„Antarktída je také neuveriteľné miesto,“ povedal Stephen pre BBC. „Sme spolu 20 rokov, ale až teraz sme boli obaja spolu na Antarktíde, zdalo sa nám to ako ideálne miesto na to, aby sme sa konečne vzali.” Súradnice miesta, kde prebehla svadba, si čerství manželia nechať vyryť do ich prsteňov.

Svoj špeciálny deň zdieľali s 30-člennou posádkou na novej britskej polárnej lodi. Svadobný obrad vykonal jej kapitán Will Whatley. „Bolo mi cťou viesť svadobný obrad Erica a Steva,” prezradil s dojatím. Podporu celej posádky lode si mladomanželia veľmi vážia.

Po ceremoniáli nasledovali prejavy členov posádky, čítanie blahoželaní a prípitky spolu so živou hudbou vrátane piesní v podaní lodného lekára. Svadobná hostina so všetkými zamestnancami výskumnej stanice sa uskutoční, až keď sa loď 8. mája vráti na poslednú zastávku. Tým sa však svadobné oslavy nakončia. Pár plánuje koncom tohto roka ešte jednu párty a to pre rodinu a priateľov v Španielsku, kde v súčasnosti Eric žije, tam už očakávajú priaznivejšie počasie na večierok.

Text: Daniela Stela Mrázová

Titulné foto: Rich Turner

The post Gejská svadba už aj v Antarktíde appeared first on PRIDEkosice.sk.

Lukáš je gej, má rád umenie a život žije podľa vlastných pravidiel. Už od skorého veku vedel, že ho nepriťahujú dievčatá a s orientáciou nikdy vnútorne nezápasil. „Spomínam si na chlapca v škôlke, volal sa Kristián a veľmi sa mi páčil. Odmala som vedel, že ma priťahujú muži a bral som to veľmi prirodzene, ako to, že som Lukáš. Až neskôr som zistil, že moja príťažlivosť k rovnakému pohlaviu nie je až tak zvyčajná, že som súčasťou menšiny a viem sa zaškatuľkovať ako gej,“ vysvetľuje. 

Okolie s jeho identitou nemalo problém. V rodine ho prijali, rovnako aj v škole. Samozrejme, našli sa aj ľudia, ktorí ho odmietli akceptovať, z Lukášovho života preto odišli. „Väčší deal bola pre všetkých skôr moja feminínná stránka. Aj to však všetci prijali a po celý môj život rešpektovali, ako najlepšie vedeli,“ hovorí.

Lukáš je umelec. Kedysi sa venoval tancu, no profesionálne s ním prestal, keď mal 13 rokov. Bolo to najmä pre to, že chcel viac času tráviť s priateľmi. Tanec však naďalej zostal súčasťou jeho života. „Stále je to forma umenia, ktorou vyjadrujem emócie, i keď už nie na javisku, ale v mojej izbe,“ vysvetľuje.

Okrem tanca hrá na ukulele, píše texty alebo skladá piesne. „Papier alebo notes v mobile sú moja najčastejšia forma umenia. Píšem básne a piesne. Drvivú väčšinu však nikto nikdy nevidel a už ich určite nikto nebude počuť,“ hovorí Lukáš o svojej hudbe. Inak je to s jeho kresbami a maľbami, tvrdí, že na tie je viac pyšný a snaží sa cez ne ukázať druhým, ako vníma svet. Svojou tvorbou prispel aj do online výstav Kvitnem v tme a Streetqueer. 

View this post on Instagram

A post shared by 𝐋🦋𝐊𝐀 (@lucasblaha)

Mejkap ako druh umenia

Okrem papiera maľuje aj na tvár – prevažne tú svoju. Mejkap je pre neho oddychom a zároveň formou umenia a sebavyjadrenia. „Nič ma nedokáže upokojiť viac ako maľovanie sa. Sústredím sa na rôzne detaily a okolitý svet tak aspoň na chvíľu zmizne,“ vysvetľuje.

