Založenie Saplinqu

Saplinq, o.z. vznikol pred 10 rokmi. V tom čase som pôsobil v tíme Dúhového PRIDE Bratislava a v kvír spolku pri Univerzite Karlovej, ktorý sa volal Charlie. Vďaka tomu som sa dostal do zahraničia na rôzne zaujímavé kurzy a školenia o mládežníckom LGBTI+ aktivizme, ktoré mali neskutočný prínos na rozvoj účastníctva (vrátane mňa). Žiaľ, tieto ponuky po čase ustali, tak som sa rozhodol vytvoriť organizáciu, ktorej poslaním bude vzdelávanie nových aktivistov a aktivistiek a rozvoj komunít.

PRIDE Košice

Už rok po založení Saplinqu, v roku 2013, som spoluorganizoval prvý košický PRIDE. Skúsenosti som mal z tímu Dúhového PRIDE Bratislava, v tom čase som sa aj vrátil na Slovensko z Prahy a rozhodol som sa usadiť na rodnom východe. Najprv v Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádzam, časom som sa presťahoval do Košíc. PRIDE Košice sa za ten čas (tiež tento rok oslavuje 10 rokov) rozrástol do nádhernej týždňovej akcie, ktorá prináša dúhu do srdca východu.

PRIZMA Košice

Logickým krokom v rozvoji komunity na východnom Slovensku bolo pre mňa poskytovanie dostupných a rešpektujúcich služieb nielen pre LGBTI+ ľudí. Od nápadu (zhruba v roku 2015) k realizácii však ubehli skoro tri roky. Pri zrode PRIZMY stála Slávka Húšťová, bez mojej úžasnej kolegyne Zary Kromkovej a jej tímu by sme však nevydržali doteraz, poskytujúc rôzne služby stovkám nielen LGBTI+ ľudí.

Ľudia

Akýkoľvek úspech Saplinqu by sa nestal, ak by som nemal neskutočné šťastie na svojich kolegov a kolegyne. Saplinq pomohlo za tie roky budovať mnoho ľudí, nechcem ich ani začať menovať, lebo by som určite na niekoho zabudol, ale vy viete, kto ste. Nechali ste v tejto organizácii kúsok seba, vďaka vám máme šancu raz zo Slovenska urobiť krajinu, kde bude možná spravodlivá spoločnosť a dôstojný život pre LGBTI+ ľudí

Dobrovoľnícky program PRIDE Košice

Dobrovoľnícky program je významnou a neoddeliteľnou súčasťou PRIDE Košice. Vždy ma fascinuje, ako sa v priebehu pár mesiacov dokážu väčšinou cudzí ľudia spoznať a vytvoriť funkčný tím, bez ktorého by celý festival nebol možný. Tento program tiež pomáha budovať komunitu v Košiciach, keďže jeho absolventky a absolventi pokračujú v stretávaní sa aj po festivale.

Vzdelávacie programy

Saplinq vo svojich vzdelávacích programoch ročne vyškolí okolo 50 až 100 účastníkov a účastníčok. Väčšina z nich pochádza z rôznych krajín, ale od roku 2020 nám rastie počet ľudí zo Slovenska, ktorých sme vyškolili a dali im možnosť sa zapojiť do teplého aktivizmu. Od svojho vzniku sme sa vypracovali na jedného z najväčších poskytovateľov školení neformálneho vzdelávania v LGBTI+ témach v Európskej únii.

Dúhová stužka a fundraising všeobecne

Dobré veci sa nedajú robiť udržateľne a kvalitne bez finančných prostriedkov. Paradoxne, počas pandémie sa nám podarilo začať budovať fundraisingové oddelenie, ktoré komunikuje, čo robíme a prečo by nás mali ľudia podporiť. Minulý rok som zažil šok, keď pôvodne malá akcia prerástla do celoslovenskej oslavy dúhy. Kampaň Dúhová stužka prekonala všetky očakávania, dostala dúhu do rôznych kútov Slovenska a priniesli tak potrebné financie na chod PRIZMY.

