Johnom Lotterom a Marvinom Nissenom. V decembri 1993 bol Brandon zatknutý za falšovanie šekov. Jeho zadržanie zverejnili v miestnych novinách, avšak pod jeho rodným menom Teena Brandon. Všetci jeho známi sa dozvedeli, že bol transrodovou osobou. Po tomto zistení ho Lotter a Nissen brutálne napadli. V ten istý večer bol Brandon hospitalizovaný s mnohými poraneniami po bitke a znásilnení.

Počas jeho vyšetrenia prišiel šerif Charles Laux. Jeho vypočúvanie bolo urážlivé a ponižujúce a zameriavalo sa viac na rodovú identitu Brandona ako na skutočný zločin. Šerif sa rozhodol nezatknúť Lottera a Nissena pre nedostatok dôkazov. V tej dobe sa už Brandon schovával mimo mesta u svojej kamarátky Lisy Lamberdovej, u ktorej býval aj jej priateľ z Iowi. Nissen a Lotter sa vlámali do domu Lambertovej a všetkých troch zastrelili. Nissen neskôr na súde vypovedal, že si všimol, že Brandon zo sebou šklbal, a tak ho bodol nožom do hrude, aby sa ubezpečil, že je mŕtvy.

Nissen a Lotter boli obvinení z trojnásobnej vraždy. Obom hrozilo elektrické kreslo. Po tom, čo Nissen svedčil proti svojmu komplicovi, bol odsúdený na doživotný trest. Lotter stále svoju vinu popieral. Porota ho napriek tomu uznala vinným a bol odsúdený na trest smrti.  Brandonova matka zažalovala šerifa Lauxa za to, že nezabránili Brandonovej smrti. Sudca rozhodol, že policajné vypočúvanie Brandona bolo ponižujúce a zastrašujúce.

V roku 1999 mal premiéru film Boys Don’t Cry (Chlapci neplačú). Film je dramatizáciou skutočného príbehu Brandona Teena, ktorého vo filme hrá Hilary Swank. Za túto rolu získala Oscara. 

Matthew Shepard

Mladého študenta z Wyomingu októbri 1998 oslovili Aaronon McKinney a Russell Henderson. Obaja predstierali, že sú gejovia a ponúkli Matthewovi odvoz domov. McKinney a Henderson ho však odviezli do opustenej vidieckej oblasti, kde ho napadli a mučili. Matthewa následne priviazali k plotu a odišli. Osemnásť hodín po útoku ho našiel cyklista. Previezli ho do nemocnice, kde nasledujúce dni ležal v kóme. Medzičasom boli McKinnley a Henderson zadržaní pre bitku v bare. V McKinneyho aute policajti našli zbraň, spolu s Matthewovymi teniskami a kreditnou kartou. Matthew Shepard zomrel v nemocnici šesť dní po útoku. 

Na Matthewov pohreb prišli členovia Westboro Baptist Church s homofóbnymi sloganmi ako „Matt v pekle“ a „Boh nenávidí buzíkov“. S protestmi proti homosexuálom pokračovali počas následných súdnych procesov. Prvý súdny proces bol proti Hendersonovi, ktorého odsúdili na dva po sebe idúce doživotné tresty bez podmienečného prepustenia. Počas procesu s McKinneym jeho právník argumentoval, že McKinney bol dočasne šialený údajným sexuálnym obťažovaním zo strany Matthewa. Sudca tento argument zamietol a porota ho uznala vinným z vraždy a začala zvažovať trest smrti. Matthewovi rodičia však sprostredkovali dohodu, že McKinney bude odsúdený na dva po sebe idúce doživotie bez podmienečného prepustenia.

Incident vyvolal pobúrenie po celom USA. Vanity Fair označilo Matthewovu vraždu za „ukrižovanie“. Jeho zabitie a následné súdne procesy boli predmetom rozsiahlej série reportáží v The New York Times. The Washington Post informoval, že tisíce ľudí vyšli do ulíc na protest vo Washingtone D.C. dva dni po Matthewovej smrti.

