Príbehy bisexuálnych postáv na televíznych obrazovkách a filmových plátnach boli a ešte stále sú poznačené mýtmi, ktoré o bisexuálnych ľuďoch kolujú v spoločnosti. A keď je mediálny obraz o bisexualite roky pokrivený predsudkami, o to ťažšie je zbaviť sa ich v reálnom živote.
Na obrazovky sa tak opäť dostanú len polopravdy, najčastejšie v dvoch podobách – buď prezentované ako fakt, alebo skrz príbeh, ktorý slúži primárne na edukáciu o bisexualite a vyvracanie mýtov. Tak či onak, reprezentácia je poznačená predsudkami.
V tomto článku sa bližšie pozrieme na 3 televízne klišé, ktoré sa najviac podpisujú na stereotypizácii bisexuality, jednak mimo LGBTI+ komunitu, ale aj v nej samotnej. Aby sme neplávali len v negatívnych vodách, na záver si predstavíme aj seriály, ktoré to s príbehmi bisexuálnych ľudí zvládli na jednotku.
Klišé I: Bisexualita neexistuje. Je to len fáza či výstrelok doby
Skúsenosť mnohých postáv, o ktorých sme sa v seriáloch či filmoch dozvedeli, že ich priťahuje viac ako jedno pohlavie, bola vtipom zahraná do autu ako fáza, experiment v opilosti, snaha zaujať alebo nedostatok odvahy urobiť coming-out.
Toto klišé bolo často prítomné v seriáloch z 90. a 00. rokov. Ako príklad uvedieme populárny tínedžerský seriál OC California (2003-2007), v ktorom Marissa (Misha Barton) – jedna z hlavných postáv – chvíľu randí s dievčaťom Alex (Olivia Wilde) a nikto ich vzťah neberie vážne. Chlapci v partii ho sexualizujú, matka ju nazve „nestabilnou“ a vyhodnotí to ako rebéliu voči nej.
V seriáli Sex v meste (1998-2004) si Carrie (Sarah Jessica Parker) začne s bisexuálnym mužom. V rámci babskej debaty, typickej pre tento seriál, zo seba Samantha, Miranda, Carrie a Charlotte vychŕlia asi všetky mýty, ktoré o bisexuálnych ľuďoch poznáme. Sú nenásytní, je to trendy — všetky decká sú dnes bi, všetci bisexuálni muži z výšky skončili s chlapmi, vlastne aj všetky ženy, nevedia si vybrať stranu a čerešničkou na torte je výrok Carrie: „Nie som si istá, či bisexualita vôbec existuje. Myslím, že je to len medzipristátie na ceste do homo-mesta.“
Zamyslenia hodná je skutočnosť, že toto klišé sa prejavuje inak u mužov a inak u žien. Zatiaľ čo u žien sa takýto „úlet“ považuje len za chvíľkový odklon od heterosexuálnej orientácie, u mužov je skúsenosť s iným mužom braná ako jednoznačný dôkaz ich homosexuality.
Náznaky názoru, že bisexualita je len iné pomenovanie experimentovania, vidíme aj v modernejších seriáloch. Posun však nastal v tom, že ich autorstvá si dávajú záležať, aby tento nesprávny predpoklad vyvrátili, buď vysvetlením, alebo vtipom na účet toho, kto bisexualitu schochybňuje.
Klišé II: Bisexuálne Femme Fatales a bisexuálni darebáci
Femme fatale (v preklade z francúzštiny „osudová žena“) je zvodná žena, ktorá je schopná svojím šarmom okúzliť a podmaniť si mužov. Problém pre bisexuálnu komunitu nastáva v prípade, ak femme fatales svoju náklonnosť k ženám prejavujú (hrajú) pre oči mužov a s jednoznačným cieľom – oklamať ich, zmanipulovať ich a dosiahnuť skryté úmysly.
Ukážkovým príkladom tohto fenoménu je erotický triler Základný inštinkt (1992), v ktorom bisexuálna vrahyňa Catherine Tramell (Sharon Stone) poblázni hlavu detektívovi Nickovi Curranovi (Michael Douglas) natoľko, že sa jej jej zločiny prepečú.
Z ďalších filmov spomenieme napr. čiernu komédiu Pre každého niečo (1970), kde bisexuál Konrad opantá aj syna, aj dcéru bohatej rodiny, aby získal ich majetok, alebo film Hlad (1983), v ktorom bisexuálna upírka Miriam Blaylock (Catherine Deneuve) s prísľubom večnej mladosti zvádza mužov aj ženy.
Bisexuálne darebáctva nájdeme v seriáloch Gotham (2014-2019) – Barbara Kean a Tabitha, Mŕtvy bod (2015-2020) – Rich Dotcom, Dom z kariet (2012-2018), Loki (2021-…) a na tenkom ľade tohto klišé sa pri Villanelle nebezpečne pohybovalo aj tvorcovstvo seriálu Na muške (2018-2022).
Klišé III: Hedonizmus a promiskuita
Jeden z mýtov, ktorý strpčuje bisexuálnym ľuďom život, je úzko spätý s presexualizovaným vnímaním kvír identít vo všeobecnosti. A keďže bisexuálnych ľudí priťahujú aj muži, aj ženy, aj nebinárni ľudia, o to väčší je priestor vidieť ich ako sexuálnych predátorov, neverníkov či hedonistky – charakteristika ako vyšitá pre zápletky (nie až tak) tajných milostných trojuholníkov.
Z tých najviditeľnejších bisexuálnych postáv z tejto kategórie spomenieme napr. princa Oberyna Martella zo seriálu Hra o tróny (2011-2019), ktorého si zahral herec Pedro Pascal. Oberyn je pomstychtivý bojovník, je rázny a plný ostnatého humoru, no zároveň vášnivý a žiadostivý muž.