Podpora hnutia na Slovensku

V ostatných dvoch rokoch sa na nás začali obracať rôzne neformálne iniciatívy s prosbou o pomoc či radu. Z nich by som osobitne spomenul študentský spolok na Univerzite Komenského LIGHT, ktorému už rok mentorsky pomáhame rásť, s našou pomocou sa im tiež podarilo získať grant na rozvoj. Okrem nich ma tiež veľmi teší práca s LGBTI+ skautmi a skautkami, ktorí tiež niečo chystajú.

Dúha na východe

Vždy, keď vravím, že pôsobím na východnom Slovensku, mnoho ľudí vyjadrí poľutovanie a pochvália moju odvahu. Ja to tak nevnímam, je však pravda, že som rád, že sa nám darí prinášať na východné Slovensko teplé témy, vytvárať bezpečné priestory a budovať komunitu. Mojím snom je, aby mladí LGBTI+ ľudia nemuseli z východného Slovenska odchádzať len kvôli svojej identite.

Že stále fungujeme

Vždy, keď sa nad tým zamyslím, uvedomím si, aké veľké šťastie máme, že stále fungujeme. Desať rokov je naozaj dlhá doba, za ktorú som videl mnoho ľudí z aktivizmu odísť a zopár organizácií zaniknúť. O to viac si vážim, že sa nám darí nielen prežívať, ale aj rozvíjať sa, realizovať nové aktivity a rásť. Mňa osobne táto práca veľmi baví a napĺňa a som šťastný, že sa v nej viem realizovať. Že to, čo robím, dosahuje výsledky a má potenciál meniť Slovensko k lepšiemu.

The post Oslavujeme 10 dúhových rokov! Týchto 10 vecí nám robí veľkú radosť appeared first on PRIDEkosice.sk.

To, či sa vedome snažíme pamätať (alebo naopak zabúdať) na okolnosti, ktoré viedli k zrušeniu otroctva či prijatiu volebného práva pre ženy, môže mať veľký vplyv na to, ako dnes vnímame situáciu žien či Američanov čiernej farby pleti. S historickými míľnikmi v LGBTI+ hnutí to nie je inak. Pripomeňte si spolu s nami niekoľko udalostí, o ktorých vás možno v škole neučili, ale rozhodne by ste na ne nemali zabúdať.

Odtrestnenie homosexuálnej intimity

Jednou z prvých európskych krajín, ktoré oficiálne dekriminalizovali homosexualitu, bolo Taliansko v roku 1889. Napriek tomu, že trestný zákonník (tzv. Zanardelliho kódex) považoval homosexualitu aj naďalej za „hriech proti náboženstvu a súkromiu“, súkromné styky viac neboli trestne stíhané. Toto opatrenie však malo slúžiť skôr na potlačenie homosexuálnych vzťahov do súkromia domovov. K plnej legalizácií homosexuality došlo v Taliansku až o mnoho dekád neskôr. 

Skutočná dekriminalizácia sexuálneho styku s osobou rovnakého pohlavia prišla do Európy až začiatkom 40-tych rokov a jej priekopníkom bolo Švajčiarsko. Homosexualita je v krajine legálna od roku 1942, právna veková hranica pre homosexuálny styk však bola až do roku 1990 stanovená na 20 rokov (na rozdiel od 16 rokov pre heterosexuálny styk).

Prvá chirurgická zmena pohlavia

Jednou z prvých Európaniek, ktorá podstúpila chirurgickú zmenu pohlavia, bola Dánka Lili Ilse Elvenes. Lili, ktorej pri narodení pridelili mužský rod, bola pred tranzíciou známa ako maliar Einar Magnus Andreas Wegener. Lili zomrela v roku 1931 v dôsledku pooperačných komplikácií. Po smrti vyšla aj jej autobiografia Man into Woman: An Authentic Record of a Change of Sex (Z muža na ženu: autentický záznam zmeny pohlavia). Mnohí a mnohé z vás možno o Lili počuli prvý krát pred pár rokmi, keď režisér Tom Hooper natočil film Dánske dievča, inšpirovaný Liliným bohatým životom. 

