Čo ťa presvedčilo, aby si sa zapojil do kampane Dúhovej stužky?

Pre mňa sú takéto veci úplnou samozrejmosťou. Pomoc najmä znevýhodneným patrí do môjho života. Už ako malý chlapec som pravidelne aj so sestrou štrajkoval s transparentmi pred cirkusmi, bitúnkami či ministerstvom pôdohospodárstva kvôli zastaveniu týrania zvierat. Neustále kopem za akékoľvek menšiny. Angažoval som sa v pomoci nepočujúcim, neraz som inicioval zbierky chorým deťom a pomohol im vyzbierať chýbajúce peniaze na auto či zdravotné pomôcky. A keďže som žil aj Brne či v Prahe, je mi úprimne ľúto, ako málo sa tu myslí na LGBTI+ komunitu. 

Kedy si začal cítiť počas svojho dospievania, že je s tebou niečo inak, ako to mali tvoji rovesníci?

To viem celkom presne. Pred ukončením základnej školy v 8. triede. Mal som plnú hlavu otázok, pochybností a cítil som, že sa niečo deje. Začal som odmietať jedlo, sledovať kriticky svoje telo, prospech šiel dolu vodou a začali posmechy a urážky od spolužiakov. Mal som pocit hrozného nepochopenia z každej strany. Doma agresívny otec a v škole nepríjemní spolužiaci. Cítil som sa hrozne osamelý. Moju inakosť chcela obvodná lekárka zo mňa „vytĺcť“ psychológmi. Zrejme si nevedela rady. Ja to skôr vnímam tak, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy.

Ako si prvýkrát otvoril so svojimi blízkymi tému coming-outu? Aké reakcie si dostal?

Mojej mame som to oznámil tak trochu alibisticky a rafinovane, akoby len medzi rečou. Aj to za výdatnej pomoci netere môjho bratranca. Trochu som aj čakal, kým sa naši rozvedú a ja sa budem môcť naplno nadýchnuť voľného života. 

Z otca som mal vždy veľký strach. Dodnes si myslím, že ma tĺkol preto, lebo som nikdy nenaplnil jeho predstavy o „typickom“ synovi. O mojom coming-oute sa dozvedel z bulvárneho týždenníka, kde sa písalo o tom, že žijem s nepočujúcim tanečníkom. Musela to byť „obrovská“ rana pre jeho mužské ego plné zidealizovanych predstáv.

View this post on Instagram

A post shared by PiERRE CÉDRICK KLIMECZEK (@pierre_masterchef)

Ale za to, že žil celé roky v sebaklame, ja nemôžem. Keď sa pozerám na staré zábery z dovoleniek, bolo hneď jasné, že asi na dievčatá nebudem. Aj keď ich spoločnosť milujem dodnes. Mnohé u nás prespávali a tak si aj mamina na chvíľku myslela, že sa to „spraví“.

Nespravilo sa. Našťastie je moja maminka úžasná, milujúca, chápajúca, tolerujúca bytosť. Presne ako bola jej mamina. Moja babka, ktorej priezvisko hrdo nosím. Zmenou svojho priezviska som sa vysporiadal s minulosťou a zároveň vzdal hold mojej babke. Bola to úžasná s silná žena. Vychovala svoju dcéru a ona zase vychovala mňa. Moja mamina je dnes mojou najlepšou kamarátkou.

Čo by si poradil mladším ľudom od teba, ktorých sa táto téma týka a chcú ísť s pravdou von? 

Ťažko povedať, kedy je ten správny čas, každopádne by som určite začal zdôverením sa najbližšiemu kamarátovi, kamarátke. Až potom ísť za rodičmi. Nebojte sa odmietnutia, nepochopenia. Buďte odhodlaní a sami sebou. Tí, ktorí vás skutočne ľúbia, vás budú milovať takých, akí ste. Neobviňujte sa a nehľadajte chyby v sebe. Všetko je v najlepšom poriadku. A ak má s vami niekto preto problém, tak je to len jeho problém. Žite svoj život, ako chcete a s kým chcete.

Si aktuálne vo vzťahu?

Povedal by som to tak, že je to komplikované. 

Chrániš si svoje súkromie alebo nemáš problém otvorene o ňom hovoriť, napr. aj na Instragrame, kde ťa sleduje plno ľudí?