Okrem zdokonalenia vlastných čŕt tváre vie prostredníctvom mejkapu vyjadriť, ako sa v daný moment cíti. „Ľudia, ktorí ma veľmi dobre poznajú, vedia zistiť, v akom emocionálnom rozpoložení som už na základe toho, akú farebnú kombináciu som použil alebo z toho, či je mejkap viac prirodzený alebo výrazný.“ 

Pre zovňajšok Lukáša spoločnosť vníma hlavne z jeho feminínnej stránky a sem-tam sa mu stáva, že si ho ľudia mýlia s transrodovým človekom. To, že má rád niektoré stereotypne „ženské“ veci, neodrzkadľuje to, ako sa vo vnútri cíti. „Naozaj však dokážem byť i veľmi maskulínny a chalanská časť u mňa prevláda,“ dodáva.

Ženské topánky? Nechápem!

Lukáš si nerobí ťažkú hlavu z názorov iných a prezentuje sa, ako sa jemu páči. Rodové roly a spájanie istých charakteristík s pohlavím je podľa neho veľká hlúposť. S mejkapom sa hral už ako malé dieťa a bavilo ho zo seba spraviť „nového človeka“.

„Keď som mal asi šesť rokov, mama mi kúpila v hračkárstve detské topánky na opätku. Nosil som ich po byte, pretože sa mi páčili,“ spomína Lukáš, „nevnímal som, že sa považujú za prevažne ženskú obuv. Nosil som, čo sa mi páčilo a tak to ostalo dodnes. Túto detskú stránku samého seba, ktorá ešte nestihla byť ovplyvnená názormi iných ľudí, si chcem nechať do konca života.“ 

Od mala sa takisto hral s bábikami. Bavilo ho obliekať ich a upravovať im vlasy. Dnes Lukáš študuje na beauty škole: „Vesmír mi od mala ukazoval moju cestu.“ 

Kvír ľudia by sa nemali skrývať

„Ľudia mali vždy strach z toho, čo bolo iné, nové, z toho, čo nezapadá do ich ideálu,“ hovorí Lukáš. Podľa neho by sa kvír ľudia nemali skrývať a tajiť sexuálnu orientáciu či rodovú identitu. To, či niekoho priťahujú muži alebo ženy, je vraj každého osobná vec a nič zvláštne. Ako sa vyjadril, svet potrebuje vidieť, že aj kvír človek je ako ktokoľvek iný. Na druhej strane si myslí, že ani LGBTI+ ľudia by nemali zo svojej orientácie či rodovej identity robiť jedinú vec, ktorá je na nich „zaujímavá“.

View this post on Instagram

A post shared by 𝐋🦋𝐊𝐀 (@lucasblaha)

Lukáš si praje, aby mala slovenská LGBTI+ komunita rovnaké práva ako heterosexuálni a cisrodoví ľudia. Spomína napríklad obmedzenia pri darovaní krvi, ktoré považuje za nezmyselné. „Vážne niekomu príde v pohode, že homosexuál nemôže darovať na Slovensku krv, ktorej je stále nedostatok, len preto, lebo je homosexuál? Rozbor krvi sa robí tak či tak každej osobe. Alebo majú homosexuáli špeciálnu krv, ktorá potrebuje špeciálne testy?“ pýta sa. 

Slovensko sa pomaly posúva vpred

„Niekedy sa zamýšľam, ako dokážu byť ľudia pokrokoví. Napríklad, že sme dokázali odletieť z našej planéty a pristáť na mesiaci. A potom prídem na Facebook a vidím, ako nejakému Mariánovi vážne prekáža niekoho pohlavie, farba pleti, rasa, pôvod, sexuálna orientácia, náboženstvo či práca, a myslí si, že oni by nemali mať rovnaké práva ako on, lebo on je nadčlovek a všetci iní sú zlí,“ vysvetľuje Lukáš. 

Napriek tomu sa podľa neho situácia pomaly mení k lepšiemu. Ľudia, hlavne mladá generácia, sú čoraz viac otvorenejší novým alebo menej známym veciam. „Vidím, že Slovensko sa pomaly posúva, najmä, čo sa mladých ľudí týka a vplyv kresťanstva a konzervatívnych myšlienok sa zmenšuje. Snáď to tak aj ostane.“

Text: Alex Michelčík

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Mejkap vníma ako formu umenia a rodové roly považuje za hlúposť appeared first on PRIDEkosice.sk.

