Vyjadrenie predsedu KDH Milana Majerského v relácii Na telo v nedeľu 3.9., kde LGBTI+ ľudí označil za hrozbu pre Slovensko a “pliagu”, vyvolalo oprávnene v časti spoločnosti všeobecné pobúrenie. To by malo byť v demokratickej krajine samozrejmosťou, pretože v právnom štáte takéto vyjadrenia voči menšinám od ľudí v pozícii politickej moci nemajú miesto. Rozhodne nie, pokiaľ sa daná politická strana vyhlasuje za demokratickú alternatívu pred septembrovými voľbami. Slová ako “pliaga” a “hrozba pre národ” nápadne pripomínajú rétoriku fašistických režimov počas druhej svetovej vojny, v ktorej nacistické Nemecko ruka v ruka so slovenským fašistickým štátom vyhnali, deportovali, zotročili a vyvraždili viaceré menšiny a skupiny ľudí, ktoré označovali za pliagu spoločnosti. Boli medzi nimi Židia, Rómovia, LGBTI+ ľudia a ďalší. Je preto hrozivé, že na túto časť histórie Slovensko zjavne zabúda a politické strany v predvolebnej kampani neváhajú hazardovať s bičovaním emócií a hnevu spoločnosti voči menšinám. 

Slová Milan Majerského boli hrozivé, avšak neboli prekvapujúce. Ako najvyšší predstaviteľ KDH nepochybil, i keď sa to snažil naznačiť v jeho alibistickom (ne)ospravedlnení. Naopak, vyjadril svoje skutočné presvedčenie a dlhodobé hodnoty KDH, ktorých politické aktivity v parlamente i vo vládach SR svedčia o tom, že strana považuje LGBTI+ ľudí za menejcenných voči ostatnému obyvateľstvu a aktívne bráni ich zrovnoprávneniu. Toto koniec koncov deklarovali aj vo svojej predvolebnej kampani označením registrovaných partnerstiev a manželstiev pre všetkých za červenú čiaru, alebo rovnoprávnosť LGBTI+ ľudí za akúsi progresívnu agendu a ideológiu. 

Je hrubým omylom spoločnosti na Slovensku a našej krátkej historickej pamäte, že vôbec normalizujeme politické strany ako KDH, označujúce sa za konzervatívne, národné či kresťanské, a neprávom ich akceptujeme ako konzervatívne. Absolútna väčšina politických strán na Slovensku, ktoré sa vyhlasujú za konzervatívne totiž v skutočnosti používajú rétoriku a presadzujú politiky krajnej pravice a extrémistických strán, ktoré sa tiež nezdráhajú označovať skupiny obyvateľstva za hrozbu a pliagu.  

Nezabúdajme, že to bolo Referendum za rodinu v roku 2015 so silnou podporou týchto “konzervatívnych” politikov a  strán s ich spriahnutými ultrakonzervatívnymi skupinami, ktoré odštartovalo vlnu organizovanej nenávisti –  verbálnej, politickej i inštitucionálnej– voči LGBTI+ ľuďom a rodinám. Plody tejto nenávisti a neustálych útokov na samú existenciu a dôstojnosť LGBTI+ ľudí zažíva naša komunita dennodenne a jej najhorším vyvrcholením bol teroristický útok na Tepláreň, pri ktorom zahynuli Matúš a Juraj. Blížiac sa prvé výročie tohto brutálneho útoku poháňaného nenávisťou s rovnakými argumentmi, aké dnes v predvolebnej kampani používajú falošne “konzervatívne” strany, vzbudzujú tieto ozveny v LGBTI+ ľuďoch a ich rodinách oprávnený strach. Máme sa obávať ďalších útokov? Čo s nami bude po voľbách, keď v predvolebnej kampani nás a naše rodiny označujú kandidujúce strany za hrozbu pre krajinu?  

Vyzývame preto politické strany, aby v predvolebnej kampani i neskôr v novej NR SR prestali robiť z LGBTI+ ľudí terč nenávisti a manipulovať spoločnosť dezinformáciami, hoaxami a strachom z neexistujúcej ideológie či agendy. Snahy o rovnoprávnosť a život v bezpečí bez vylučovania nikoho na Slovensku neohrozujú. Ohrození sú naopak čoraz viac LGBTI+ ľudia. 

Rétorika KDH a ďalších falošne konzervatívnych politických strán pred voľbami namierená voči LGBTI+ ľuďom by mala byť silným varovaním a mala by zobudiť spoločnosť z letargie. Ak by totiž vlády SR naplnili po teroristickom útoku požiadavky LGBTI+ komunity a organizácií a reformovali trestný zákon, dnes by tieto vyjadrenia predstavovali trestný čin hanobenia ľudí na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. Následky by niesli nielen politici, ktorí nenávisť voči LGBTI+ ľuďom šíria, ale bol by to vážny problém aj pre mediálne platformy, ktoré na to využívajú. 

Obraciame sa preto aj na médiá, ktoré sa stávajú hlavným nosičom odkazov v predvolebnej kampani a plnia si tak svoju úlohu informovať voličov a voličky o programoch a zámeroch politických strán vo voľbách. Miera nenávistných vyjadrení ako aj šírenia dezinformácií o LGBTI+ ľuďoch totiž dosahuje také rozmery, že poskytnúť priestor pre vyjadrenia politických strán nestačí. Veríme, že s touto úlohou médií sa spája aj zodpovednosť čeliť nenávistným prejavom, vyvracať dezinformácie a argumentovať tak, aby divák a volič pochopil, že samotnými vyjadreniami politici útočia na demokratickosť a právny štát v našej krajine, pretože vyzývajú na útlak menšín a ich základných ľudských práv. 

Politické strany majú v predvolebnom období obrovský priestor v médiách a počas celého roka dostávajú každý týždeň priestor v niekoľkých politických diskusiách, kde hovoria o tom, aké majú zámery so životmi ľudí v tejto krajine. LGBTI+ ľudia ani mimovládne organizácie, ktoré ich práva presadzujú, takýto obrovský priestor v médiách nemajú. S úžasom preto sledujeme, ako sa v predvolebných diskusiách v médiách útočí na naše životy a dôstojnosť. Častokrát zostávajú tieto výroky politikov a političiek v diskusiách bez odozvy a nevyhnutnej konfrontácie. Poskytuje sa tak obrovský a už pravidelný priestor šíreniu nenávisti voči LGBTI+ ľuďom bez toho, aby sa mohli priamo brániť, alebo aby aspoň niekto argumentoval našim právom na dôstojnú existenciu a upozornil na nebezpečenstvo takýchto útokov pre nás i pre krajinu. 

Tak, ako sa médiá bránia šíreniu dezinformácií v prípade iných tém a tak, ako by nedali priestor šíreniu nenávisti voči iným menšinám, očakávame, že sa bude mediálny priestor brániť šíreniu nenávisti a dezinformácií z ktorých vychádza, aj voči LGBTI+ ľuďom. 

Občianske združenie Saplinq