Nemám absolútne žiadny problém s otvorenosťou. Dokonca aj pikantnejšie témy nie sú pre mňa tabu. Občas majú ľudia problém s mojou úprimnosťou, aj keď tvrdia, že ju majú radi a očakávajú ju. Je to pre mňa taký zvláštny paradox tejto doby. Hovoria, že mám povedať názor, nech je akýkoľvek, že ma budú rešpektovať. A keď ho poviem, otočia sa mi chrbtom. Občas sa v ľuďoch nevyznám. 

Ako vnímaš postavenie LGBTI+ ľudí na Slovensku?

Za mňa jedna veľká katastrofa. Keď zoberiem do úvahy to, že sme po rozdelení Československa mali s Čechmi rovnakú štartovaciu čiaru. No dnes vidím, ako veľmi sú Česi v popredí, čo sa týka vnímania potrieb menšín a ich akceptácie. Je mi z toho úprimne do plaču. 

Cítim ohromný smútok a zároveň aj krivdu, že mnohí talentovaní mladí ľudia musia doslova utekať z rodnej krajiny pre lepšiu akceptáciu a integráciu. Napríklad aspoň do Prahy, Viedne či Londýna. 

Stretávaš sa s negatívnymi názormi na teba či tvoju prácu práve preto, že si gej?

Vďakabohu, čím ďalej, tým menej. Ale v podstate mám pocit, že sa musím neustále obhajovať, že nie som len prefláknutá „stará buzna“, ale dokážem a viem aj čosi iné. Napríklad v Prahe či v Brne, kde som žil, nikto takéto veci už dávno nerieši. No tu sa z času na čas ešte stane, že niekto si rypne, posmieva sa či zazerá.

Myslíš si, že v tomto smere pomôže aj kampaň Dúhovej stužky? 

Pevne v to verím a veľmi si to prajem. Presne toto je cesta ako preprogramovať Slovákov na otvorené, vnímavé a tolerantné bytosti, ktoré nie sú sebestredné a egoistické. Dúhova stužka je zmysluplný projekt, preto sa mi okamžite zapáčila tá pointa. Predpovedám jej veľkú tradíciu a dlhú životnosť.

Zviditeľnil si sa v rámci kuchárskej šou. Ak by si šiel do podobnej relácie, pripol by si si na seba aj Dúhovú stužku?

Určite áno! Nemám so svojou identitou, presvedčením a túžbami absolútne žiaden problém. V prípade dúhovej stužky je obzvlášť dôležité, aby ju videlo čo najviac ľudí. Aj v prípade, ak ste sám súčasťou LGBTI+ komunity, a ešte dôležitejšie je to, ak ste sympatizant a podporovateľ. Zároveň tým idete s kožou na trh, takže to pre mnohých znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Moja mamina aj sestra okamžite po spustení kampane poslali peniaze na účet Prizmy a tešili sa, že si pripnú svoju stužku. 

View this post on Instagram

A post shared by Dúhová stužka (@duhovastuzka)

Je varenie pre teba stále skôr hobby? Alebo máš s ním aj nejaké profesionálne úmysly? 

Vždy som tvrdil, že varenie je mojou drogou. Platí to dodnes a myslím si, že láska k nemu prerástla v obrovskú vášeň. Ženie ma vpred to, že sa na mňa obracajú špičkoví odborníci z gastronómie so žiadosťou o spoluprácu, a zároveň píšu najmä ženy, ako sa im páčia moje recepty či blogy zo života, ktoré píšem. 

Čo sa týka varenia a ďalších prípadných spoluprác, nebránim sa ničomu. Nemám zatiaľ ambície profesionálne pracovať len v gastronómii, aj keď predstava svojho food trucku môže vyzerať lákavo. Aktuálne ma to ťahá k médiám, môj jediný nenaplnený sen je pracovať ako spíker či moderátor, bolo by skvelé si ho ešte splniť. Ktovie, možno sa časom vrátim k výrobe čokolády do Brna, ale variť neprestanem nikdy ani písať a odovzdávať niečo zo seba.

Popri varení pracuješ aj v kaderníckom salóne. Ktorá činnosť ťa baví viac?

Minulý rok v lete som si splnil ďalší sen o prepojení všetkých vecí, ktoré mám rád. S priateľom sme otvorili 1. BEAUTY obývačku sLOVEnska, ktorú nám pokrstila úžasná Olinka Belešová ako Pani Erika. Ide o chutnú kaviarničku a salón krásy v jednom. Tam sa môžem realizovať kompletne a spojiť všetky moje ja. Nájdete tam produkty pre krásu, ale aj do kuchyne, ktoré sám vyrábam pod vlastnou značkou, a tiež tam robím ľudí krásnymi.