Lilin príbeh zasiahol mnohých a nie je náhodou, že Dánsko sa v roku 2017 stalo prvou krajinou na svete, ktorá transrodovosť vyňala zo zoznamu porúch duševného zdravia. V roku 2019 ju vyňala zo zoznamu diagnóz aj Svetová zdravotnícka organizácia.

Stonewall

V roku 1969 vypukli v americkom bare Stonewall nepokoje proti pravidelným policajným raziám, ktorými šikanovali LGBTI+ ľudí. 

Historik Nicholas Edsall napísal, že Stonewall bol prirovnávaný k mnohým radikálnym protestom v americkej histórií, Boston Tea Party počnúc, až po deň, keď Rosa Parks odmietla uvoľniť miesto na sedenie v autobuse bielemu mužovi. Práve posledná analógia je podľa Edsalla najvhodnejšia, nakoľko obe udalosti (Stonewall aj protest v autobuse v Alabame) boli spúšťacími mechanizmami pre moderné hnutie za občianske práva. 

V priebehu niekoľkých mesiacov po Stonewalle sa objavili skupiny bojujúce za obranu práv gejov a informačné vestníky v mestách aj na univerzitných kampusoch po celej Amerike. Počas nasledujúcich dvoch rokov vznikli naprieč USA, Kanadou, Austráliou aj západnou Európou aktivistické organizácie žiadajúce rovnosť práv a príležitostí pre LGBTI+ komunitu a pripomienka udalostí v Stonewall viedla aj k organizácií prvého PRIDE pochodu v histórii.

Homosexualita už nie je klasifikovaná ako duševná choroba

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1992 po dlhom naliehaní aktivistickej aj odbornej obce vyňala príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia zo zoznamu duševných chorôb. Táto zmena viedla k zmene zákonov v mnohých krajinách, na úplnú rovnosť si však musia LGBTI+ ľudia stále počkať.

Iba 16 európskych krajín dnes umožňuje ľuďom rovnakého pohlavia vstúpiť do manželstva a 14 ďalších umožňuje ľuďom vstúpiť do tzv. registrovaného partnerstva. Slovensko zatiaľ nepatrí ani do jednej z vyššie uvedených skupín.

Všetci a všetky chceme, aby bola naša identita, vzťahy a práva rešpektované a chránené. A aj keď k rovnosti práv a príležitostí vedie ešte dlhá cesta, poznanie histórie a udalostí, ktoré predchádzali súčasnému stavu, je pre našu budúcnosť a pozitívnu zmenu kľúčové.

Daniela Mužíková

—

Ak by ste nás chceli podporiť pri tvorbe teplého magazínu, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Ako dobre poznáte teplú históriu? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Už vtedy však táto myšlienka žila aj v Bratislave. Ešte v roku 2008 aktivistka Hana Fábry zorganizovala školenie pre mladých ľudí Queer Leaders Forum, ktorého sa zúčastnilo mnoho talentov. Z neho neskôr vzišla organizácia s rovnakým menom, jej vedúcou osobnosťou bola Romana Schlesinger.

„Viacerí predstavitelia a predstaviteľky staršej generácie nás chceli od myšlienky Pride odhovoriť. Zdalo sa im, že Slovensko ešte nie je pripravené a navyše má nebezpečnú opozíciu,“ spomína si Schlesinger. Vznikla skupina jedenástich ľudí, ktorí sa nakoniec rozhodli podujatie zorganizovať.

Pôvodne čakali, že zaujmú najviac dvesto účastníkov. Mýlili sa.

Obavy a odhodlanie

Slovensko bude mať prvý Pride, držte si klobúky, písal vtedy bulvár. Spustila sa vlna hejtu, ktorá strašila obyvateľov fotkami nahých ľudí z pochodov v iných krajinách. „Museli sme veľmi rýchlo definovať, čo Dúhový Pride je a aké má požiadavky,“ hovorí Schlesinger.

Žiadali vtedy stopercentnú rovnoprávnosť, manželstvá pre páry rovnakého pohlavia, prístup k asistovanej reprodukcii či adopcie. Predstavitelia extrémistickej Slovenskej pospolitosti takmer okamžite zorganizovali protestný pochod na rovnaký dátum, 22. mája 2010.