Adam je gej. Má 21 rokov, pochádza z malej obce Ružiná, no už tretí rok študuje v Trnave. Keď sa práve nevenuje škole, trávi čas v prírode, zahrá si volejbal alebo futbal, kreslí či tvorí pomocou grafických programov. Taktiež si popri štúdiu privyrába v Amnesty International Slovensko.

Adamova rodina je silne katolícky založená. Keď vyrastal, bolo samozrejmosťou, že sa každú nedeľu išlo do kostola, modlilo sa pred jedlom alebo pri iných príležitostiach. Adam nepovažuje katolícku vieru za niečo zlé, no podľa vlastných slov necítil, že by ho robila šťastným. 

“Ako malé dieťa (asi 7 rokov) som to veľmi nevnímal. Neskôr som ale začal klásť trochu odpor. Nechcel som do kostola chodiť,” hovorí.

Nútili ho tam chodiť až do birmovky, po ktorej už nemusel. Odpor k viere mu však ešte nejaký čas ostal. Okrem jeho vlastnej negatívnej skúsenosti k tomu sčasti prispel aj postoj cirkvi k LGBTI+ ľuďom. “Prekrúcal som očami, keď niekto v mojom veku hovoril, že chodí do kostola, alebo keď sa vôbec niekto predo mnou začal modliť. Na toto nie som hrdý. Dnes to už vnímam inak,” vysvetľuje Adam. 

Spomína aj jednu svoju dobrú kamarátku, ktorá je veriaca. Pravidelne chodí do kostola a na spovede, prežehnáva sa pred jedlom. Podľa Adama je však kľúčový vzájomný rešpekt. “Verím, že jej to pomáha a pokiaľ neobmedzuje mňa a moje práva, nemám s jej vierou a praktizovaním jej viery najmenší problém. Dokonca by som s ňou aj rád šiel do kostola.”

Približne medzi 10. až 11. rokom života si Adam začal uvedomovať, že niečo v ňom „nie je v poriadku”. Vtedy to ale ešte nevedel presne identifikovať.  Dva roky na to, už vedel, že je gej. “Nejaký čas som sa to snažil potláčať. Hovoril som si, že to je len fáza a po čase to prejde,” vysvetľuje. Po dvoch rokoch boja so sebou tomu Adam nechal voľný priebeh a prijal, že je gej.

V rodine si myslia, že ho to prejde

 “Najbližšia rodina, čo je matka a starká, to neberú najlepšie. Myslia si, že je to len nejaká fáza a veria, že sa čoskoro zmením. Sú tiež presvedčené, že je to kvôli tomu, že som ako malý nemal otca. Viem, že mi nechcú ublížiť, len v sebe prechovávajú tieto naučené hodnoty. Takto to možno berie aj niekto z mojej vzdialenejšej rodiny,” vysvetľuje Adam situáciu. 

Odkedy žije otvorene ako gej, nebol s mnohými rodinnými príslušníkmi v kontakte a tak nevie presne, ako ho vnímajú. Adamov nedávny status, kde upozorňuje na problematiku, ktorej čelia LGBTI+ ľudia, mal ale pozitívne komentáre od členov a členiek blízkej aj vzdialenejšej rodiny. V tomto statuse kritizuje, ako niektorí ľudia aj z Adamovho života odmietajú prijať LGBTI+ ľudí práve na základe viery. 

“Keď čítate správy od najbližších, v ktorých vám posielajú články o tom, že vaša orientácia je ‚proti Bohu‘, zlá alebo vám povedia do očí, že je to satanistické, zvnútra to človeka ničí. Len na základe toho, že dokážem preukázať lásku človeku rovnakého pohlavia, je táto moja časť identity považovaná za chorú, neprijateľnú, neprirodzenú,” píše Adam. 

Upozorňuje, že podobné skúsenosti ako má on, majú aj desiatky ďalších ľudí z dúhovej komunity. “Rešpektujte, chápte a bezvýhradne prijímajte svojich blízkych, ktorí a ktoré sú LGBTI+. Všetko, čo chceme, je cítiť sa bezpečne pri našich najbližších,” píše v závere statusu. 