Text: Ema Choutková

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Neustále sa musím obhajovať, že nie som len prefláknutá „stará buzna“, ale dokážem v živote aj čosi iné… appeared first on PRIDEkosice.sk.

Coming-out som mal vo veku 37 rokov. Je to niečo cez pol roka, čo som vyslovil tie magické slová – som transrodový muž. Dosť neskoro, že? Ak sa pýtate, či som to skôr o sebe nevedel, tak tá kratšia verzia je, že nie.

Pri narodení lekári skonštatovali, že som dievčatko a tým pádom sa tento svet na mňa díva(l) ako na ženu. Celé tie roky som nad tým nepremýšľal, že prečo sa cítim „inak“. Nepoznal som slovo „transgender“ alebo „transrodový“. Vyrastal som v katolíckej rodine a niekoľko rokov som navštevoval kresťanské spoločenstvá. Samotné kresťanstvo a detailné očakávania od žien podľa učenia Biblie ma uzavreli v akejsi pomyselnej škatuľke. Jediné, čo som o sebe vedel, bolo, že nezapadám medzi dievčatá a ženská rola a ženské telo mi nesedia, ale nič som s tým nerobil. Ani som netušil, že sa s tým dá vôbec niečo robiť.

Keď som sa v minulosti, za svojich ženských čias, snažil randiť s mužmi, počúval som vety typu „takto si partnerku nepredstavujem“. Veľmi som si prial, aby mi niekto povedal, že aký mám byť, aby som bol „v poriadku“. Bol som ochotný urobiť všetko preto, aby som do tohto sveta zapadol a naplnil stereotypné očakávania môjho okolia.

Až v 34-ke som si povedal, že keďže uspokojovanie môjho okolia mi nejde a ja sám som nešťastný, tak sa nato môžem vykašlať. Začal som experimentovať s vecami a snažil som sa nájsť to, čo je mne prirodzené. Po dvoch rokoch hladania, v rámci ktorého som rok a pol chodil na psychoterapiu, som našiel samého seba.

Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž (?!)

Krátko po coming-oute som v práci zažil diskrimináciu a nepochopenie. Práve táto udalosť ma hodila do obrovskej depresie a myšlienok typu „bodaj by som nebol trans“, „kiežby som sa býval narodil ako chlapec“ alebo „kiežby som ten coming-out nikdy neurobil“.

Veľa sĺz som vyplakal, aj som sa poľutoval, aj som sa porozprával s kadekým o mojej bolesti spojenej s touto udalosťou. Dokonca som dostal tú najhoršiu radu v mojom živote od človeka, ktorého som veľmi obdivoval. Táto rada znela: „Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž.“

Ak chcete transrodovému mužovi akokoľvek pomôcť, začnite tým, že si uvedomíte a dáte to patrične najavo, že on už tým mužom je, a nesnaží sa ním byť iba niekedy v budúcnosti. Druhá vec, ktorú pre neho môžete urobiť je, že ho nebudete obmedzovať nejakými stereotypmi o mužskosti. Muži môžu byť citliví, môžu mať depresiu, môžu plakať, nosiť ružovú, make-up, môžu všetko, čo iní ľudia a nerobí ich to menejcennými alebo ženami.

Oslovovanie preferovaným menom a v preferovanom rode, hoci to meno a rod nie sú oficiálne zapísané v dokladoch, je základná slušnosť, ktorú robíme aj ľuďom, ktorí nie sú trans. Osoby menom Vladimír oslovujeme „Vlado“ (ak si to tak želajú) a nepovieme, že „ale ja ťa tak volať nebudem, lebo ty to meno nemáš“. Aj cisrodové osoby oslovujeme preferovaným rodom, rozdiel je iba v tom, že u nich sa preferovaný rod stotožňuje s rodom, ktorý im bol pripísaný pri narodení. Prečo by sme z týchto dvoch základných láskavostí mali vynechať transrodových ľudí?

