Skip to content Skip to sidebar Skip to footer

Všetko, čo ste chceli vedieť o HIV/AIDS na Slovensku

Prinášame vám prepis rozhovoru s Jiřím Pavlátom, riaditeľom Domu svetla Slovensko, ktorý prevádzkuje HIV Check Point v Bratislave – jediné miesto svojho druhu na Slovensku, ktoré poskytuje bezplatné a anonymné testovanie na HIV a iné sexuálne prenosné ochorenia, a to navyše bez predsudkov.

V rámci minuloročného Svetového dňa boja proti AIDS sme v Saplinqu solidárne podporili kampaňou Červená stužka aktivity Domu svetla Slovensko v check pointe. Cieľom bolo aj zvýšiť povedomie o prevencii HIV/AIDS nielen v LGBT+ komunite. V online diskusii začiatkom decembra 2021 sa naša koordinátorka kampaní Alexandra Demetrianová rozprávala s Jirkom Pavlátom o tom, ako na Slovensku (ne)zvládame boj proti HIV/AIDS. 

AD: Jirko, založil si Dom svetla Slovensko ako slovenskú pobočku českej iniciatívy Dům světla. Cieľom bolo zlepšiť dostupnosť anonymného a bezplatného testovania pre všetkých bez rozdielu, čo už roky robíte v Českej republike. Čo Ťa k tomuto kroku smerom na Slovensko viedlo? Existoval u nás dopyt a bola to istá solidárna forma pomoci z ČR? Kde sa vlastne HIV Check point dnes nachádza v celoslovenskom systéme prevencie HIV/AIDS?

JP: My sme v roku 2012 až 2014 hľadali na Slovensku partnera, s ktorým by sme mohli spolupracovať v tejto oblasti, pretože sme mali medzinárodný projekt, ktorý riešil práve diskrimináciu HIV pozitívnych zamestnancov a narazili sme na problém, že síce je veľa organizácií, ale nie všetky sa venujú naplno týmto aktivitám a prípadne sú napríklad aktívne jeden alebo dva roka a potom vymiznú. Takže to bol jeden z impulzov pre založenie Domu svetla Slovensko. Pôvodná predstava bola taká, že to bude samostatná organizácia, ktorá sa postaví na vlastné nohy a bude prevenciu a osvetu o HIV realizovať. Postupom času sme zistili, že je veľmi ťažké zohnať členov a spolupracovníkov pre túto organizáciu, pretože nie každý sa dokázal s touto problematikou verejne stotožniť a vystupovať za ňu. To bola vlastne najväčšia brzda rozvoja slovenskej pobočky. 

V Česku máme dlhoročnú skúsenosť, česká spoločnosť už existuje od roku 1989, vznikla vlastne v revolučnom roku a má za sebou naozaj bohatú históriu. Vybudoval sa tam azylový dom pre HIV pozitívnych ľudí bez domova, aby sa mohli dobre liečiť, a to cez vybudovanie testovacích miest, v súčasnej dobe máme 8 testovacích check pointov, plus 4 sanitky, ktoré robia 85% všetkých anonymných bezplatných HIV testov v Českej republike. Takže história je bohatá, skúsenosti veľké a zároveň je tam významná podpora zo strany štátu v prevencii. Takže tam sme nadobudli skúsenosti a snažili sme sa ich vlastne previesť na Slovensko tak, aby fungovali. Na Slovensku neboli organizácie ani služby, ktoré by uspokojil dopyt slovenských pacientov alebo občanov, takže veľmi často sa nám stávalo, že sa obracali na našu bezplatnú linku, chodili sa testovať do ČR, alebo využívali služby azylového domu v Prahe. Vlastne to komplikovalo činnosť českej organizácie, takže zmyslom bolo založiť slovenskú organizáciu, ktorá bude samostatná, dať jej know-how a zaistiť, aby tieto služby boli zabezpečené na Slovensku. Čiastočne sa to podarilo, existuje bezplatná slovenská poradenská linka, ktorá je síce presmerovaná do Prahy a obsluhujú ju operátori v Prahe, ale je tam 50% Slovákov, takže ich vybavujú po slovensky. Podarilo sa nám urobiť poradňu, miesto na stretávanie pozitívnej komunity v Bratislave. A v roku 2017 sa podarilo zriadiť Check Point v Bratislave, ktorý testuje zadarmo, anonymne. Najprv to bolo len HIV, ale v súčasnosti aj syfilis a hepatitída B a C. Testujeme formou rýchlotestov, takže výsledok je vlastne otázka jednej návštevy a 15 minút. Za tie roky, čo Check Point funguje, tak si myslím, že sa dobre etabloval. 

Jiří Pavlát

AD: Takže ste ste na Slovensko priniesli niečo, čo tu zostáva do istej miery jedinečné, niečo, čo tu chýbalo. Z hľadiska prevencie šírenia HIV/AIDS je pritom dostupné, bezplatné a anonymné testovanie kľúčové. Znamená to, že kým ste nezriadili check point v Bratislave, tak tu nebola táto etická forma testovania na HIV vôbec dostupná, či skôr len nefungovala, ako mala?  

JP: Nedá sa povedať, že by tá možnosť nebola, ale v tých oficiálnych štruktúrach štátneho zdravotného systému je problematická. Ide o to, že je možné získať zadarmo anonymný test na Úrade verejného zdravotníctva, ísť niekam v okresnom meste, ale je tam prvý pokus neotestovať tohto človeka anonymne a snažiť sa získať jeho meno a získať ho do zdravotného systému, aby tie testy zaplatila zdravotná poisťovňa. Je to z toho dôvodu, že na Slovensku nie je dotačný titul, ktorý by štátnemu alebo neziskovému sektoru dával finančné prostriedky na zabezpečenie tohto bezplatného anonymného testovania. Takže týchto testov sa robí veľmi málo a v tom je ten základný problém.

Tým, ako sa na Slovensku veľmi málo testuje, dá sa to veľmi ťažko porovnávať napríklad s ČR. Tam sa robí týchto anonymných bezplatných testov ročne 12 000, z toho 10 000 u nás a tie 2 000 zostávajú na ostatné neziskovky alebo aj štátne organizácie, polikliniky, krajské hygieny, ktoré to anonymné testovanie tiež môžu urobiť. Ale ten pomer je jasne vidieť – to, že to zabezpečujeme formou naozaj striktne anonymného testovania, tak ten nepomer tej výhodnosti je jasný. Na Slovensku, podľa údajov z Národného referenčného centra, sa napr. pred tromi rokmi realizovalo asi 1500 anonymných testov a z toho v ten rok bolo 800 u nás v tom jedinom bratislavskom Check Pointe. Z toho vidieť, že sú tu pomerne veľké rezervy. Je treba nielen v Bratislave, ale aj na iných miestach na Slovensku bezplatné anonymné testovanie umožniť. 