Oporu v zložitých časoch našiel najmä u priateľa, ktorému je veľmi vďačný. Zázemie má aj medzi kamarátmi a kamarátkami, prijali ho a môže pri nich byť sám sebou. V okruhu známych sa stretáva s úplne inou reakciou ako u príbuzných. “Fakt som sa zatiaľ asi nestretol s odmietnutím alebo nejakými negatívnymi odozvami, za čo som fakt vďačný,” hovorí. 

Príbehy, ktoré menia spoločnosť

Adam kritizoval neakceptovanie LGBTI+ ľudí zo strany veriacich, no nemyslí si, že to je spôsobené čisto vierou, keďže pozná množstvo veriacich ľudí, ktorí kvír ľudí podporujú. “Myslím, že je to skôr na jednotlivcovi. Ako silno dokáže odolávať stereotypom, ako dokáže logicky uvažovať, vidieť súvislosti, do akej miery podlieha ovplyvneniu a podobne,” vysvetľuje svoj postoj. 

Podľa neho by situáciu LGBTI+ ľudí mohli zlepšiť príbehy. “Príbehy ako môj, ale aj mnohých ďalších, ktorým spoločnosť na základe ich orientácie, rodovej identity, preferovanému množstvu partnerských vzťahov alebo hocičomu inému (čo sa v tomto prípade týka LGBTI+) sťažuje život – ako v subjektívnom prežívaní, tak aj v objektívnom, právnom svete,” vysvetľuje.

Verejnú mienku vedia ovplyvniť aj mediálne známe osobnosti a preto sú podľa Adamovho názoru ich vyjadrenia k tejto téme veľmi dôležité. “Napadá mi Ondrej Prostredník, ktorého aktivitu veľmi oceňujem,” hovorí. 

V tejto súvislosti spomína aj rozhovor s politológom Andrejom Findorom v podcaste Teplá vlna, kde Findor hovorí, že okrem mediálne známych osôb môže mienku o LGBTI+ ľuďoch ovplyvniť každý a každá z nás. Adam sa s touto myšlienkou stotožňuje. Myslí si, že všetci môžeme v rámci svojich možností upozorniť na to, keď niekto uráža LGBTI+ komunitu. To je podľa neho prvý krok k zmene.

“Ak toto číta niekto, kto sa niekedy v podobnej situácii ocitol a nezmohol sa na slovo pre rôzne dôvody, je to v poriadku. Nie každý a každá sme na to stavaní. Ľudia by vás mali akceptovať bez ohľadu na to, či na to upozorníte,” dodáva na záver. 

Text: Alex Michelčík

Foto: Barbora Likavská

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!

The post Byť LGBTI+ nie je proti Bohu appeared first on PRIDEkosice.sk.

„Nemal som ten istý záujem o ženské telo ako oni. Ja som od šiestich rokov tancoval spoločenské tance, s partnerkou som bol v blízkom telesnom kontakte. Ženské telo som teda nebral ako niečo nezvyčajné,“ objasňuje Lukáš. Prelomový moment pre uvedomenie si vlastnej orientácie nastal, keď mal 12 rokov. Hral sa s kamarátom u susedov a ten sa ho spýtal, či sa nejdú „pusinkovať a ukazovať si pipík“. Lukáš to najprv odmietol, prišlo mu to ako nevhodné. Po nejakom čase však kamarátovi prikývol.  

Som aj ja takýto?

Trvalo však ďalších 10 rokov, kým vlastnú identitu naozaj prijal. Na jednej strane ho priťahovalo mužské telo, na druhej strane rástli obavy, že ho pre orientáciu odmietnu kamaráti a vylúči okolie. „Vnímal som, že po ‚po správnosti‘ sa mi musia páčiť dievčatá. Mal som v sebe silný boj prírody, ktorú nešlo poprieť, a spoločenských noriem.“

Počas puberty sa dostal aj k pornu, kde ho veľmi priťahoval práve sexuálny akt dvoch mužov. Po sledovaní takýchto scén však cítil zo seba znechutenie. „Pýtal som sa samého seba, či som takýto aj ja. Vravel som si tiež, že musím prestať pozerať gej porno a bude všetko v ‚poriadku‘… Samozrejme, aj tak som sa k tomu vždy vrátil,“ dopĺňa Lukáš.  