Prominentné kvír osobnosti vystúpili pri večerných modlitbách za Matthewa pred americkým Kapitolom. Aj keď boli McKinney a Henderson odsúdení za trestný čin vraždy, v tom čase neexistovali federálne zákony o zločinoch z nenávisti, ktoré by obsahovali ochranu LGBTI+ ľudí. To sa zmenilo v roku 2009, keď bol prijatý zákon o prevencii zločinov z nenávisti. Zákon sa v origináli volá Matthew Shepard and James Byrd Jr. Hate Crimes Prevention Act. Prezident Obama ocenil opatrenia zamerané na trestné činy z nenávisti ako krok k zmene, ktorá má „pomôcť chrániť občanov pred násilím na základe toho, ako vyzerajú, koho milujú, ako sa modlia.“

Text: Daniela Stela Mrázová

The post Vraždy týchto 3 LGBTI+ ľudí otriasli kvír komunitou aj celou spoločnosťou appeared first on PRIDEkosice.sk.

Ľudské práva neboli vždy samozrejmosťou a z veľkej časti za ne vďačíme ľuďom, ktorí zasvätili svoje životy boju za rovnosť a spravodlivosť. Práve ich odvaha a zanietenie otvorili mnoho dverí nielen aktivistom a aktivistkám, ale celej dúhovej komunite. Pripomeňme si životné príbehy niektorých z nich.

Marsha P. Johnson

Jednou z najvýznamnejších aktivistiek za práva LGBTI+ ľudí a zároveň aj kľúčovou postavou stonewallských nepokojov (1969) bola Marsha P. Johnson, afroamerická transrodová žena, drag queen a pracovníčka v sex biznise. Narodila sa 24. augusta 1945 v meste Elizabeth v New Jersey. S homofóbiou a transfóbiou sa stretávala už ako malé dieťa. Keď mala iba 17 rokov, odišla do New Yorku len s taškou oblečenia a 15 dolármi, aby mohla ako kvír osoba žiť otvorenejší život. 

Pomerne rýchlo sa stala populárnou na teplej umeleckej scéne, ale aj vo svete aktivizmu. Spolu so Sylviou Rivera v roku 1970 založila organizáciu Street Transvestite Action Revolutionaries, skrátene STAR. Jej cieľom bolo pomáhať mladým transrodovým ľuďom, ktorí skončili na ulici, a bojovať za trans práva. V rokoch 1987 až 1992, kedy epidémia AIDS len prehĺbila predsudky spoločnosti voči kvír ľuďom, bola súčasťou skupiny ACT UP, ktorá sa venovala prevencii, ale aj vzdelávaniu verejnosti v tejto téme. 

Marsha P. Johnson tragicky zomrela 6. júla 1992 vo veku 46 rokov. Prípad bol v tej dobe uzavretý ako samovražda, aj keď mnoho dôkazov nasvedčovalo skôr tomu, že išlo o vraždu. Trans aktivistka Mariah Lopez sa v roku 2012 zaslúžila o znovuotvorenie a prešetrenie prípadu. 

Jej nevšedný život a neúnavný boj za rovnosť a ľudské práva kvír komunity inšpiroval mnoho ďalších ľudí. Jej životný príbeh zachytáva dokumentárny film Smrť a život Marshy P. Johnson.

Harvey Milk

Ďalšou významnou postavou kvír histórie bol Harvey Milk. Bol prvým americkým politikom, ktorý otvorene vystupoval ako gej. Zvolili ho do funkcie v Kalifornii, konkrétne do zastupiteľstva San Francisca. 

Narodil sa 22. mája 1930 v Woodmere v New Yorku. Svoju sexuálnu orientáciu si uvedomoval už počas školy, no tajil ju. Na strednej ani vysokej škole ho nikto nepodozrieval, že by mohol byť gejom. 

