„Transrodovosť je choroba, byť transrodový je teraz moderné, transrodoví ľudia sú ohrozením spoločnosti“ – s týmito alebo podobnými tvrdeniami sa snáď stretol každý z nás – či už v práci, škole, alebo na rodinnej oslave. Transrodovosť je téma, ohľadom ktorej sa v spoločnosti šíria mnohé hoaxy, dezinformácie či polopravdy. Jediná cesta ako im efektívne čeliť spočíva v šírení osvety a lepšej informovanosti verejnosti. Preto sme si pre vás prichystali článok, ktorého cieľom je vyvrátiť šesť mýtov, ktoré o transrodových ľuďoch kolujú v spoločnosti najčastejšie.
Mýtus č.1: „Transrodovosť je duševné ochorenie, ktoré treba liečiť.“
Fakt: Transrodovosť nie je choroba.
V roku 2019 vydala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) jedenástu verziu Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-11), v ktorej už transrodovosť nie je uvedená medzi duševnými chorobami či poruchami. Pri transrodových ľuďoch definuje tzv. rodový nesúlad, ktorý predstavuje rozdielnosť prežívanej rodovej identity a rodu, ktorý bol človeku pripísaný pri narodení.
Slovensko však tento dokument stále neimplementovalo do praxe a riadi sa MKCH-10, ktorá je v platnosti od roku 1994 a z hľadiska vedeckého poznania je neaktuálna. To ale nemení nič na fakte, že autority v oblasti medicíny (vrátane globálnych organizácií WHO a WPATH) už roky nepovažujú transrodovosť za chorobu.
„Liečenie“ v kontexte tohto mýtu znamená snahy o zmenu rodovej identity tzv. konverznými praktikami, ktoré nielenže nie sú schopné zmeniť rodovú identitu človeka, ale často vedú k trvalým následkom – ako na fyzickom, tak aj psychickom zdraví človeka. Organizácia spojených národov (OSN) volá roky po ukončení týchto nehumánnych praktík, ktoré považuje za formu mučenia.
Mýtus č. 2: Transrodovosť je nový fenomén a ľudia sú transrodoví len preto, že ich k tomu zviedla „rodová ideológia.“
Fakt: Transrodoví ľudia tu boli dávno predtým, než sa zrodil termín „rodová ideológia“.
Transrodoví ľudia nie sú fenomén ani ideológia, sú to predovšetkým ľudia. Transrodoví a rodovo nekonformní ľudia boli vždy súčasťou spoločnosti – vo všetkých kultúrach, vo všetkých časoch, dávno predtým, než anti-rodové hnutie začalo používať termín „rodová ideológia“.
V ostatných rokoch sa transrodovosť dostala viac do povedomia širšej verejnosti hlavne vďaka tomu, že transrodoví ľudia žijú otvorenejšie životy, zdieľajú svoje skúsenosti a svojou viditeľnosťou šíria povedomie o tom, čo znamená byť trans. Vyššia viditeľnosť toho, čo bolo doposiaľ zneviditeľňované, je znakom pokroku v spoločnosti, nie znakom novosti.
Rozlišovanie medzi pohlavím a rodom človeka vieme v odborných psychologických kruhoch datovať už do 40. rokov 20. storočia. Pojmy ako „rodová ideológia“ alebo „gender ideológia“ sem prinášajú ľudia, ktorí si vymysleli a pomenovali fiktívnu hrozbu. Tieto skupiny sa veľmi často snažia podsúvať falošnú predstavu, že ak prejavíme rešpekt voči trans ľuďom, ublížime tým celej spoločnosti. „Rodovú ideológiu“ si pre svoje útoky osvojilo antirodové hnutie ako prostriedok na vyvolanie strachu z pokroku v rôznych oblastiach, napr. práva žien, reprodukčné práva, práva LGBTI+ ľudí alebo čoraz hlasnejšie aj v oblasti práv transrodových ľudí.
Mýtus č. 3: „Práva transrodových ľudí sú ohrozením pre práva žien.“
Fakt: Ľudské práva sú nedeliteľné. Priznaním práv jednej skupine sa neodoberú práva inej skupine.