Organizátori a organizátorky Pride hneď museli riešiť bezpečnosť podujatia s políciou a mestskou samosprávou. Vtedajší primátor Andrej Ďurkovský z KDH nemal veľkú vôľu pomôcť a s predstaviteľmi Pride sa nikdy nestretol, za podujatie sa však postavili mnohé ambasády, ktoré pochod neváhali podporiť aj finančne.

Pride tím neustále nosil polícii dôkazy zo sociálnych sietí, že podujatie potrebuje zvýšenú bezpečnosť. Strážci zákona zas organizátorom a organizátorkám hovorili, nech radšej Pride presunú z centra niekam na perifériu mesta. To by však odporovalo myšlienke podujatia. Nakoniec si Pride musel najať súkromnú bezpečnostnú službu.

Námestie sa zaplnilo z minúty na minútu

V prvý rok sa za Pride postavilo mnoho ľudí. Hneď na začiatku ho podporilo Amnesty International Slovensko a vďaka práci režiséra Alberta Vlka aj mnohé mediálne známe osobnosti: napríklad herečky Judita Hansman, Kristína Tormová, Gabriela Dzuríková, Zuzana Fialová či Michaela Čobejová, Peter Kočiš, Michael Szatmáry.

Najviac organizátorov a organizátorky však prekvapilo, ako sa zrazu krátko poobede 22. mája naplnilo Hviezdoslavovo námestie. Z minúty na minúty sa pod pódiom objavilo 1200 až 1500 účastníkov a účastníčok. „Dopadlo to nádherne, bola to pre mňa najväčšia katarzia,“ hovorí Schlesinger.

Na podujatie navyše neprišli len LGBTI+ ľudia, ale aj mnohí podporovatelia, dokonca z iných krajín. Zúčastnila sa ho napríklad aj spomínaná aktivistka Dimyon, ktorá stála na čele sprievodu a tiež organizátor budapeštianskeho Pride.

Program pozostával z vystúpení osobností, ale napríklad aj z koncertu kapely Noisecut ešte so speváčkou Bety Majerníkovou.

Hádzali dlažobné kocky

Plánovaný pochod sa však neuskutočnil. Organizátori a organizátorky ho najprv plánovali previesť mestom, no agresia neonacistov bola príliš veľká. V jednom bode obkľúčili celé Hviezdoslovavo námestie.

„Blížili sa húfne od Reduty a zastali asi 15 metrov od pódia a začali kričať. Možno keby sme boli niekde v Srbsku, nezastali by a pokračovali by ďalej,“ spomína si ďalší z organizátorov, Róbert Furiel.

Trasa pochodu nebola práve kvôli bezpečnosti nikde medializovaná, aj tak sa musela zmeniť. „Nakoniec najlepšia vec, aká sa nám mohla stať, bola, že sme neprešli mestom, ale len cez Most SNP. V uliciach by sme museli pochod zužovať, z mosta však vznikli nádherné zábery, účastníci a účastníčky sa mohli roztiahnuť,“ dopĺňa Furiel.

Okrem toho, že neonacisti hádzali do davu slzný plyn a útočili v centre, napadli aj europoslankyňu Ulrike Lunacek, vedúcu postavu rakúskej Strany zelených. Počas jej prejavu sa pod pódiom ocitli dvaja neonacisti, ktorí jej smerom hodili dlažobnú kocku. Tá ju našťastie netrafila, hoci ju minula len o niekoľko centimetrov. „Vtedy mi stuhla krv v žilách a uvedomila som si, že situácia bola vážna,“ hovorí Schlesinger. Policajti podľa nej jednoznačne zlyhali.

Lunacek potom zhrozená zavolala vtedajšiemu ministrovi vnútra, ktorý rýchlo povolal do centra mesta ťažkoodencov. Tí neonacistov zatlačili do kúta na moste pri Rybnej bráne, kde sa na pochod opäť pokúsili zaútočiť, podarilo sa im do davu hodiť ešte niekoľko dymovníc.