Jeho orientácia síce nie je priamo adresovaná, no jeho činy a slová hovoria samé za seba. Pri náznaku, že každý má preferenciu, odpovedá: „Potom každý prichádza o polovicu pôžitku, ktorý svet ponúka. Boh stvoril [ženy]… a to ma teší. Boh stvoril [mužov]… a to ma teší. Čo sa týka vojny, bojujem za Dorne. Čo sa týka lásky — nevyberám si strany.“
Zo starších seriálov, ktoré sme mohli sledovať aj u nás, nám na um prišla „13“ – doktorka v seriáli Dr. House (2004-2012), ktorú si zahrala Olivia Wilde. O jej identite najprv vieme len z dialógov a prvé flirty a vzťahy so ženami vidíme vo fáze, keď sa vyrovnáva so smrteľnou diagnózou, správa sa nerozvážne, pije, ponocuje a berie drogy.
Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj Saru Lance a Johna Constantina z franšízy Arrowverse, ktorá adaptuje príbehy hrdinov z DC komiksov a ktorú má kvír fanúšičstvo obzvlášť v obľube, lebo nevymazáva LGBTI+ identitu svojich hrdinov.
V rámci tohto klišé upriamime na chvíľu pozornosť na jedno súvisiace – nesmrteľní bisexuáli/ky – postavy, ktoré si nekonečné roky užívajú po boku mužov aj žien. Najčastejšie sú to upíry a upírky, bohovia či bohyne a iné nadprirodzené bytosti, ktoré prispievajú k dehumanzácii a karnevalizácii bisexuality. Spomenieme napr. Magnusa Banea zo seriálu Lovci tieňov (2016-2019) a takmer všetci upíri a upírky zo seriálov Buffy, premožiteľka upírov (1997-2003), Pravá krv (2008-2014) a Čo robíme v temnotách (2019-…).
Vymazávanie bisexuality nálepkovaním
V rámci témy reprezentácie bisexuálnych ľudí v médiách nám nedá nespomenúť vymazávanie bisexuality tým, že vzťahy párov rovnakého pohlavia (resp. filmy a seriály samotné) sú automaticky označené ako gejské či lesbické, hoci rozprávajú príbehy bisexuálov a bisexuálok.
Učebnicovým príkladom sú filmy Skrotená hora (2005) a Daj mi tvoje meno (2017), ktoré majú nálepku „gejské“. To, že Elio (Timothée Chalamet) a Oliver (Armie Hammer) sú bisexuáli, v rozhovoroch opakovane potvrdil aj André Aciman, autor rovnomennej knižnej predlohy filmu a minimálne Eliovu bisexualitu jednoznačne vidno aj na plátne.
Na onálepkovaní filmu ako „gejský“ sa podpísal predsudok, že bisexuálni muži sú gejovia, ktorí ešte nie sú pripravení prijať sa takí, akí sú. Výrazne tomu napomáhajú médiá, ktoré o nich píšu, no aj ľudia vnútri LGBTI+ komunity, ktorí bisexualitu vnímajú s nedôverou.
Čo sa podarilo, čo si pozrieť
Za jedny z prvých bisexuálnych postáv v mainstreamových seriáloch možno považovať Nancy (Sandra Bernhard) zo sitcomu Roseanne (1988-1997) a doktorku Callie Torres (Sara Ramirez) z medicínskej drámy Klinika Grace (2005-…). Keďže si oba seriály dlhé roky udržiavali pomerne slušnú sledovanosť, priniesli bisexualitu do obývačiek domácností nielen v USA, ale aj vo svete.
Ďalšie skvelo napísané bisexuálne postavy sú Rosa Diaz – detektívka z komediálneho seriálu z prostredia polície Brooklynn Nine-Nine (2013-2021), Casey Gardner zo seriálu Atypical (2017-2021), Adam Groff z tínedžerského seriálu Sex Education (2019-2023) a samozrejme Nick Nelson z Heartstoppera (2022-…).
Témy bisexuality a polyamórie bez predsudkov spracovali v seriáli Ty, ja a ona (2016-2020), coming-out spojený s muzikálovým číslom si môžete pozrieť v seriáli Crazy Ex-Girlfriend (2015-2019) a za zmienku stojí aj seriál z prostredia stand-upu Hacks (2021-…).
Do pozornosti dávame tiež menej známy film Appropriate behaviour (2014) a seriál The Bisexual (2018). Oba sú z pera bisexuálnej filmárky Desiree Akhavan, ktorá si v nich aj zahrala, a nakoľko rozoberajú bisexualitu do hĺbky z rôznych uhlov pohľadu, sú ideálne na lepšie pochopenie tejto identity.
Pár slov na záver
Prítomnosť televízneho klišé automaticky neznamená, že reprezentácia je zlá. Vnímať by sme ho mali v kontexte deja a vývoja samotnej postavy. Na zreteli treba mať aj reakcie ostatných postáv na prezentované klišé. Zamyslieť by sme sa mali aj nad tým, či existuje dostatok „lepšej“ reprezentácia, ktorá klišé vyváži.
Názor na reprezentáciu bude v konečnom dôsledku vždy subjektívny, pretože každý ju vníma skrz svoju vlastnú skúsenosť. Bisexuál, ktorý zažil prijatie doma i v komunite, pravdepodobne vníma Oberyna Martella inak ako bisexuál, ktorého doma považujú za zvrhlíka a má za sebou odmietnutie gejom. Nič nie je čiernobiele.
Chcete čítať viac takýchto článkov o kvír reprezentácii v médiách? Pridajte sa k nášmu pravidelnému darcovstvu a podporte našu činnosť na sq.darujme.sk/spolocnedokazemeviac.
Pripravila: Petra Kmecová