Niet sa ale čomu čudovať, prečo to takto je. My keď sme začínali, tri roky sme hľadali miesto, kde by sme mohli túto ordináciu na testovanie zriadiť. Neustále sme sa stretávali s odporom a so strachom. Aj farmaceutické firmy, ktoré mali záujem na testovaní ľudí, pretože ich záujmom je samozrejme, aby mohli umožniť diagnostikovaným pacientom liečbu, pretože tým pádom sú ich lieky predávané a je to pre nich zisk, tak aj tieto spoločnosti sa snažili pre nás zaistiť nejaké priestory a motivovali finančne aj niektoré ordinácie, no nepodarilo sa im to. Až na základe čisto osobných väzieb sa podarilo jednu ordináciu zriadiť, ktorá momentálne funguje na jednej poliklinike v Ružinove v Bratislave na Babuškovej ulici a funguje každý piatok až po zatvorení všetkých pracovísk od štvrtej do siedmej večer. Takže ten vznik bol veľmi náročný a zdĺhavý.

Keď sa v Česku rozhodnem otvoriť checkpoint a mám zariadené financovanie, tak väčšinou do roku sa to zrealizuje aj vrátane podpory dotácií z ministerstva zdravotníctva. A toto na Slovenku trvalo takmer 5 rokov a to náš check point funguje bez dotácií. Je to financované iba z darov ľudí, ktorí tam prídu alebo z rôznych zbierok či podpory rôznych farmaceutických firiem, ktoré majú záujem na diagnostike nových pacientov. A aj to je veľmi zložité, pretože Slovensko je veľmi malý trh. Firmy sa sťahujú preč, pretože diagnostika nefunguje správne a pacienti nie sú odhalení a tým pádom pre nich slovenský trh nie je zaujímavý na dodávku nových liečiv, ktoré sú pritom veľmi úspešné a fungujú dobre. Takže tým, ako sa z trhu sťahujú, nám klesá škála prípadných sponzorov, ktorých môžeme osloviť. Niekedy to boli štyria sponzori, teraz sú tu len dvaja, pretože dvaja sa stiahli. Takže aj toto problém.

AD: Je namieste klásť si otázku, prečo štát nepodporuje dotačne mimovládne a neziskové iniciatívy, ktoré sa angažujú v prevencii HIV!/AIDS a prečo je ten národný systém testovania taký nedostatočný. Je možné, že je to aj nízkou mierou infikovaných? Predsa len od 80. rokov, odkedy sa začala robiť štatistika, bolo na Slovensku pozitívne testovaných na HIV iba 1300 ľudí, čo je v kontexte EÚ najnižší počet. Malé čísla by na prvý pohľad evokovali, že sme veľmi úspešní v prevencii, zároveň sa ale testuje veľmi málo, teda zrejme veľké množstvo prípadov nie je vôbec detekovaných…

JP: Ak netestujem, neodhalím prípady a potom mám dobré čísla. Takže to je jedna možnosť. Je to o niečo zložitejšie a to v tom, že časť tých klientov nejde na test na Slovensku. Idú do Viedne alebo do Brna, do Ostravy, idú tam, kde tie testy sú anonymné, nikto ich tam nepozná, nemajú strach, že sa nich bude pýtať suseda, ktorá sa ich pýta “Čo tam robíš, veď si verný a nerobíš zle, nie si v zlých dverách?” Takže aj toto hrá úlohu a je to vidieť aj na štatistikách v Českej republike, kde je veľký podiel diagnostikovaných občanov zo Slovenskej republiky. A nie je to len tým, že tu veľa Slovákov pracuje, ale naozaj, nie je tu jazyková bariéra, za hranicu to nie je ďaleko, a preto je prvá diagnostika v inej krajine ako na Slovensku.

Na Slovensku sa ročne odhalí nejakých 70 až 100 prípadov, záleží to od toho, aký je rok úspešný, v Česku to bývalo 210 až 280. Myslím, že správne počty sú o tretinu vyššie. Keby sa správne testovalo, tak by sa o tretinu viac odhalilo, pretože by to zodpovedalo počtu obyvateľov. Česko má 10 miliónov obyvateľov, Slovensko 5 miliónov, takže myslím si, že ak by testovanie bolo umožnené širšej skupine obyvateľov, tak by záchytov bolo viac. A zároveň by sa stalo to, že by necestovali na test niekam inam. Bratislava to má jednoduché, ale v ostatných mestách je to zložitejšie.

Ad: Takže je tu do veľkej miery prítomná stigma, hanba ale aj nedostatok informácií. Je to zrejme práve stereotypizácia témy HIV/AIDS, ktorá ľudí odrádza od toho, aby sa dali testovať. Práve v tomto kontexte je veľmi dôležité mať takéto check pointy, resp. všetko testovanie na HIV v krajine anonymné, bezplatné a najmä nízkoprahové. V rámci tejto kampane sme navštívili váš HIV Check Point, ja som sa tiež dala pri tejto príležitosti otestovať a rozprávala som sa s vašimi zdravotníkmi a poradcami. Zaznievala tam najmä nízkoprahovosť, že je veľmi dôležité nesúdiť človeka podľa toho, čo robí, ako vyzerá, aké mal/la výsledky v anonymnom dotazníku čo sa týka rizikového sexuálneho správania. Takže prístup bez predsudkov je, myslím si, v tejto oblasti zdravotnej starostlivosti a prevencii veľmi kľúčový. A z toho, čo hovoríš sa zdá, že na Slovensku nemáme takéto miesta, okrem HIV Check Pointu. Vieme teda, s čím sa ľudia bežne stretávajú, keď riešia svoj HIV status? Je totiž pravda, že je možné požiadať o test svoju lekárku alebo lekára, ale tam práve môžu ľudia narážať na určité prekážky v styku so zdravotníkmi a zdravotníčkami.

JP: No ono to je pol na pol. Časť tých prekážok má každý vo svojej hlave, lebo sa bojí, ako bude reagovať jeho lekár, zdravotná sestra, lebo môžu byť v pohode, ale tiež nemusia. To je jedna vec, ďalšia vec je, že ak je mesto malé, tak je tu obava z uniknutia informácie a to tam tiež môže hrať úlohu. No a potom, čo si budeme hovoriť, sú to intímne záležitosti, väčšinou k nákaze dochádza pri sexuálnom styku, takže sa tam ľudia boja nejakého odsúdenia, lebo sú si vedomí toho, že ak idú na test, tak nepoužili kondóm. My staviame na tom, že práve títo ľudia, ktorí idú na test sú zodpovední. Oni sú zodpovední, lebo vedia, že sú rizikoví a idú na test a chránia seba aj ostatných. Je treba tú motiváciu urobiť pozitívne, nie odsúdením, a práve tí ľudia, ktorí chodia na testy, keď už nepoužívajú kondóm, idú a riešia to, tak to je tá zodpovednosť. Pretože to nie je len HIV.

HIV je taký strašiak z 90. rokov, keď bol neliečiteľný, keď sa na naň zomieralo v horizonte 7 až 10 rokov alebo aj skôr, ak sa na naň prišlo neskoro. Existuje veľa ďalších infekcií ako žltačka typu B. Mladšie ročníky od roku ‘78 sú myslím očkované, ale tí starší očkovaní nie sú. Žltačka typu C je dokonca zákernejšia než HIV, prenáša sa rovnako, ale zistí sa to, až keď vám poškodí pečeň a potom zostáva transplantácia a to je tiež problém. Hepatitída sa tiež prenáša krvou a sexuálnym stykom. Krvou v zmysle aj v tetovacom salóne, ktorý nedodržiava hygienické štandardy. Alebo v zdravotníckom prostredí, tam sú riziková skupina aj zdravotníci, pretože tam k nákaze môže dôjsť veľmi ľahko.

