Filip Titlbach, publicista a editor českého Denníka N sa rozhodol napísať knihu, akú by si rád sám prečítal. Na českom knižnom trhu sa mu totiž žiadnu podobnú nepodarilo nájsť. Myslí tým knihu, ktorá by hovorila konkrétne o queer ľudoch v Česku. Ako sa im žije, čo im uľahčuje a čo naopak komplikuje životy?
Ako priznáva v talkshow Lenky Králové, písať beletriu nevie a tak sa rozhodol pre formát rozhovorov. Musím uznať po prečítaní knihy Byli jsme tu vždycky, že pýtať sa vie veľmi dobre. Respektíve vie vytvoriť dostatočne bezpečný priestor v ktorom sa pozvaní queer ľudia cítia príjemne. Rozhovory tak neostávajú na povrchu, ale idú do hĺbky a hostia a hostky často odhaľujú aj to, čo ešte v žiadnom rozhovore neodhalili.
Výber queer hostí a hostiek v tejto knihe rozhovorov je veľmi pestrý. Autor tak poukazuje na rôznorodosť LGBTI+ ľudí žijúcich v Česku. Nejde o jednoliatu masu, ale rozmanitú skupinu s rôznymi záujmami, názormi, životnými skúsenosťami. Nájdeme tu rozhovor so psychoterapeutom, transrodovou ženou, teologickým etikom, nebinárnou osobou, HIV pozitívnym advokátom, queer seniorom, ktorý väčšinu života prežil v totalitnom režime, aktivistom, právničkou, sociológom, drag queens a mnohými ďalšími. Každý hosť, hostka má pridelenú jednu ústrednú tému, ktorú sa snaží čitateľstvu sprostredkovať. V niektorých rozhovoroch sa tak deje viac cez osobnú skúsenosť, v iných prevládajú všeobecnejšie informácie o LGBTI+ ľuďoch, ďalšie kombinujú oboje. Text vhodne dopĺňajú poznámky po okrajoch strán. Tie pracne vysvetľujú každý pojem, ktorý by mohol byť potenciálne nezrozumiteľný.
Nechcem, aby to zažil niekto ďalší
Touto vetou symbolicky Titlbach začína knihu. V úvode sa zamýšľa, ako by bolo možné zlepšiť životy queer ľudí a či je vôbec možné priblížiť iným neprenosnú skúsenosť jednotlivca. Vychádza pritom z vlastnej skúsenosti – šikana na základnej škole, vyrovnávanie s vlastnou identitou, coming-out, autentický život ako vyautovaný gay. „Byť sám sebou je oslobodzujúce”, ukončuje kapitolu o sebe.
Buzeranti, vypadnite!
Túto vetu si našiel jedného dňa napísanú na dverách bytu psychoterapeut a psychológ Honza Vojtko. Žiaľ, aj toto je realita queer ľudí, ktorí žijú v susednej krajine, podľa štatistík tolerantnejšej voči LGBTI+ ľuďom ako Slovensko. V rozhovore s ním sa dozvieme, čo to je menšinový stres, internalizovaná homofóbia alebo prečo sa mnoho queer ľudí vyskytuje práve v pomáhajúcich profesiách. Otvára taktiež problematiku exorzicmu, ktorý duchovní rímskokatolíckej cirkvi ešte aj v dnešnej dobe vykonávajú na queer ľuďoch s cieľom zmeniť ich sexuálnu orientáciu. Tvrdošijne pritom ignorujú stanovisko vedeckej obce, ktorá sa už desaťročia zhoduje na závere, že homosexuálna orientácia sa nedá zmeniť a je prirodzenou variáciou ľudskej sexuality.
Mám vhľad do fungovania oboch týchto svetov
Lenka Králová, transrodová žena približuje situáciu transrodových osôb. Sama sa pre tranzíciu a coming-out rozhodla len pred pár rokmi, v deň svojich 38. narodenín. Aj v jej prípade, ako to často u transrodových ľudí býva, šlo o roky trvajúcu dilemu – zachovať si sociálne vzťahy alebo uprednostniť vlastnú identitu? Dovtedy vyhrávali vzťahy, no na úkor identity. Cieľom tranzície je podľa nej dospieť do stavu spokojnosti, čo môže u každej trans osoby znamenať niečo iné. Zdôrazňuje, že netreba zabúdať, že cesta každého transrodového človeka je jedinečná a nie každý túži po kompletnej tranzícii.
Nerovnoprávnosť je vždy založená len na iracionálnom postoji
V českej spoločnosti aktuálne prebieha živá debata ohľadom legalizácie inštitútu manželstva pre rovnakopohlavné páry. Prečo Česi prijali v roku 2006 registrované partnerstvá ako nutný medzikrok, a prečo je kľúčové, aby bolo LGBTI+ ľudí v spoločnosti vidieť, objasňuje v ďalšej kapitole Adéla Horáková, právnička pôsobiaca v organizácii Jsme fér, ktorá sa zasadzuje za manželstvá pre všetkých. Podrobne vysvetľuje právne medzery registrovaného partnerstva v porovnaní s manželstvom a akú úlohu zohráva v spoločenskej debate hlas katolíckej cirkvi, ktorá často vedecky nepodložené názory vydáva za objektívne fakty.
Chodiť v dragu na verejnosti nikdy nie je bezpečné
Knihu uzatvára kapitola o dragu. Tá má výnimočne až tri hostky – drag queens, pôsobiace primárne v Prahe. Postupne sa dozvedáme, aká bola ich cesta k tejto umeleckej forme, čo pre ne predstavuje drag a aký je rozdiel medzi travesty šou a drag vystúpením. Myslím, že žiadna debata o dragu nesmie opomenúť Ru Paula a jej legendárnu šou, ktorá celosvetovo spopularizovala túto formu umenia. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. No netreba zabúdať, že je to len jedna z nekonečných foriem dragu – umeleckého vyjadrenia, ktoré dodáva odvahu, sebavedomie a silu aj v boji proti homofóbii a transfóbii a dokáže slabosti premeniť v prednosti.
Kniha Filipa Titlbacha je jedinečná. Miestami zábavná, miestami smutná, inokedy zas poučná. Obsahuje mnoho informácií, ktoré rozšíria obzory (dovolím si tvrdiť, že každému) bez ohľadu na to, či ste queer, spojenec alebo sa nestotožňujete ani s jedným z uvedených.
Súhlasím s autorom, že sme ako queer ľudia v spoločnosti vždy museli bojovať o svoje miesto a nie sme jednoducho zvyknutí žiť bez limitov. Cesta k tomuto cieľu bude ešte dlhá a náročná, no rozhodne stojí za to ju podstúpiť. Táto kniha je malým krôčikom k lepšiemu porozumeniu medzi queer menšinou a zvyškom spoločnosti. Preto dúfam, že si ju prečíta čo najviac ľudí v Česku aj na Slovensku. Má totiž obrovský potenciál – poukazuje na to, čo nás spája, namiesto toho, čo nás rozdeľuje.
Text a foto: Mery Kościuszko