Organizácia podujatia sa potom z roka na rok zlepšovala a hoci nebola bezproblémová, tím neuvažoval, že by s iniciatívou prestal. Počas druhého ročníka sa už napríklad počas pochodu uzavrelo celé centrum mesta. Najviac sa však pomery zlepšili, keď sa primátorom Bratislavy stal Milan Ftáčnik a pre organizátorov a organizátorky mal na úrade vždy otvorené dvere a vnímal ich ako partnerov.

Pride funguje desať rokov dodnes, hoci už v inom zložení tímu, a rozšíril sa aj do Banskej Bystrice a do Košíc. „Bezpečnosť sa stala pre nás hlavnou prioritou,“ zhrnul za Pride Košice Róbert Furiel. V Košiciach dnes napríklad na súkromnú bezpečnostnú službu na Pride míňajú 20-30 percent rozpočtu.  Ak by ste sa aj vy chceli tento rok oslavovať lásku a pestrosť, tak Dúhový PRIDE Bratislava bude 25. júla v online verzii a PRIDE Košice je v pláne na 22. augusta.

Text: Marek Hudec

Poznámka PRIDE Košice: Žiaľ, akýkoľvek historický prínos Clare Dimyon a dopad jej práce na komunity LGBT+ ľudí v strednej a východnej Európe je poškrvnený jej transfóbnymi postojmi a transnegativistickými výrokmi. Sledujeme ich so zármutkom a znepokojením, zároveň sa z toho dôvodu od nej, ako jeden z nástupníckych PRIDEov, dištancujeme.

Chcete spoznať slovenskú kvír scénu, sledujte rubriku Tipy na LGBTI+ podujatia. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Prvý PRIDE na Slovensku: Ako vyzeral? appeared first on PRIDEkosice.sk.

V Teplej vlne spovedali aj Luciu Plavákovú. Ako advokátka sa vyše 10 rokov venuje právam osôb s inou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou a ľudskoprávnemu aktivizmu. Aby mohla bojovať aj za práva LGBTI+ ľudí, tak sa rozhodla vstúpiť do politiky, do parlamentných volieb kandidovala za koalíciu PS/Spolu. Lucia so svojou partnerkou vychováva dcéru.  

Hosťom bol aj Fero Joke, ktorý priblížil svoj coming-out a aj to, aké to bolo pre neho ako geja vyrastať na konzervatívnej Orave. Prezradil, ako to prijali jeho rodičia. 

Témou Teplej vlny bola aj LGBTI+ história na Slovensku. Fascinujúci príbeh nášho prvého teplého aktivistu Imricha Matyáša priblížila historička Jana Jablonická Zezulová, ktorá opísala jeho aktivity v prvej republike, pomoc blízkym počas druhej svetovej vojny a aj jeho neúnavný boj za práva LGBTI+ ľudí počas komunizmu.

________

Chcete spoznať slovenskú queer scénu, sledujte rubriku Tipy na LGBTI+ podujatia. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Lesba v politike, prvý teplý aktivista, trans téma – to všetko riešili v Teplej vlne appeared first on PRIDEkosice.sk.

Maličkou iskrou nádeje pre túto tematiku na Slovensku je aktivistka a vyštudovaná historička Janka Jablonická-Zezulová, ktorá momentálne píše knihu o prvom známom slovenskom gejskom aktivistovi, Imrichovi Matyášovi. Ten v päťdesiatych rokoch 20. storočia pôsobil v Bratislave. Kniha je založená na nájdených autentických denníkoch Matyáša a výpovediach jeho známych. Žiadna iná ucelená práca, ktorá by sa venovala životu LGBTI+ komunity v minulosti na Slovensku však neexistuje.

V západnej Európe je situácia výrazne odlišná. Tu je úplne bežnou skutočnosťou zaoberať sa LGBTI+ históriou, resp. konkrétnymi sociálnymi a inými aspektmi života týchto ľudí. Ako dôkaz rozsiahlosti tematiky LGBTI+ histórie môže poslúžiť množstvo zahraničných organizácií, spolkov alebo historických spoločností, ktoré sa týmito dejinami zaoberajú. Prevažne sa tematike LGBTI+ histórie venujú zahraniční historici v západnej Európe a hlavne v USA. Historické bádanie v tejto oblasti sa rozpracúva nielen v neziskových organizáciách, spolkoch a spoločnostiach, ale aj priamo na pôde univerzít či ďalších iných vedeckých inštitúcií.