A syfilis, síce máme 21. storočie, vylieči sa niekoľkými injekciami, bohužiaľ zákony sú veľmi staré, z 50. alebo 60. rokov, a nútia pacientov k niekoľkodňovým, dokonca až 14-denným hospitalizáciám. V Nemecku je syfilis liečený ambulantne dvoma návštevami u lekára a dvoma injekciami. V Česku alebo na Slovensku znamená 10 alebo 14-dennú hospitalizáciu na infekčnom oddelení, čo je v dnešnej dobe covidu úplný úlet. Je to z toho dôvodu, aby ten človek nikoho ďalšieho nenakazil. Naozaj je tá legislatíva veľmi stará a tiež prispieva k obavám, prečo ísť na test, kam ísť na test, čo sa bude diať, ak mi nejakú chorobu alebo infekciu zistia, pretože potom nastúpi nejaká pani z hygieny, ktorá začne vyzvedať, s kým kto bol, a snaží sa podobne ako pri covide zistiť kontakty. Takže potom, ak ten prístup nie je citlivý, ľudia sa zatvoria, nič nepovedia, zataja všetko. To je vlastne to, prečo sa infekcie šíria, pretože sa neliečia a vracajú sa ľuďom. A keď sa neodhalia kontakty, tak tie kruhy sa väčšinou stretávajú často s tým, že niekto, kto má chlamýdie alebo kvapavku, povie, že nevie, kde to chytil, vylieči sa a za tri mesiace to má znova, lebo bol na diskotéke znovu so svojou partiou. A keď bolo veselo, tak si nedali pozor a tým, ako predtým zatajil, že niečo mal, tak sa to v tých skupinách neustále vracia, lebo to nie je vyliečené.

AD: Takže je dôležité nielen sa chrániť, ale aj sa pravidelne testovať. V Check Pointe nám poradili pokojne aj každých 6 mesiacov, najskôr však tri mesiace po nejakej rizikovej aktivite, aby bol vírus odhaliteľný. Už si načrtol nedostaky systému, ponorme sa teda hlbšie. V Dome svetla máte bohaté skúsenosti z ČR, kde testujete viac, máte pomerne mohutnejší systém prevencie. Ako vyzerá ten proces testovania a detekovania pozitívnych na Slovensku v porovnaní s ČR z hľadiska rýchlosti, efektivity i etiky?  

JP: Ja by som to rozdelil na dve odpovede. Jedna odpoveď sa týka legislatívy. V oboch krajinách zostali federálne zákony, takže je tá situácia veľmi podobná. Takže čo sa týka zákonov, tak tam veľmi rozdiel nie je. Keď by som porovnával prácu dajme tomu Check Pointu v Prahe a v Bratislave, čo sú hlavné mestá, tak sa to porovnávať veľmi nedá. Jeden dôvodov je, že v Prahe je prevádzka veľmi veľká, fungujeme skoro každý deň, je tam aj venerológia, a hlavne je tam veľmi dobre nastavená dlhodobá spolupráca s Národným referenčným laboratóriom, ktorý v oboch krajinách, ako v Česku, tak aj Národné referenčné centrum na Slovensku je tou autoritou, ktorá vlastne vždy potvrdí, že ten človek je naozaj HIV pozitívny. Pretože rýchlotesty niečo zistia, a práve to Národné referenčné centrum je ten garant, ktorý to potvrdí.

Tu by som práve vyzdvihol zásadný rozdiel a ten je v tom, že ak v Česku ide v pondelok alebo v stredu klient na test, tak už za dva alebo tri dni, to znamená vo štvrtok alebo v piatok, vie výsledok toho testu, a hovorím teda o konfirmačnom teste, v prípade, že ten test bol reaktívny, a rieši sa ďalší postup. A to je tým, že nám tie testy priamo v Prahe realizuje Národné referenčné laboratórium, ktoré keď zistí, že ten test je reaktívny, že zareagoval, tak si urobí konfirmáciu. A to je veľmi dobré v tom, že človek vlastne má ten stres čo najkratšiu dobu, lebo veľmi rýchlo vie výsledok a my sme mu následne veľmi rýchlo schopní zariadiť v HIV centre, aby išiel na prvé odbery. Väčšinou v priebehu 14 dní môže mať už nasadenú liečbu. V regiónoch v Česku to je o trošku dlhšie a pozitívny HIV status je možné potvrdiť do týždňa. Samozrejme, negatívne výsledky sa zdieľajú ihneď, buď na počkanie pri rýchloteste, alebo maximálne do dvoch dní v regiónoch, ak nejde o rýchlotest. 

V Bratislave sa nám bohužiaľ nedarilo dlhodobo dohodnúť rýchlejšiu prácu Národného referenčného centra. Tam nás ubezpečili, že kvôli nám proste inak pracovať nebudú, majú zaužívaný nejaký postup. Je to tak, že u nás, keď klient zistí, že je reaktívny (pozitívny), tak my odoberieme krv, tú pošleme do Národného referenčného centra, s tým, že ich urgujeme, aby fungovali proste čo najrýchlejšie. Ale nedarí sa nám väčšinou dostať výsledok skôr ako za 14 dní. Niekedy to trvá aj dlhšie. A je to spôsobené tým, že tá konfirmácia reaktívneho (pozitívneho) testu prebieha dvakrát a niekedy aj trikrát. A zároveň, je tam iný systém práce so vzorkami. Čaká sa, kým sa nahromadí určitý počet klientov, ktorých vyšetrujú naraz, čo je dané technológiou, ktorú Národné referenčné centrum v Bratislave má.

Ďalší problém v bratislavskom Check Pointe je, že ak si klient u nás nechce odobrať krv pre konfirmáciu, tak ho posielame do Národného referenčného centra, tam v prvej fáze prvý týždeň robia tie isté testy, čo robíme my, takže ich vlastne zopakujú. V druhý týždeň ho naberú na prvú konfirmáciu, tretí týždeň na ďalšiu a potom je výsledok. A potom ešte trvá, kým sa dostane k nejakému lekárovi na liečbu. A ak je to v regióne, tak to väčšinou trvá o týždeň alebo o 14 dní dlhšie, lebo tam ešte hrá úlohu to regionálne laboratórium, ktoré tú vzorku vyšetruje ešte predtým, ako to posiela do Národného referenčného centra. Takže si myslím, že toto by si sa Slovensku zaslúžilo zlepšiť a asi to je dané tým, že by bolo treba moderne vybaviť Národné referenčné centrum, aby to tam fungovalo lepšie, alebo ho skôr personálne posilniť, ak to je v personálnom zabezpečení. My už sme to vlastne vzdali nejako to pripomienkovať, pretože sme sa snažili niekoľkokrát a nedospelo to k žiadnemu inému výsledku. Inak musím povedať, že okrem nás testuje veľa iných neziskových organizácií, väčšinou sa zameriavajú na ľudí bez domova alebo užívateľov drog, takže je tých organizácií viac, ktoré tiež potom posielajú vzorky do Národného referenčného centra. U nás je ten rozdiel ten, že sa nesústredíme iba na isté skupiny ľudí, ale na širokú spoločnosť s cieľom osloviť tie najviac ohrozené skupiny, teda gejov, mužov, ktorí majú sex s mužmi, bisexuálov, trans ľudí, heterosexuálov, ktorí majú bohatý sexuálny život, alebo neverných ľudí z manželstiev a podobne. Aby tí ľudia, čo majú bohatý sexuálny život a tie riziká, ktoré tam sú pri tom prenose, aby sme im tú službu ponúkli. 