Kiežby som ten coming-out neurobil

Áno, táto myšlienka mi behala hlavou. Našťastie už dobehala. Keby som coming-out neurobil, ochudobnil by som svoje vlastné ja o možnosť žiť plnohodnotný život. Obral by som sa o poslednú šancu byť šťastný. Pokračoval by som v živote, ktorý ma nijak nenapĺňa. Ak každý deň myslíte na smrť, dá sa to vôbec nazvať životom? Moje srdce síce vykazovalo aktivitu, ale ja som bol vo vnútri mŕtvy. Práve preto som sa rozhodol pre coming.out. Je mi ľúto, že som zažil neférové zaobchádzanie, ale nie je mi ľúto, že som sa konečne rozhodol byť sám sebou.

Najviac som sa obával reakcie rodičov. Práve preto som zvolil formu elektronickej pošty, v ktorej som ich poprosil, aby sa s odpoveďou neponáhlali. Chcel som im dať šancu nereagovať zbrklo. Reakcia môjho otca ma veľmi pozitívne prekvapila. Hneď ma oslovil preferovaným menom a bol som jeho syn. Doteraz ma to dostáva do sĺz, keď povie „môj syn“.

„Píšeš, že sa na to máme vyspať, ale mám taký pocit, že prvý dojem je prvý dojem. Neviem prečo, ale celé mi to pripadá také veselé, mám pocit, akoby to bola dobrá správa (bez úvodzoviek). Ja si tu sedím a usmievam sa, začínam byť dojatý sám zo seba. Nepociťujem nič negatívne a ak náhodou budem zle spať, čo sa mi stáva dosť často, tak to nebude kvôli tomuto. Ak to tak cítiš, chápem, že chceš využiť šancu byť šťastnejším. Prajem Ti, aby sa Ti podarilo byť šťastnejším. Oslovovať Ťa v mužskom rode tiež nie je problém.“ Toto bola e-mailová reakcia otca na môj coming-out email.

Lepšie neskoro ako nikdy

Veľa transrodových ľudí začne riešiť tranzíciu alebo aspoň coming-out ešte počas tínedžerských rokov. Natíska sa mi otázka, či by mi bolo lepšie, keby už toto všetko (coming-out a tranzíciu) mám dávno za sebou a nemusel to riešiť „na staré kolená“. Snažím sa spomenúť si na ľudí, ktorými som bol obklopený v mladšom veku. Moja mladšia verzia bola obklopená kresťanstvom a kresťanmi. Aj keby sa mi nejak podarilo dostať k informáciám o transrodovosti a tranzícii, som presvedčený, že namiesto prijatia by chceli zo mňa skôr vyháňanať diabla.

Vo veľa kázňach som počul, že na všetko existuje ten správny čas. Tak ako kvety kvitnú práve na jar, tak ja som rozkvitol po dovŕšení 37 rokov. Môj coming-out sa udial na jeseň, tak to skúsim preformulovať. Tak ako na jeseň zo stromov opadáva lístie, zo mňa opadol strach z inakosti.

„Chlapci majú penis, dievčatá majú vagínu.“

Túto vetu povedal jeden chlapček vo filme Kindergarten Cop. Najväčšia otázka v životoch transrodových mužov je, či by ich život bol lepší, ak by sa narodili rovno v mužskom tele. Nebol by. Chceme tomu veriť, lebo sme to nezažili. Tráva u suseda je vždy zelenšia a ja neviem prečo, ale je to tak. Jednu vec, ktorú si musím uvedomiť, keď fantazírujem o tom, aké by to bolo skvelé narodiť sa s penisom, je, že aj o tú zelenšiu trávu sa pán sused musí starať. Ona je možno príťažlivejšia na prvý pohľad, ale tiež ju treba polievať a kosiť.

Cisrodoví muži tiež nemajú ustlané na ružiach. Alebo možno aj áno, len nesmieme zabúdať, že ruže majú tŕne. To, či niekto má alebo nemá penis, vôbec nesúvisí s kvalitou života. Poznám príbehy cisrodových mužov, ktorí zažili šikanu, sexuálne násilie, odmietnutie zo strany rodiny, problémy v práci, problémy vo vzťahoch atď. Ak by som sa narodil ako chlapec, môj život by nebol lepší, bol by iný. Niektoré veci, ktoré sa mi stali, by sa nestali, ale stali by sa mi iné veci, ktoré by boli pre mňa náročné a musel by som sa s nimi popasovať. Život by stále bol životom, resp. ako hovorí nápis na chodníku blízko miesta, kde bývam: život je porno.

Byť transrodovým má obrovskú výhodu, ktorú cisrodová osoba nikdy nebude mať. Poznám svet oboch pohlaví. Byť iným a vytŕčať z radu ma baví. Nevymenil by som to za penis pri narodení.