Napr. v nemeckej historiografii sa môžeme stretnúť s menom Rüdiger Lautmann. Ide o prvého nemeckého vysokoškolského profesora zaoberajúceho sa výskumom diskriminácie gejov v dejinách, ako aj v súčasnosti. Jeho významná štúdia bola uverejnená už v roku 1993, čo znamená pred 23 rokmi! Dnes sa píše rok 2016 a na Slovensku stále nemáme žiadnu podobnú prácu.

Pre porovnávanie stavu LGBTI+ histórie nemusíme chodiť až do „ďalekého“ Nemecka. Stačí sa pozrieť na nášho najbližšieho suseda – Českú republiku. V Česku sa LGBTI+ dejinám vyslovene venuje najmä Společnosť pro queer paměť sídliaca v Prahe. V tejto spoločnosti pracuje významný český historik Jan Seidl, ktorého kniha napísaná spoločne s kolektívom autorov Miluji tvory svého pohlaví. Homosexualita v dějinách a společnosti českých zemí  (2013) sa stáva kvôli svojej jedinečnosti akousi „Bibliou“ LGBTI+ histórie v našom geografickom priestore.

Napriek absencii dôležitých prác venujúcich sa LGBTI+ histórii na Slovensku máme cieľavedomých ľudí a neziskové organizácie, ktoré majú snahu veci meniť. Aj z tohto dôvodu sa každoročne organizuje spomínaný Mesiac LGBTI histórie na Slovensku. Tento rok štartuje jeho 5. ročník. Potrvá celý máj v 3 slovenských mestách: v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach.

Práve u nás v Košiciach je naplánovaná iba jediná udalosť, ktorá bude priamo spätá s mesiacom LGBTI+ histórie, a to čerstvý anglický film z roku 2015 “Gay – Silné slovo”, ktorý sa bude premietať v pondelok 16.5.2016 o 20:00 v košickej Tabačke (bez vstupného). Filmové predstavenie má pod taktovkou iniciatíva Queer Café . Všetci ste srdečne pozvaní*é!

Je veľmi zaujímavé sledovať paralelu medzi aktuálnym stavom kvality práv LGBTI+ ľudí v jednotlivých krajinách a rozpracovaním ich histórie. Čím viac sa v danej krajine historici a historičky venujú histórii LGBTI+ komunity a spracúvajú jej dejiny, tým kvalitnejšie práva a postavenie v spoločnosti majú členovia LGBTI menšiny.

Môže to pre nás predstavovať nejaký odkaz?

Určite áno. Bádanie v LGBTI+ histórii totiž dokazuje, že títo ľudia nie sú žiadnym výdobytkom moderného sveta. Má tu svoje miesto dlhé stáročia. Je stabilnou súčasťou rozmanitosti spoločnosti. Tak ako aj dnes, aj v minulosti mali síce isté skupiny obyvateľstva záujem o zatváranie očí a tutlanie, prehliadanie „neviditeľnej“ LGBTI+ menšiny. No ona tu je a vždy bola. Rozvoj historického bádania v oblasti LGBTI histórie môže dopomôcť práve k tomu, aby sa konečne LGBTI+ menšina odhalila a stala sa z nej VIDITEĽNÁ súčasť tohto sveta.

Tento blogový príspevok je tak trošku smutný, pretože v skratke zhrňuje to, v akom stave je historické bádanie ohľadom LGBTI+ menšiny u nás. Avšak nemá mať negatívny dopad. Naopak, mal by poukázať na výzvu a nádej, možno aj motiváciu k tomu, aby sme sa viac zaujímali a konali, pracovali, bádali. Ak otvoríme dvere histórii LGBTI+ menšiny, otvoríme jej aj súčasný svet a môžeme napomôcť ku kvalitnejšiemu životu nás všetkých.

Autor: Michal Mako (autor je člen tímu PRIDE Košice, študuje históriu)

The post Chýba nám láska k LGBTI+ histórii appeared first on PRIDEkosice.sk.