AD: V úvode si spomenul, že zákony a legislatívu máme v ČR a SR podobné v oblasti HIV/AIDS. Napriek tomu je tá situácia v prevencii a testovaní dosť rozdielna. U nás je to náročný a nedostatočný proces. Ide výlučne o rozdiely v praxi a financovaní, alebo je tu aj priestor na vylepšenie legislatívy, ktorá sa venuje tejto problematike tak, aby bolo ľahšie zariadenia ako je váš check point zriadiť a uľahčiť dostupnosti testovania?  

JP: Zákon hovorí o tom, že integrita kože sa môže porušiť iba v zdravotníckom zariadení a integrita kože je porušená testom tým, že človek je bodnutý do prsta a tak mu je zobratá krv. V Česku sme to vyriešili tak, že sme si z registrovali prevozovú službu zdravotnícku, obstarali sme si sanitky, jednu nám darovala plzenská záchranka, takže my sme testy robili v mobilných zdravotníckych zariadeniach a bolo to pre nás vyriešené. Netreba nutne meniť zákon, stačila by aj vyhláška, ktorá by niektoré veci upravovala.

Oveľa podstatnejší rozdiel by spravila zmena trestných postihov za šírenie nákazlivej choroby. Na Slovensku stále pristupujú súdy aj súdni znalci k HIV optikou 90. rokov, keď neexistovala úspešná liečba a bola naozaj veľmi vysoká šanca, že keď sa pozitívny človek nechránil, mohol niekoho nakaziť. To je dneska u HIV pozitívneho človeka, ktorý je dobre liečený, len otázka teórie. Na Slovensku sa to veľmi nepresadzuje, ale všade vo svete aj u nás v Česku je v poučení pre pacienta napísané, že ak po šiestich mesiacoch liečenia má nulovú vírusovú nálož, tak môže mať sex bez kondómu.

Za to na Slovensku hrozí väzenie, pretože je to pokus o ublíženie na zdraví a je to šírenie choroby.  Bolo niekoľko prípadov, že ľudia emigrovali do Švajčiarska a Švajčiarsko ich potom Slovensku odmietlo vydať, pretože vo Švajčiarsku toto už nie je trestné od roku 2008. Takže v tomto je Česko o trochu viac dopredu, nie veľmi, ale v Česku sa nám podarilo tých súdnych znalcov a vôbec súdy edukovať. A hlavne si na súdy dávame pozor a snažíme sa tam dávať našich znalcov, ktorí vlastne edukujú tých sudcov tak, aby vedeli, aké riziko reálne hrozilo, pretože dnes je tá liečba taká úspešná, že po šiestich mesiacoch má veľká väčšina pacientov nulovú vírusovú nálož a to takú, že tie stroje ju nedokážu zistiť alebo ju detekujú v nejakých jednotkách 20, 50 alebo 70 kópií toho vírusu. Vo svete, UNAIDS má taký úzus, že za nulovú vírusovú nálož je považovaná nálož, ktorá je pod 200 kópií, takže aj keď niekomu namerajú 100 alebo 150 stále je to považované za nulovú vírusovú nálož. Asi u jedného z miliardy sa môže stať, že sa nakazí od človeka s nulovou vírusovou náložou. Sú to naozaj výnimočné prípady. Vo svete sa to berie tak, že ten, kto má nulovú vírusovú nálož, nemôže nikoho nakaziť. Takže toto by mala legislatíva na Slovensku akceptovať. Aspoň súdni znalci by k tomu mali takto pristupovať. 

A čo sa týka liečby, tá urobila naozaj veľký kus cesty. Vlastne asi sedem rokov dozadu sa užívali medikamenty ráno, na obed, večer, aby človek nejako prežil a tie mali veľa vedľajších účinkov. Tá liečba dospela do toho štádia, že dneska v obrovskej väčšine pacienti užívajú jednu tabletu jedenkrát denne. Dôležité je, aby to bolo v podobný čas každý deň. Takže tá liečba naozaj pokročila neuveriteľným spôsobom. Je tu aj československá stopa od pána doktora Holého, ktorý vymyslel tie molekuly pôvodného lieku, na ktorom sú súčasné liečby založené. Takže to, čo bolo pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľné, dnes funguje. A podobne je zásadná zmena aj v liečbe hepatitídy C. To bola donedávna vec, ktorá bola výrazný problém, pretože tá liečba, ak niekto na liečbu išiel, tak to malo účinky deštruktívne pre organizmus. Liečba často nebola úspešná. Boli to výrazné chemoterapie, ktoré človeka zničili. Málokedy sa to podarilo doviesť do úspešného konca. A dneska je tá liečba proste buď 8-týždenná alebo 12-týždeňná, berie sa jedna tabletka denne alebo dve tabletky denne a v 99,9% percent prípadov hepatitídy sa vylieči. Takže ten strašiak mizne. 

HIV aj hepatitída C sú veľmi zlé choroby a je lepšie ich nemať, chrániť sa a byť zdravý. Ale keď sa už niečo stane, tak je treba včas tieto choroby odhaliť, pretože úspešnosť liečby záleží na včasnej diagnostike, pretože liečba ten vírus eliminuje alebo v prípade hepatitídy C úplne vylieči. A ten vírus prestáva organizmus ničiť, prestáva v prípade HIV ničiť imunitu toho pacienta a v prípade hepatitídy C prestáva ničiť pečeň. Čím neskoršie sú tieto choroby odhalené, tým viac je organizmus zasiahnutý a aj keď sa liečba nasadí, tak už škody sú napáchané a tým sa znižuje veková hranica dožitia sa týchto ľudí. Preto je potrebná včasná diagnostika. To znamená včasné testovanie. Toho, koho diagnostikujeme, zaliečime, ten chorobu nešíri ďalej a nikoho nenakazí. Takže toto sú veci, ktoré sú prepojené a nejde ich jednu od druhej oddeliť. A ak je jedna z nich výrazne podfinancovaná a nefunguje, tak celý reťazec je tiež nefunkčný. A choroba následne viac zaťažuje zdravotný systém, pretože ak ten človek je neskoro diagnostikovaný a má veľa ďalších infekcií, jeho organizmus je poničený a tá jeho liečba zdravotný systém stojí viac peňazí, než by stála, keby bol odhalený včas a relatívne zdravý.