Keby bolo keby, nebol by som to ja, ale niekto iný.

Ben Taylor Wright

Ben Taylor Wright je 37-ročný transrodový muž zo západného Slovenska, ktorý je profesiou data analytik a dušou umelec na plný úväzok. Okrem písania básní, blogov a článkov sa Ben venuje kresleniu, fotografii, v minulosti tiež hral na bicie, ku ktorým by sa chcel v budúcnosti vrátiť. Na svojej webstránke rozpráva otvorene o svojich pocitoch, boji s depresiou, sebapoznávaní, coming-oute a transrodovosti. Jeho túžbou je priniesť povedomie o živote a zápasoch transrodových ľudí na Slovensku. Taktiež by chcel byť „veľkým bratom“ pre iné transrodové osoby a byť im oporou pri coming-oute alebo tranzícii.

The post Z denníka transrodového muža: Keby bol môj život iný, bol by som to stále ja? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Annie v mojej mysli 

Dve dospievajúce dievčatá Liza a Annie sa prvýkrát stretnú v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku. Hoci pochádzajú z odlišného prostredia a majú rôznu životnú históriu i ciele, od prvej chvíle zdieľajú vrúcne priateľstvo, ktoré rýchlo prerastie do lásky. Pre vzťah čelia problémom zo strany ich rodín i škôl, ony si však sľubujú vernosť. 

Autorka Nancy Garden, ktorá sama patrí do dúhovej komunity, o tejto knihe povedala: „Napísala som ju, aby som poskytla útechu mladým LGBTI+ ľuďom, dala im najavo, že nie sú sami a že môžu byť šťastní. Taktiež aby heterosexuálni ľudia vedeli, že my, LGBTI+ ľudia, nie sme príšery.“

Kniha, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1982 a bola vylúčená z mnohých školských knižníc, napokon získala nejedno významné ocenenie a taktiež bola zaradená do zoznamu 100 najvplyvnejších kníh 20. storočia. 

V roku 2003 Nancy Garden za tento román dostala Cenu Margaret A. Edwardsovej. Toto ocenenie udeľuje Americká knihovnícka asociácia za významný a trvalý prínos literatúre pre dospievajúcich. Hodnotiaca komisia uviedla: „Nancy Garden sa vyznačuje tým, že je prvou autorkou pre mladých dospelých, ktorá vytvorila lesbický príbeh lásky so šťastným koncom. Garden pomocou plynulého a pútavého štýlu otvára okno, vďaka ktorému čitatelia môžu nájsť odvahu a žiť v pravde voči samým sebe.“

Malý život  

Keď sa štyria spolužiaci z vysokej školy presťahujú do New Yorku, aby tam skúsili preraziť, nemajú peniaze, sú neistí a dopredu ich ženie len ich priateľstvo a ctižiadosť. Patrí k nim pekný a láskavý Willem, ktorý je začínajúcim hercom; bystrý, no občas krutý maliar Džejbí; trochu nešťastný architekt Malcolm a rezervovaný, no geniálny a zároveň tajomný právnik Jude, okolo ktorého sa točia životné príbehy všetkých ostatných.

V priebehu nasledujúcich rokov sa ich vzájomné vzťahy prehlbujú, no pribudnú aj temnejšie odtiene poznačené závislosťou, úspechom či pýchou. Neskôr si všetci uvedomia, že najzraniteľnejším článkom, a zároveň ich najväčšou výzvou je naoko neochvejný Jude; v strednom veku až desivo nadaný súdny advokát, no v súkromí čoraz zdrvenejší človek s mysľou napadnutou neodbytnými pochybnosťami o vlastnej hodnote a telom poznačeným hrozným detstvom a traumou, ktorá určuje smerovanie jeho života.

Malý život je príbehom o láske aj obetavosti, krutosti a neschopnosti bojovať s osudom. Autorka Hanya Yanagihara v tomto románe majstrovsky vykreslila nevšedné podoby priateľstva a lásky a neľútostne odkryla, ako môžu človeka zlomiť vlastné skúsenosti aj spomienky. Kniha vyšla v roku 2015, stala sa bestsellerom a získala niekoľko ocenení.  