Po skončení školy, v dobe kórejskej vojny, nastúpil k námorníctvu a z armády bol prepustený v roku 1955 s hodnosťou mladšieho poručíka. Aktivizmus z počiatku nepatril k jeho záujmom a necítil potrebu sa verejne angažovať ani sa vyautovať až do svojich 40. rokov. V roku 1972 sa presťahoval do štvrti Castro v San Franciscu, kde trikrát neúspešne kandidoval. V roku 1977 získal miesto v mestskom zastupiteľstve. 

Za krátky čas v úrade, kde slúžil iba 11 mesiacov, sa zaslúžil o vyhlášku, ktorá garantovala práva gejov. Svoj súkromný život  sa však snažil od práce oddeľovať. Dňa 27. novembra 1978 bol spolu so starostom Georgom Mosconem zavraždený politikom Danom Whiteom, ktorý krátko predtým rezignoval a následne žiadal svoju funkciu späť. 

Milk sa stal martýrom kvír komunity a významnou osobnosťou LGBTI+ histórie. Jeho volebná manažérka, Anne Kronenberg, o ňom napísala: „Čím sa Milk líšil od vás alebo odo mňa, bolo to, že bol vizionár. Predstavil si spravodlivý svet v hlave a potom ho začal pretvárať na skutočnosť pre nás všetkých.“

Magnus Hirschfeld

Magnus Hirschfeld bol nemecký sexuológ a zakladateľ Inštitútu pre sexuálne vedy v Berlíne. Narodil sa 14. mája 1868 v poľskom meste Kołobrzeg do židovskej rodiny. Po štúdiu medicíny navštívil Spojené štáty na osem mesiacov a počas tejto návštevy spoznával rôzne kvír subkultúry. Homosexualita bola počas jeho kariéry prvoradou oblasťou jeho výskumu.

V roku 1897 založil vedecko-humanitárny výbor, ktorého hlavným cieľom bolo zrušenie paragrafu § 175 nemeckého zákonníka, podľa ktorého bolo možné udeľovať trest odňatia slobody za homosexuálny styk. V rámci výboru vydával ročenku Jahrbuch für sexuelle Zwischenstufen, ktorá obsahovala články o politických, vedeckých či literárnych témach týkajúcich sa sexuálnych menšín. 

V roku 1908 začal vydávať prvý sexuologický časopis s názvom Zeitschrift Fur Sexualwissenschaft a v roku 1919 založil spomínaný inštitút v Berlíne. Hirschfeld sa taktiež považuje za zakladateľa sexuológie ako vedného odboru. 

Počas svojho pôsobenia zastával LGBTI+ práva a vo svojej dobe bol jedným z hlavných predstaviteľov hnutia, ktoré bojovalo za emancipáciu kvír ľudí. Robil prednášky aj vo vtedajšom Československu, konkrétne v Prahe, Brne a Bratislave. Bol jedným z prvých odborníkov na túto tému, systematicky zhromažďoval poznatky o sexualite a stal autorom teórie metatropizmu. Podľa tejto teórie je sexualita neistá a môže sa meniť. 

Magnus Hirschfeld pôsobil až do roku 1933, kedy nacisti ukončili činnosť inštitútu. Ako gej židovského pôvodu bol nútený odísť do exilu do Francúzska. O dva roky neskôr zomrel vo veku 67 rokov.

Audre Lorde

Bola to americká aktivistka za ľudské práva, spisovateľka a feministka. Samu seba označovala ako „černošku, lesbu, matku, bojovníčku a poetku”. Vlastný život zasvätila boju za ľudské práva, či už prostredníctvom aktivizmu, alebo svojej tvorby, v ktorej poukazovala na ľudskoprávne témy. 

Audre Lorde, celým menom Audrey Geraldine Lorde, sa narodila 18. februára 1934 v New Yorku. Obaja jej rodičia boli migranti.