Rodová rovnosť je dôležitá pre všetkých – aj pre transrodových ľudí a nemajú žiadnu ambíciu zhoršiť postavenie žien v spoločnosti. Uznanie, že aj ďalší ľudia (transrodoví, nebinárni) majú skúsenosť napr. s tehotenstvom či interrupciou, nevymazáva ženy. Naopak, rozširuje to spektrum ľudí, ktorí majú mať prístup k reprodukčnej zdravotnej starostlivosti. Zároveň čoraz väčší počet rôznych skupín ľudí (transrodoví ľudia, nebinárni ľudia, rodovo nekonformní ľudia) bráni reprodukčné práva žien a predstavuje silnú podporu, ktorá sa vie v prípade potreby mobilizovať.
Obavy, že ženy prídu o práva, o ktoré feministické hnutie dlhé roky bojovalo, nie sú opodstatnené. Útlak neprichádza po uznaní práv pre všetkých ľudí, naopak – začína sa okliešťovaním práv marginalizovaných skupín, medzi ktoré patria aj transrodoví ľudia.
Mýtus č. 4: „Transrodové ženy predstavujú hrozbu v priestoroch, ktoré sú vyhradené ženám.“
Fakt: Práve transrodové ženy patria medzi najohrozenejšie skupiny v spoločnosti.
Transrodové ženy sú ženy. Všetky ženy, transrodové ženy nevynímajúc, by mali byť chránené pred násilím, ktorého páchateľmi sú v drvivej väčšine prípadov cisrodoví muži (najčastejšie partneri, manželia) (FRA, 2014). Z toho dôvodu by mali byť opatrenia, ktoré majú za cieľ chrániť ženy, sústredené na cisrodových mužov. Vylúčenie transrodových žien ponechá problém bez riešenia, resp. ho ešte zhorší, pretože štrukturálne vylúči ohrozenú skupinu obyvateľstva.
Legislatíva, ktorá chráni transrodových ľudí pred diskrimináciou a umožňuje im prejsť právnou tranzíciou, nemala v žiadnej z krajín, v ktorých bola prijatá, vplyv na zvýšenie prípadov násilných činov páchaných na ženách.
Transrodoví ľudia, obzvlášť transrodové ženy a rodovo nekonformní ľudia, patria medzi skupiny, ktoré sú najviac ohrozené násilím vo verejnom priestore (aj na verejných toaletách). Nemôžu byť vylučovaní z verejného priestoru len preto, že cisrodoví muži (nie transrodoví) môžu potenciálne zneužiť ich právo a spáchať trestný čin.
Mýtus č. 5: „Deti sú príliš malé na to, aby vedeli kým sú. Možno sú len zmätené, a preto používanie zámen, ktoré vyžadujú, len umocní ich zmätok.“
Fakt: Transrodové deti si rovnako ako cisrodové deti uvedomujú svoju rodovú identitu.
Cisrodové deti sa cítia komfortne, keď ich oslovujeme rodom, ktorý im bol pripísaný pri narodení, a používame v rozhovore s nimi príslušné zámená. Transrodové deti sú si rovnako ako cisrodové deti vedomé svojej rodovej identity a vedia ju vyjadriť okoliu.
Tým, že deťom vytvoríme prostredie, v ktorom môžu otvorene vyjadrovať svoju rodovú identitu a rodový prejav, im poskytujeme podporu, čas a priestor, ktorý potrebujú na to, aby mohli skúmať, kým sú. Milujúce a bezpečné prostredie výrazne prispieva k ich zdravému vývinu.
Na základe výskumov* vieme, že rešpektovanie rodovej identity detí prispieva k ich zdraviu a duševnej pohode. Naopak skúsenosti ľudí, ktorých rodová identita nebola rodičmi a ďalšími ľuďmi v ich detstve akceptovaná, dokazujú, že nerešpektovanie identity v detstve zanecháva dlhodobé a často vážne následky na fyzickom a psychickom zdraví človeka. Ak nám záleží na deťoch, je v našom aj ich najlepšom záujme, aby sme rešpektovali ich identity a oslovovali ich zámenami a menami, ktoré odzrkadľujú ich identitu.