AD: Tu sa oplatí povedať, že liečba je len taká účinná a úspešná, aká je dostupná. Hovoril si o rôznych nový prevratných liečivách, procesoch, stratégiách, ako dlhodobo liečiť HIV pozitívnych. Otázka je, nakoľko je kvalitná liečba dostupná na Slovensku? V akej situácii sa HIV pozitívny človek nachádza, musí zvažovať, či má zdravotné poistenie? Je mu prístupná liečba, je dostupná na každej úrovni zdravotnej starostlivosti, majú poskytovatelia a poskytovateľky zdravotnej starostlivosti dostatok informácií ako aj nových techník v tejto oblasti, aby mohli poskytovať túto efektívnu liečbu? 

JP:  Vo všeobecnosti by som povedal, že ten, kto je na Slovensku poistený a je včas diagnostikovaný, tak dostane kvalitnú liečbu a môže byť v pohode. Samozrejme, je rozdiel, ak človek žije niekde v malej obci alebo v meste typu Košice alebo Bratislava. Čím ďalej od veľkých miest, ten prístup jednak k diagnostike a potom k liečbe je zložitejší. Ak človek nie je poistený, tak na Slovensku liečbu nedostane. A väčšinou sa to stáva, je to veľmi prísne, stáva sa to tak, že človek má nedoplatok na zdravotnom poistení, či už svojou vinou alebo vinou zamestnávateľa alebo vinou niekoho iného. A dovtedy, kým sa nevyrovná dlh alebo sa nepodpíše splátkový kalendár, tak sa k liečbe nedostane, iba v prípade ohrozenia života a to sa veľmi zle posudzuje. Čo sa týka nových liekov, tak neviemnakoľko je to pravda, mám informácie čiastočne od pacientov, čiastočne od farmaceutických firiem, niečo od lekárov, je to zložitá situácia. Ako ktorá zdravotná poisťovňa, ale vo všeobecnosti, zdravotné poisťovne veľmi šetria a snažia sa používať lieky, ktoré fungujú, to je samozrejmé, ale ktoré sú zároveň tie najlacnejšie. Takže sú tu reči farmaceutických firiem, lekárov a niekedy pacientov, že by chceli modernejšiu liečbu, modernejšie lieky, ktoré sú samozrejme drahšie a nie každý zdravotný systém si to môže dovoliť. Takže to je nejaký kompromis.

Boli nejaké snahy zdravotných poisťovní, aby si HIV pozitívni pacienti doplácali svoju liečbu. Tak toto sa nám podarilo odvrátiť, pretože zákon nariaďuje pozitívnym, aby sa liečili a tieto lieky sú veľmi drahé. Pre spoločnosti je dôležité, že potom nie sú infekční a nemajú šancu nikoho nakaziť a aj šetria náš zdravotný systém. Pretože ak by tú liečbu vysadili, tak zdravotný systém sa aj tak o nich bude musieť postarať a bude to drahšie. Snažili sme sa ich presvedčiť, že to v tomto ohľade nemôže byť prenesené na tých pacientov, pretože ak by začali šetriť, tak jednak sa to prejaví na ich zdraví, ale aj celospoločensky je to nevýhodné z hľadiska následnej liečby. Dúfame, že tieto nápady sa už znovu neobjavia.

Vo svete je pritom v liečbe veľmi výrazný pokrok. Asi dve alebo tri farmaceutické firmy skúšajú momentálne injekčnú liečbu, funguje to v Kanade, čiastočne v Amerike, a to tak, že klient dôjde k lekárovi, dostane injekciu, ktorá vlastne nahradí to každodenné užívanie tabletiek a tá injekcia funguje buď mesiac alebo dva. Takže každý mesiac alebo každé dva mesiace si pacient ide po injekciu a tým vlastne je liečený. Nefunguje to pre novodiagnostikovaných, tam je potrebné ich zaistiť medikamentami vo forme tabletiek. Ale klientom, ktorí sú zaliečení a dlhodobo na nulových hodnotách vírusovej nálože, stačí hladinu udržovať injekčne.

Zároveň existujú vakcíny, ktoré by mali ochrániť proti HIV. Je to vlastne obdoba takzvaného “PrEP” – predexpozičnej profilaxie, ktorá sa užíva ako prevencia vo forme tabliet buď každodenne alebo pred a po riziku. V Česku je to nastavené tak, že je to odporučené užívať každý deň, pretože šanca, že si zabudnem dať tabletku, je takto menšia ako pri iných užívaniach. Na Slovensku sme vo fáze, kedy sa dokončuje postup, ktorý to zo šedej fázy dovedie k životu. Toto je momentálne v nejakých krajinách skúšané formou injekcií, pretože je predpoklad, že keď človek dostane vakcínu, tak si nemusí pamätať, že si má vziať liek a tým pádom je chránený na nejaké to obdobie. Ten vývoj je rýchly.

Keď sa vrátim ku Slovensku, tam keď bol niekto diagnostikovaný a je poistený, tak liečbu má, lieky sú kvalitné, funkčné, ale mohli by byť samozrejme modernejšie, pretože každé dva roky majú tie lieky nové zloženie. Ten vývoj ide tak, že tá liečba, ktorá je kokteil chemických liekov, je vysoko funkčná, účinná, má minimum vedľajších účinkov, ale stále je to pre organizmus záťaž. Takže sa vyplatí aj kvalitné lieky časom modernizovať, tú ich skladbu, aby záťaž, najmä keď pacienti užívajú liečbu doživotne, aby bola menej toxická a rovnako účinná, pretože čím dlhšie budú na tých starších liekoch, tým viac je riziko, že do budúcna sa budú riešiť nejaké ich iné zdravotné problémy typu zlyhanie ľadvín alebo niečo také.

AD: Je alarmujúce, že liečba na HIV/AIDS nie je na Slovensku dostupná bez zdravotného poistenia. Pre porovnanie, ako je to u vás v Česku s dostupnosťou liečby pre všetkých bez ohľadu na zdravotné poistenie? 

JP: V ČR je to značne benevolentnejšie. Viac čerpáme zo zdravotného systému, ktorý je asi lepšie financovaný alebo dostáva viac prostriedkov, a preto si môžeme dovoliť ťahať tieto záležitosti. Na Slovensku nejde len o HIV, je to čokoľvek iné – ak nemáte poistenie, nedostanete nič, ak nie ste ohrozený na živote. V Česku je to tak, že aj keď tam ten dlh existuje, zdravotnú starostlivosti dostanete a dlh sa vám zvyšuje. Je tam rozdiel u cudzincov, ktorí nie sú občania Českej republiky alebo nie sú rezidenti, práve tam je to prísnejšie, tam sa to kontroluje, či sú poistení, ale u občania Českej republiky majú zo zákona nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a tým pádom by mali mať poistenie u zamestnávateľa alebo si ho platiť alebo byť poistený cez Úrad práce. A vo finále, ide to na vrub toho zdravotníckeho zariadenia, ak tú službu poskytne, a nie je mu to zaplatené, tak je to k jeho strate, ale predpokladá sa, že na tieto veci zarobí z iných činností. A naviac, liečba HIV je v Česku a myslím, že aj na Slovensku zablokovaná do fakultných nemocníc, ktoré sa často venujú aj výskumu a vzdelávaniu, teda sa očakáva, že na to prostriedky budú mať. 

