Skip to content Skip to sidebar Skip to footer

Mejkap vníma ako formu umenia a rodové roly považuje za hlúposť

Idem si stále za svojím a názory ostatných na to, ako mám vyzerať a ako sa mám správať, ma nezaujímajú. Koniec koncov, je to môj život, tak si s ním budem narábať, ako sám uznám za vhodné. Keď sa rozhodnem vyjsť von v opätkoch, spravím to napriek zabijáckym pohľadom od ľudí na ulici. Moju mužnosť to nijako nepodceňuje, hovorí 16-ročný Lukáš.

Lukáš je gej, má rád umenie a život žije podľa vlastných pravidiel. Už od skorého veku vedel, že ho nepriťahujú dievčatá a s orientáciou nikdy vnútorne nezápasil. „Spomínam si na chlapca v škôlke, volal sa Kristián a veľmi sa mi páčil. Odmala som vedel, že ma priťahujú muži a bral som to veľmi prirodzene, ako to, že som Lukáš. Až neskôr som zistil, že moja príťažlivosť k rovnakému pohlaviu nie je až tak zvyčajná, že som súčasťou menšiny a viem sa zaškatuľkovať ako gej,“ vysvetľuje. 

Okolie s jeho identitou nemalo problém. V rodine ho prijali, rovnako aj v škole. Samozrejme, našli sa aj ľudia, ktorí ho odmietli akceptovať, z Lukášovho života preto odišli. „Väčší deal bola pre všetkých skôr moja feminínná stránka. Aj to však všetci prijali a po celý môj život rešpektovali, ako najlepšie vedeli,“ hovorí.

Lukáš je umelec. Kedysi sa venoval tancu, no profesionálne s ním prestal, keď mal 13 rokov. Bolo to najmä pre to, že chcel viac času tráviť s priateľmi. Tanec však naďalej zostal súčasťou jeho života. „Stále je to forma umenia, ktorou vyjadrujem emócie, i keď už nie na javisku, ale v mojej izbe,“ vysvetľuje.

Okrem tanca hrá na ukulele, píše texty alebo skladá piesne. „Papier alebo notes v mobile sú moja najčastejšia forma umenia. Píšem básne a piesne. Drvivú väčšinu však nikto nikdy nevidel a už ich určite nikto nebude počuť,“ hovorí Lukáš o svojej hudbe. Inak je to s jeho kresbami a maľbami, tvrdí, že na tie je viac pyšný a snaží sa cez ne ukázať druhým, ako vníma svet. Svojou tvorbou prispel aj do online výstav Kvitnem v tme a Streetqueer

Mejkap ako druh umenia

Okrem papiera maľuje aj na tvár – prevažne tú svoju. Mejkap je pre neho oddychom a zároveň formou umenia a sebavyjadrenia. „Nič ma nedokáže upokojiť viac ako maľovanie sa. Sústredím sa na rôzne detaily a okolitý svet tak aspoň na chvíľu zmizne,“ vysvetľuje.

Okrem zdokonalenia vlastných čŕt tváre vie prostredníctvom mejkapu vyjadriť, ako sa v daný moment cíti. „Ľudia, ktorí ma veľmi dobre poznajú, vedia zistiť, v akom emocionálnom rozpoložení som už na základe toho, akú farebnú kombináciu som použil alebo z toho, či je mejkap viac prirodzený alebo výrazný.“ 

Pre zovňajšok Lukáša spoločnosť vníma hlavne z jeho feminínnej stránky a sem-tam sa mu stáva, že si ho ľudia mýlia s transrodovým človekom. To, že má rád niektoré stereotypne „ženské“ veci, neodrzkadľuje to, ako sa vo vnútri cíti. „Naozaj však dokážem byť i veľmi maskulínny a chalanská časť u mňa prevláda,“ dodáva.

Ženské topánky? Nechápem!

Lukáš si nerobí ťažkú hlavu z názorov iných a prezentuje sa, ako sa jemu páči. Rodové roly a spájanie istých charakteristík s pohlavím je podľa neho veľká hlúposť. S mejkapom sa hral už ako malé dieťa a bavilo ho zo seba spraviť „nového človeka“.

„Keď som mal asi šesť rokov, mama mi kúpila v hračkárstve detské topánky na opätku. Nosil som ich po byte, pretože sa mi páčili,“ spomína Lukáš, „nevnímal som, že sa považujú za prevažne ženskú obuv. Nosil som, čo sa mi páčilo a tak to ostalo dodnes. Túto detskú stránku samého seba, ktorá ešte nestihla byť ovplyvnená názormi iných ľudí, si chcem nechať do konca života.“ 

Od mala sa takisto hral s bábikami. Bavilo ho obliekať ich a upravovať im vlasy. Dnes Lukáš študuje na beauty škole: „Vesmír mi od mala ukazoval moju cestu.“ 

Queer ľudia by sa nemali skrývať

„Ľudia mali vždy strach z toho, čo bolo iné, nové, z toho, čo nezapadá do ich ideálu,“ hovorí Lukáš. Podľa neho by sa queer ľudia nemali skrývať a tajiť sexuálnu orientáciu či rodovú identitu. To, či niekoho priťahujú muži alebo ženy, je vraj každého osobná vec a nič zvláštne. Ako sa vyjadril, svet potrebuje vidieť, že aj queer človek je ako ktokoľvek iný. Na druhej strane si myslí, že ani LGBT+ ľudia by nemali zo svojej orientácie či rodovej identity robiť jedinú vec, ktorá je na nich „zaujímavá“.

Lukáš si praje, aby mala slovenská LGBT+ komunita rovnaké práva ako heterosexuálni a cisrodoví ľudia. Spomína napríklad obmedzenia pri darovaní krvi, ktoré považuje za nezmyselné. „Vážne niekomu príde v pohode, že homosexuál nemôže darovať na Slovensku krv, ktorej je stále nedostatok, len preto, lebo je homosexuál? Rozbor krvi sa robí tak či tak každej osobe. Alebo majú homosexuáli špeciálnu krv, ktorá potrebuje špeciálne testy?“ pýta sa. 

Slovensko sa pomaly posúva vpred

„Niekedy sa zamýšľam, ako dokážu byť ľudia pokrokoví. Napríklad, že sme dokázali odletieť z našej planéty a pristáť na mesiaci. A potom prídem na Facebook a vidím, ako nejakému Mariánovi vážne prekáža niekoho pohlavie, farba pleti, rasa, pôvod, sexuálna orientácia, náboženstvo či práca, a myslí si, že oni by nemali mať rovnaké práva ako on, lebo on je nadčlovek a všetci iní sú zlí,“ vysvetľuje Lukáš. 

Napriek tomu sa podľa neho situácia pomaly mení k lepšiemu. Ľudia, hlavne mladá generácia, sú čoraz viac otvorenejší novým alebo menej známym veciam. „Vidím, že Slovensko sa pomaly posúva, najmä, čo sa mladých ľudí týka a vplyv kresťanstva a konzervatívnych myšlienok sa zmenšuje. Snáď to tak aj ostane.“

Text: Alex Michelčíková

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!

Doručíme ti čerstvú dávku láskyplného obsahu