Byť trans je niečo, do čoho nemožno nikoho nútiť – vrátane detí. Rodičia nemajú dôvod nútiť svoje deti, aby boli trans. Mnoho transrodových detí však zažíva opačnú situáciu – nerešpektovanie ich identít, misgendering (používanie nesprávneho rodu) a deadnaming (oslovovanie menom pred tranzíciou/coming outom, ktoré neodzrkadľuje rodovú identitu človeka) zo strany rodičov. Nútiť transrodové deti dodržiavať rodové roly, ktoré nezohľadňujú to, kým sú, je považované za formu konverznej praktiky.
Konverzné praktiky sú rôzne metódy, ktorých cieľom je zmeniť sexuálnu orientáciu a/alebo rodovú identitu ľudí s úmyslom ich „vyliečiť“ alebo „napraviť“. Ide o kruté a neľudské zaobchádzanie, ktoré je považované za formy mučenia (OSN, 2019)**
Deti nie sú príliš malé na to, aby vedeli, kým sú. Cisrodové deti nie sú nútené dokazovať okoliu svoju identitu, preto neznevažujme ani identitu transrodových detí. Oslovovať deti menami a zámenami, s ktorými sa cítia komfortne, je zároveň zvrátiteľné a nezanechá to na dieťati negatívne následky, a to ani v prípade, ak by si to dané dieťa „rozmyslelo“. Nerešpektovanie identity transrodových detí však dlhodobé následky zanecháva.
Mýtus č.6. „Transrodoví ľudia trpia duševnými ochoreniami.”
Fakt: Diskriminácia vedie k zvýšenému riziku duševných ochorení. Nie transrodovosť.
Je pravda, že transrodoví ľudia sú viac ohrození duševnými ochoreniami ako cisrodoví ľudia. Transrodovosť však nie je dôvodom, prečo to tak je. Mnoho výskumov dokazuje, že práve nerovné zaobchádzanie, diskriminácia, vylučovanie zo spoločnosti či nerešpektovanie identity prispieva k zhoršovaniu duševného zdravia človeka, a práve preto sú transrodoví ľudia rizikovou skupinou. Na duševné zdravie a pohodu transrodových ľudí negatívne vplýva aj nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou. Zlepšenie duševného zdravia transrodových ľudí sa nedá dosiahnuť „vyliečením“ z transrodovosti, keďže to je nemožné a akákoľvek snaha o to by bola druhom konverzných praktík – neľudského zaobchádzania, ktoré je formou mučenia. V mnohých krajinách sú takéto praktiky zakázané zákonom.
Existuje mnoho cisrodových ľudí s duševnými ochoreniami, pričom nikto nespochybňuje ich rodovú identitu. Tá sama o sebe nemá na duševné zdravie človeka vplyv. Diskriminácia na základe rodovej identity však na duševné zdravie nezanedbateľný vplyv má. Transrodovosť nie je ochorením a nedá sa liečiť. Ak chceme znížiť riziko duševných ochorení pri transrodových ľuďoch, mali by sme sa sústrediť na skutočné dôvody, prečo sú ohrozenou skupinou – diskriminácia, nenávistné prejavy, transnegativita či nerešpektovanie rodovej identity.
*Russell, S., Pollitt, A., Li, G. & Grossman, A. (2018). Chosen name is linked to reduced depressive symptoms, suicidal ideation, and suicidal behavior among transgender youth. Journal of Adolescent Health. DOI: https://doi.org/10.1016/j.jadohealth.2018.02.003
Olson, K.R., Durwood, L., DeMeules, M., McLaughlin, K.A. (2016). Mental Health of Transgender Children Who Are Supported in Their Identities. Pediatrics. DOI: https://doi.org/10.1542/peds.2015-3223
**UN General Assembly. Interim Report of the Special Rapporteur on torture and other cruel, inhuman or degrading treatment or punishment, relevance of the prohibition of Torture and other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment to the Context of Domestic Violence. 12 July 2019. A/74/148. Available from: https://undocs.org/A/74/148
Pripravil: Manu Kościuszko