AD: Pokiaľ ide o štandardne liečeného HIV pozitívneho človeka, existuje na Slovensku pravidelné vyhodnocovanie vírusovej nálože, teda úspešnosti liečby podobne ako v ČR alebo iných krajinách? Spomenul si súvislosť s trestným stíhaním za šírenie HIV aj v prípade, že má človek nulovú vírusovú nálož. 

JP: U nás v Česku je odporúčaný postup pri starostlivosti o HIV pozitívnych ľudí taký, že každé tri mesiace človek ide na odbery, kde sa mu kompletne skontroluje zdravotný stav a následne ide za lekárom, ktorý ho vlastne preklepne, či je zdravý. Každé tri mesiace sa vyhodnocuje vírusová nálož, počítajú sa CD4, ako je na tom človek s imunitou, ich pomer na CD8, jednoducho sa preverí kompletne zdravotný stav a zistí sa či tam nie je nejaký problém. Ja často hovorím, že HIV pozitívni ľudia majú v Česku veľmi kvalitnú zdravotnú zdravotnú starostlivosť, pretože každé tri mesiace ich lekár preklepne. A ak sa niečo nezdá, tak sa to rieši.

Na Slovensku donedávna vyhodnocovanie vírusovej nálože bolo iba jedenkrát ročne, čo sme považovali za veľmi zlé. Jednak preto, lebo štát by mal vedieť, koľko ľudí má akú vírusovú nálož. Teraz je to, myslím, dvakrát ročne. Pánboh zaplať za to. Mohlo by to byť častejšie, ale je to o sto percent lepšie, ako to bývalo. Na Slovensku vôbec štát toto veľmi zle komunikuje. V Česku Štátny zdravotný ústav každý mesiac dáva štatistiky za ten predchádzajúci mesiac, koľko sa urobilo testov, koľko bolo testov anonymných, koľko u obvodných lekárov, koľko testov sa urobilo v odberových miestach, kam chodia darcovia krvi, súkromných, štátnych, a tam je potom vidieť, koľko mužov, žien sa nakazilo, či sú to občania Českej republiky alebo rezidenti alebo cudzinci. Je to veľmi podrobné. Toto na Slovensku vyjde jeden krát za rok a väčšinou už dohromady a nič sa z toho poriadne vyčítať nedá.

Existujú celosvetové programy UNAIDS. Sú to tzv. programy “90, 90, 90” a potom prichádza štvrtá 90, piata 90. Vysvetlím: je to stratégia, ako sa zbaviť HIV. To znamená, že prvá 90 je, keď mám 90 percent populácie otestovaných. Druhá 90 je, že z týchto 90 percent otestovaných, ktorí sú pozitívni, dostanem 90 percent na liečbu. Tretia 90 je, že z týchto 90 percent liečených má 90 percent nulovú vírusovú nálož. Ďalšia 90 je, že z tých 90 percent s nulovou vírusovou náložou, je 90 percent zdravých a dobre sa im žije. A tieto čísla sa zo slovenských štatistík nedozvieme. Pretože nevieme, koľko sa presne testuje, nevieme, koľko ľudí má vlastne akú vírusovú nálož, to sa proste nevie.

V Česku to veľmi obtiažne prepočítavame. Nejde to úplne ľahko, ale Štátny zdravotný ústav sa to snaží nejako dopočítať. Podľa tejto stratégie má napr. Veľká Británia politiku alebo národný plán “95, 95, 95, 95”. A napríklad Londýn má plán, že do roku 2035 nebudú nové HIV diagnózy. O tom tu môžeme iba snívať.  Je to o prístupe. Napríklad Praha sa pred tromi rokmi pridala k sieti celosvetových veľkomiest typu Hong Kong, Londýn, Paríž, New York a pripojila sa k sieti Fast-Track Cities. A urobili si vlastný akčný plán, ako na území Prahy bojovať s HIV. Ten český národný plán nebol veľmi dobrý a veľmi tá národná komisia nefungovala. Takže si Praha urobila ako najväčšie mesto v Česku, kde je vlastne najviac ľudí HIV pozitívnych, vlastný plán ako s HIV bojovať. Niečo podobné by som očakával, že by sa v Bratislave alebo v Košiciach mohlo stať, pretože Slovensko má tiež svoj národný plán a ten je proste veľmi nešťastne napísaný, je neaktuálny.

Česko má to šťastie, že v tom národnom pláne je dotačný titul. To znamená, že to, čo tam je povedané, že majú štátne a neštátne organizácie robiť, tak tam môžu žiadať o dotácie, o peniaze. Na Slovensku je národný plán, ktorý tam má úlohy, ale nedáva peniaze, pretože nie sú žiadne alokované. Čiastočne sú tam nejaké peniaze z nejakých infekčných plánov pre hygienické stanice a Úradu verejného zdravotníctva, ale na to my nemôžeme dosiahnuť. Občas má Národné referenčné centrum nejaký európsky projekt, z ktorého nás podporí, čo je pekné, ale je to také nesystémové a vlastne aj nefunkčné. A my už sme tam predtým dávali podklady do toho národného plánu a aj teraz sme vyzvaní, nech ich tam dáme, ale ja ich už tam neposielam. Čisto z trucu, lebo keď štát nebude mať dáta, možno si konečne povie: uvoľníme nejaké prostriedky, aby ten plán nebol len slohová úloha a povinnosť pre UNAIDS, ale aby bol naozaj reálny, aby tam boli úlohy, ktoré budú mať deadline, naplnenia, bola tam zodpovednosť a budú tam vyčlenené peniaze, pretože bez peňazí na nákup testov a podobných vecí sa to proste realizovať nedá. Bohužiaľ to vždy stroskotá na tom, že ten plán je síce schválený, a aj keď je zastaralý a nehovorí sa v ňom o nulovej vírusovej náloži, nie je tam o nič o PrEP, o mobilnom testovaní, nie je tam nič, a ani na to nič nie sú prostriedky.

A ani tá komisia sa vlastne nestretáva. Ja som členom a nepamätám si, kedy sme sa naposledy stretli, možno pred tromi rokmi. Načo je štvorročný plán, keď sa stretnete na jeho začiatku a každý rok po vás chcú email, čo ste urobili. Tak ja tam už neposielam nič. A potom sa pošle nový plán, ktorý sa pripomienkuje, a naše pripomienky sú úplné sci-fi, že ich tam ani radšej nedám a tým to končí.

AD: Čo sa ešte dá vyčítať z našich národných štatistík, je napríklad to, že najviac pozitívne testovaných na HIV máme v bratislavskom kraji, ale aj to, že medzi rizikové skupiny patria muži, ktorí majú sex s mužmi – tvoria až 75 percent pozitívne testovaných na HIV na Slovensku. Povedzme si teda prečo sa HIV/AIDS týka LGBT+ ľudí a komunít z hľadiska rizika šírenia. 

JP: Skupiny so zvýšeným rizikom nákazy HIV vychádzajú z toho, ako sa nákaza vlastne prenáša. Predtým to bol problém užívateľov drog, pretože kým neexistovali bezplatné výmeny ihiel, čo napríklad v západnej Európe alebo na východ od nás v Rusku a na Ukrajine veľmi nefunguje, tak preto je tam veľká skupina pozitívnych injekčných užívateľov drog. To sa Česka a Slovenska veľmi netýka, pretože tie výmenné systémy pomerne fungujú a chránia proti HIV a hepatitíde B.