Namiesto boja prijatie

Svoju orientáciu tajil až do vysokej školy. Spomína si, že preto ani veľmi nezapadal medzi ostatných a vlastne sa tomu aj vyhýbal. Ku coming-outu sa odhodlal vďaka novému prostrediu, ktoré mu priniesla Vysoká škola múzických umení, kde začal študovať. „Veľmi mi pomohol nový pohľad na život skrz umenie a tanec, ktorý som získal počas štúdia. A taktiež aj prítomnosť LGBTI+ ľudí okolo mňa. To, ako tam boli všetci rovnocenní, mi ponúklo omnoho pozitívnejší pohľad na homosexualitu. Zrazu to nebolo niečo zlé, ale naopak až nezaujímavé. Proste, buď si kým chceš, ale hlavne buď úžasný.“

Na ceste k sebaprijatiu zohrala pre Lukáša kľúčovú rolu oslava Silvestra v roku 2017. Kamarát ho zobral na gej party. Spomína si, že to vedomie množstva gejov okolo ho veľmi zasiahlo. Zrazu si dovolil prijať tú časť samého seba, s ktorou dlho bojoval a neustále ju odmietal. 

Od toho dňa nabral odvahu, aby začal skúmať otvorene a vedome vlastnú sexualitu. „Pokiaľ som neprijímal seba samého, tak som nerandil ani so ženami, nezoznamoval som sa s gejmi, bol som panic a nikoho som ani skutočne nepobozkal. Až keď som sa prijal, tak som bol odvážny ísť objavovať všetko to, čo iní ľudia objavujú od pätnástich. Svoju súčasnú situáciu by som opísal troma slovami: nič alebo všetko. Teraz už konečne môžem robiť všetko to, čo som si kvôli skrývaniu sa odopieral. A je to neskutočne úžasné. Až sa trochu cítim trápne, že prečo som to neurobil skôr, keď je to taký mega pocit byť sám sebou.“

Dosť bolo skrývania

Mrzí ho však, že stále spoznáva veľa chalanov, ktorí svoju identitu taja. Nevyhovuje mu to veľmi pri randení či partnerskom vzťahu. Rád by prejavoval svoju náklonnosť dotykmi či bozkom na verejnosti, no jeho skúsenosť je taká, že mnohí chalani sa neustále obzerajú, či ich niekto nevidí. „Keď niekoho ľúbim, tak sa za to nehanbím. Ak sa niekto hanbí za to, keď niečo ku mne cíti, tak sa pýtam, ako je možné, že pohľad cudzieho okoloidúceho má väčší vplyv než naša vzájomná láska,“ hnevá sa Lukáš. Veľmi by ho potešilo, ak by gej komunita žila otvorenejšie a neskrývala sa. Myslí si, že práve to môže zmeniť situáciu na Slovensku. Ak budú ľudia na ulici stretávať gejské páry, tak si na to časom zvyknú.

Aj preto oceňuje, že existujú Pride festivaly ako oslava slobody a vlastnej identity. Rád spomína na prvú návštevu Pride Košice. Deň sa síce nezačal ideálne, no o to lepšie sa skončil. „So sestrou som sa najprv pohádal, či tam musím ísť, ale nakoniec ma odviezla v Prešove na stanicu a vraj ma aj ľúbi. Na Pride sa mi neskutočne páčila priama konfrontácia s ďalšími ľuďmi, ktorí boli v centre mesta len ako diváci. Ich reakcie, niekedy negatívne, častejšie pozitívne. Magické bolo aj, ako mi vonkajší pozorovatelia usmievajúc odkývali späť. Takéto spojenie som pred tým nikdy nezažil. Bolo to, ako by sme sa všetci na tejto planéte mali radi, medzi nami vládne mier a navzájom sa rešpektujeme.“

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Mal som v sebe silný boj prírody, ktorú nešlo poprieť, a spoločenských noriem appeared first on PRIDEkosice.sk.