Lorde už ako dieťa považovala poéziu za spôsob sebavyjadrenia. Vlastnú tvorbu začala písať už ako 12-ročná. Vyštudovala knihovníctvo a neskôr, popri svojej tvorbe, pracovala ako knihovníčka. 

V dielach rozoberá sociálne a ľudskoprávne témy, ako feminizmus, rasizmus, heterosexizmus, práva LGBTI+ ľudí a mnohé ďalšie, pričom o týchto témach často diskutovala aj na prednáškach a workshopoch. Bola taktiež spoluzakladateľkou vydavateľstva Kitchen Table: Women of Color Press, vďaka ktorému mohli slobodne publikovať ďalšie ženské autorky, feministky či lesby inej ako bielej farby pleti. 

V roku 1977 sa stala spolupracovníčkou neziskovej vydavateľskej organizácie  Women’s Institute for Freedom of the Press (WIFP). 

Hoci jej život a tvorba boli ovplyvnené bojom za ľudské práva a príslušnosťou k viacerým menšínám, Lorde nechcela byť zaškatuľkovaná na základe farby pleti, sexuálnej orientácie či rodovej identity. Seba aj iných chápala ako individuálne osoby, nie stereotypy. 

Audre Lorde zomrela 17. novembra 1992 vo veku 58 rokov, kedy podľahla rakovine prsníka. Ona a jej tvorba sa stali hlasom všetkých ľudí, ktorí sa za svoj život stretli s diskrimináciou a utláčaním. 

Imrich Matyáš

Rovnako ako aj vo svete, tak aj na Slovensku sa situácia sexuálnych menšín postupne menila. Prvým slovenským aktivistom za LGBTI+ práva bol Imrich Matyáš.

Narodil sa 24. apríla 1896 v Bratislave vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Vyštudoval strednú úradnícku školu v Česku a po skončení štúdia nastúpil na povinnú vojenskú službu. Práve počas prvej svetovej vojny ho jeden rumunský dôstojník inšpiroval k aktivizmu. Bol homosexuál a Imrichovi zachránil život.

Po vojne sa ako 22-ročný snažil o zrovnoprávnenie homosexuálov a bisexuálov na našom území. Ako jediný Slovák prispieval do prvého československého periodika o kvír témach s názvom Hlas sexuálnej menšiny.

V rámci aktivizmu tento časopis bezplatne posielal slovenským vedcom, politikom či sudcom. Taktiež poskytoval bezplatné poradenstvo ľuďom, ktorí boli obvinení z homosexuality. Tá bola na našom území trestná až do roku 1961.

Imrich Matyáš sa stretával s významnými svetovými sexuológmi či aktivistami, ako bol napíklad už spomínaný Magnus Hirschfeld. Medzi ľuďmi, ktorým pomáhal, boli aj takí, čo podstúpili tzv. konverzné terapie a rôzne kruté metódy na „liečenie” ich sexuálnej orientácie. Ich výpovede si zapisoval a neskôr používal ako argumenty v debate proti podobným aktivitám. Matyáš patril medzi tých ľudí, ktorí verili, že sexuálna orientácia je vrodená, tým pádom nemenná a neliečiteľná. 

Počas svojej činnosti bol viackrát vypočúvaný políciou. Pod rôznymi hrozbami od neho polícia vymáhala mená iných homosexuálov, no podľa jeho denníka nikdy nikoho neudal. Tieto výsluchy trvali až do roku 1964, teda aj po dekriminalizovaní homosexuality medzi ľuďmi staršími ako 18 rokov. 

Tento významný slovenský aktivista spáchal 18. októbra 1974 vo veku 78 rokov samovraždu. Motívom mohli byť jeho zdravotné problémy a hroziaca slepota, no dodnes to nie je jasné. 

Text a úvodná ilustrácia: Alex Michelčík

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Toto sú dôležité osobnosti z histórie LGBTI+ aktivizmu. Poznáte ich? appeared first on PRIDEkosice.sk.