Tiež je tam druhý významný prvok a to je vlastne spôsob rizika. Je to o tom, že gejovia alebo muži, ktorí majú sex s mužmi, majú análny styk. Je to rizikovejšie v tom, že v konečníku nie sú sliznice a tým pádom dochádza k drobným poraneniam. A cez tie poranenia sa nákaza oveľa rýchlejšie šíri ako pri vaginálnom styku. Keď robíme streetwork a rozdávame kondómy, tak s nimi dávame aj lubrikačné gély, pretože ten lubrikačný gél sám o sebe jednak styk umožní jednoduchšie a ľahšie a nedochádza k tým zraneniam a tiež čiastočne chráni, narušuje to prostredie tak, aby k tej nákaze nemohlo dôjsť. Je to snaha o zmiernenie rizika.

Análny sex sa deje nielen u gejov, ale aj u heterosexuálov a ten análny styk je jednoducho rizikovejší, a pretože ten homosexuálny análny styk je častejší, tak tým dochádza k tomu, že tá nákaza je častejšia. A potom to súvisí ešte s ďalším dôvodom a to je to, že gejov je v populácii oveľa menej ako heterosexuálov, takže ten “rybník” je malý, a tak mám oveľa väčšiu šancu, že narazím na niekoho, kto má nejakú infekciu. A ak sa nechránim, tak sa môžem nakaziť. Heterosexuál má na výber zo 100 tisícov, gej má na výber zo stoviek, tisícov alebo desaťtisícov. A čím je v menšom meste, tým sa ten výber znižuje. Bratislava je veľké mesto a tým, akú ponúka anonymitu, tak tam všetci prichádzajú. K riziku v Bratislave alebo iných veľkomestách dochádza práve vďaka tomu, že to mesto je veľké, je tam príležitosť, je tam anonymita, a to je ten element, ktorý vlastne tomu nahráva.

AD: Je dôležité povedať, že LGBT+ komunita nie je ohrozená len z dôvodu foriem či rizikovosti prenosu, ale aj preto, že ako skupina a znevýhodňovaná menšina prežíva určité formy diskriminácie v rovine sociálnej i ekonomickej, napríklad nemá taký prístup k dôstojnej zdravotnej starostlivosti, k akceptácii. To znamená, že prístup k testovaniu môžu mať LGBT+ ľudia sťažený, prípadne aj neskôr prístup k liečbe. LGBT+ ľudí, ktorí chcú zistiť alebo liečiť svoj HIV status sa potýkajú s dvojitou či trojitou stigmou a odsudzovaním. 

JP: To je práve to, prečo to anonymné dostupné testovanie na Slovensku tak veľmi chýba. Pretože ak má ísť gej v malom meste na Slovensku na test k svojmu doktorovi, tak očakáva otázku “vy ten test potrebujete?” Ak tam nikoho nepozná alebo možno ide do susedného okresu, možno dostane odvahu povedať áno, ale ak je sestrička suseda z ulice od vedľa a pozná niekoho z jeho rodiny, tak možno povie nie.

Je jednoducho pravdou že nedostupnosť bezplatného a anonymného testovania v tom môže hrať zásadnú úlohu. Plus LGBT+ komunita to ma sťažené o to, že Slovensko je veľmi silne katolícka krajina. My sa s tým stretávame na Morave, olomoucký, zlínsky, juhomoravský kraj a čiastočne Sliezsko, to sú kraje, ktoré sú plné veriacich, a je to vidieť aj na volebných výsledkoch. Takže si dokážem predstaviť, aké to môže byť niekde na strednom Slovensku alebo na južnom. Na tom južnom možno môže fungovať aj jazyková bariéra. Nemám z toho dobrý pocit.

My sa snažíme do budúcnosti spoluprácou s PRIDE Košice testovanie rozšíriť na Slovensku. Beží rokovanie o zriadení check pointu v Nitre, je to na veľmi dobrej ceste. Vyzerá to, že na začiatku budúceho roku, keď skončí lockdown a prísne obmedzenia, tak by sme to mohli rozbehnúť. Na veľmi dobrej ceste sú vyjednávania o check pointe v Košiciach, takže tam by to tiež v prvej polovici budúceho roku sa mohlo spustiť. Ale tiež to záleží od našich finančných možností a možností sponzorov, pretože bez dotácií to nebude možné…

Sme radi, že vieme prevádzkovať ten bratislavský check point. A tam je to s podporou českej spoločnosti AIDS pomoc, pomerne výraznou, pretože všetky systémy, know-how, vzdelávanie zamestnancov, všetko ide z Česka, tá podpora pobeží ďalej, ale je limitovaná. Nie je to záležitosť, ktorú by sme mohli robiť dlhodobo. Potom je tu otázka, či slovenská organizácia bude životaschopná sama ďalej alebo či dôjde k nejakému zlúčeniu a bude to česko-slovenská organizácia, ktorá bude pôsobiť v oboch krajinách, aby dokázala refinancovať tú východnú časť, pretože na Slovensku Dom svetla Slovensko nemá na ružiach ustlané. Je to zložité s tým, že narastie prevádzka. Je to dvojsečné, čím viac ľudí chodí na testovanie, tým to stojí viac peňazí, čím ste úspešnejší, tým viac potrebujete sponzorských darov, aby sa mohlo fungovať, takže to je jeden problém.

V slovenských check pointoch sa snažíme cieliť propagáciu a reklamu naozaj na tie najrizikovejšie skupiny, aby sa chodili testovať, ak to naozaj potrebujú, a ten, kto tento problém nemá, tak aby išiel za svojím obvodným doktorom a skúsil to tam v rámci zdravotného systému. Môžem povedať, že sme vlastne od roku 2017 urobili na Slovensku v bratislavskom check pointe, plus občas na výjazdoch na PRIDE do Košíc alebo na diskotéku do Vrútok, 2248 testov na HIV. Z toho bolo 16 klientov pozitívnych. Potom sme urobili 1246 testov na syfilis, z nich bolo 22 ľudí chorých a necelú tisícku testov na žltačku typu C, tam boli dvaja klienti pozitívni. My sme boli podstatnú časť v roku 2020 zavretí vďaka lockdownu. A aj tento rok bol Check Point skoro pol roka zatvorený. Otvárali sme vlastne počas prázdnin, pretože nebol personál alebo sme proste robiť nemohli. Ono sa to nezdá, ale ročne obslúžime nejakých 800 klientov, keď nie je lockdown. Keď je lockdown, tak v roku 2020 to bolo 65 a tento rok máme asi 253. Ja dúfam, že financovanie sa nám podarí zariadiť a že tie check pointy ponúkneme a veľmi radi budeme spolupracovať s regionálnymi organizáciami, ktoré by nám s tým mohli pomôcť či už cielenou propagáciou alebo aj personálne či zbieraním prostriedkov na prevádzku.

AD: Keď už sme pri číslach uplynulých rokov – je veľmi zaujímavé, že aj vo výročných správach Úradu verejného zdravotníctva sa objavuje fakt, že za posledných 10 rokov miera pozitívne testovaných na Slovensku rastie, takže aj keď máme pomerne malé čísla, tak krivka ide hore. Za pandemické obdobie od marca 2020 zase sledujeme nadpriemerný nárast pozitívne testovaných na HIV. Čím si to vysvetľuješ?

JP: Dôležité je to, že tam nie je vidieť, v akom štádiu tie infekcie sú. Či sú skoré alebo sú takzvané neskoré, keď už lekári musia riešiť zdravotné problémy so zlyhávaním imunity. Realita je taká, že na Slovensku časť ľudí využíva darovanie krvi na to, aby sa mohli otestovať. Takže časť pozitívnych na HIV zachytávajú tieto strediská, časť záchytov sú predoperačné vyšetrenia tak, že sa robia tisíce odberov pred operáciami, a potom sú tam tí ľudia, ktorí majú zdravotné problémy a tým potom ten doktor test navrhne a urobí. Tá kľučka je v tom, že s testom musí človek, klient, pacient súhlasiť. Takže, keď je na bežnej kontrole u lekára, tak on si škrtá – vyšetriť tam, vyšetriť to a na HIV sa musí spýtať, či s tým súhlasíte. A lekári to často nehovoria, alebo majú strach z reakcie alebo si myslia, že je to zbytočné, ale niekto to zaškrtne aj bez vedomia pacienta, pretože si myslí, že to treba, alebo mu to povie citlivým spôsobom, dokáže s ním komunikovať. Takže aj tu sú čiastočne tie záchyty. Je to podobné aj v Česku. Aj keď rastie užívanie PrEP, tak počet diagnóz neklesá, stále rastie. Aj v pandemickom roku 2020 bol v ČR 10 percentný nárast. Je to zvláštne v tom, že v západných krajinách alebo západných veľkomestách ako Londýn, Paríž, tie diagnózy klesajú, ale u nás stále rastú. Ťažko povedať, čo robíme úplne zle. Myslím si, že podceňujeme PrEP a na Slovensku veľmi podceňujeme aj testovanie.

AD: Aká je dostupnosť PrEP na Slovensku a prečo je jeho používanie dôležité a prelomové v prevencii? 

JP: Je to vlastne liek. Predtým sa týmto liekom bežne liečilo HIV, ale dnes sú lieky modernejšie, viaczložkové. PrEP je jednozložkový alebo dvojzložkový liek, ktorý zabraňuje tomu, aby sa infekcia usadila v tele. To znamená. že ak užívaním tohto lieku dosiahnete hladinu tých látok, tak aj keď máte nechránený sex s pozitívnym, ktorý nie je liečený, ktorý má vysokú vírusovú nálož, tak vás to chráni. Samozrejme, nechráni to proti ničomu inému, proti ostatným infekciám. PrEP, ak sa užíva každý deň, tak je veľmi účinný a funkčný. Dôvod, prečo sa na Slovensku PrEP neuchytil je, že je drahý a nie všetci infektológia o ňom vedia a predpisujú ho. Preto ho na Slovensko vozíme z Čiech.

Teraz je problém aj v Česku, niekedy tu stál 600 korún, ale vďaka pandémii nie sú zložky na výrobu generík, to znamená, že došli. Momentálne stojí 2600 korún, na Slovensku 160 eur. Je to lacnejšie u nás. Tá finančná nedostupnosť a to, že sa nepredpisuje na lekársky predpis sú bariéry, ktoré neumožňujú ho používať. My sme robili prieskumy, vieme že v Česku PrEP užíva asi 500 ľudí, a to vieme preto, lebo náš PrEP POINT v Prahe má veľký podiel trhu, plus Ústredná vojenská nemocnica v Prahe, ktorá robí tiež PrEP dlhodobo, tá má tiež ďalší veľký kus. A lekári z Ústrednej vojenskej nemocnice pracujú u nás v PrEP POINTe. Takže títo lekári majú asi 85 percent všetkých PrEPárov, ktorí u nás sú a na Slovensku sú to naozaj iba desiatky tých ľudí, možno do stovky. A pritom, myslíme si, že v Česku by to malo byť tak 5000 ľudí, aby to malo efekt na tie štatistiky. A na Slovensku určite tak dva a pol tisíc. Ak by skupina rizikových kontaktov využívala PrEP, tak sa nenakazia a tým pádom do budúcnosti znižujú incidenciu. Takže ten dôvod, prečo krivky neklesajú, je možno aj ten, že PrEP nie je dostupný.

A samozrejme, všetci sa môžeme chrániť kondómom, ale zo štatistiky je jasné, že kampane na užívanie kondómov, ktoré sú tu desiatky rokov, nikdy nemali väčšiu účinnosť ako 30 až 50 percent. Takže ten kondóm ochráni 30 percent populácie, a potom je tu časť, ktorú môže chrániť PrEP. V Nemecku je zadarmo zo zdravotného poistenia, vo Francúzsku stojí babku, v Gruzínsku stojí 25 dolárov, v Poľsku stojí 700 korún v prepočte. To sú proste veci, ktoré mesačne klient dokáže zaplatiť. Chápem, Nemecko je bohaté, môže to mať zadarmo. Ale ak to môže fungovať v Gruzínsku alebo v Poľsku, môže to fungovať v Česku aj na Slovensku a prispieť k zníženiu rastu. 

V tomto kontexte toho, čo je možné inde vo svete pre úspešne liečených na HIV/AIDS, tak napríklad v Austrálii sa HIV podarilo natoľko destigmatizovať, že tam majú spermobanku HIV pozitívnych, ktorí sú na nulovej vírusovej náloži. Rodia sa z toho negatívne deti, takže to je pokrok, ktorý naozaj funguje. 

AD: To je obrovský rozdiel čo sa týka stereotypizácie témy a stigmy, ktorá sa nesie s HIV/AIDS oproti Slovensku, kde napríklad dodnes nemôžu LGBT+ ľudia darovať krv, pretože sú považovaní za rizikových z hľadiska prenosu sexuálnych ochorení, čo sa už v iných krajinách darí postupne rušiť a sprístupniť darovanie krvi pre LGBT+ komunitu. Naproti tomu je darcovstvo spermií od úspešne liečených HIV pozitívnych absolútne sureálne… 

JP: Je to pravda, tá Austrália bola destigmatizačný projekt. Jeho cieľom bolo zaujať, šokovať a ukázať, že liečba funguje. Čo sa týka darcovstva krvi, tak si spomínam, že v Česku vyplňujete taký dotazník, ako veľmi sa cítite zdravý, či ste mali nejaký rizikový pohlavný styk. U nás v Česku sa tá otázka zmenila, tam sa teraz pýtame na tie riziká, nie akú má človek sexuálnu orientáciu. A tak by to malo byť, pretože aj heterosexuál môže mať promiskuitný život, nechrániť sa a nakaziť sa. Je to forma vyhlášky, nie je to zákon, je to o chcení a vôli ľudí pracovať a modernizovať legislatívu, či už je to syfilis alebo dotazníky na darovanie krvi. To sú vlastne metodické pokyny, to sú vyhlášky, ktoré sa dajú veľmi jednoducho zmeniť, a je to iba o práci tých úradníkov a ich vzdelaní. 

Doručíme ti čerstvú dávku láskyplného obsahu