Zrodený pre Teba

Autor Luca Trapanese v tejto knihe rozpráva svoj skutočný príbeh o ceste k adopcii dieťaťa. Luca vždy túžil stať sa otcom. Talianske úrady mu však oznámili, že ako gej má šancu adoptovať si iba dieťa so zdravotnými či psychickými problémami, ktoré predtým odmietnu „tradičné” rodiny. 

Malá Alba sa narodila s Downovým syndrómom. Biologická matka sa jej preto vzdala hneď po pôrode. Následne si ju odmietlo adoptovať dvadsať heterosexuálnych rodín. Luca nezaváhal ani sekundu. „Keď som ju prvýkrát držal na rukách, premohla ma radosť. Okamžite som cítil, že toto je moja dcéra,” povedal po prvom stretnutí s vtedy 13-dňovým dievčatkom.  

View this post on Instagram

A post shared by trapaluca (@trapaluca)

Od 14-tich rokov bol dobrovoľníkom pre rôzne organizácie, kde sa staral o hendikepované deti. Mal teda dosť znalostí a skúseností na to, aby zvládol starostlivosť o Albu. „Priniesla mi šťastie a pocit naplnenia. Som pyšný, že môžem byť jej otcom,” hovorí Luca.  

Alba vďaka Lucovi našla šťastný domov a táto kniha je silným príspevkom do diskusie o tom, či sexuálna orientácia má zohrávať kľúčovú rolu pri adopcii detí. Luca i Alba si rýchlo získali tisícky sledovateľov aj na Instagrame.

Ak by som bola tvojim dievčaťom

Osemnásťročná transrodová Amanda začína študovať na novej škole. Tam ju považujú za najkrajšie dievča, ona sa však cíti osamelo. Preto sa so svojou minulosťou zverí bisexuálke Bee, ktorá jej radí: „Nemôžeš byť umelkyňou, ak sa celý čas snažíš zabudnúť na bolesť.”

Ďalšou dôležitou postavou príbehu je Virginia, ktorá Amande počas celého procesu tranzície opakovala: „Môžeš mať všetko, ak prijmeš, že si to zaslúžiš.” Pre Amandu to však nebolo samozrejmosťou. Vyrastala v nábožensky založenej spoločnosti, ktorá nedokázala prijať jej identitu. To ju privádzalo do ponurých stavov.

Ale časom už rozmýšľa inak: „Boh chcel, aby som žila a toto je jediný spôsob ako dokážem prežiť, takže to chcel zrejme takto.” V novej škole Amanda spoznáva aj svoju lásku menom Grant, ktorý sa snaží pochopiť jej minulosť.

Autorka Meredith Russo sama prešla tranzíciou a prostredníctvom tejto knihy chcela ukázať transrodovým ľuďom, že nie sú sami. Zároveň chcela, aby každý trans človek pochopil to, čo nakoniec pochopila aj Amanda: „Zaslúžim si žiť. Zaslúžim si nájsť lásku. Teraz už viem, že si zaslúžim byť milovaná.”

Kniha vyšla v roku 2016 a bola ocenená viacerými cenami. Získala napríklad cenu Stonewall Book Award od Americkej knihovníckej asociácie. Túto cenu udeľujú knihám v anglickom jazyku za mimoriadne zásluhy pre LGBTI+ ľudí.

Middlesex

Autor Jeffrey Eugenides na tomto diele pracoval deväť rokov a román bol preložený do 34 jazykov. Hlavný hrdina Cal Stephanides je intersex muž, ktorý má istú zmenu v génoch, čo spôsobilo, že mu pri narodení pripísali ženský rod. Bol teda vychovávaný ako dievča.

V štrnástich rokoch lekári pri kontrole zistili, že má mužské chromozómy. Následne ho rodičia zaviedli k odborníkovi na intersexualitu, krorý bol presvedčený, že Cal by si mal nechať ženskú identitu a naplánoval mu operáciu na zmenu pohlavia. Cal však, vedel, že ho priťahujú dievčatá, preto sa rozhodol pre mužskú identitu.

Dej románu sa odohráva v 20. storočí a spomína aj na historické udalosti ako balkánske vojny, nepokoje v Detroite z roku 1967 či škandál Watergate. Prvá polovica knihy je o Calovej rodine a opisuje migráciu jeho starých rodičov z Malej Ázie do USA v roku 1922. Druhá polovica deja sa odohráva koncom 20. storočia a je zameraná na Calove zážitky z rodného Detroitu a jeho útek do San Francisca, kde sa vyrovnáva so zmenou svojej rodovej identity.

Eugenides získal za tento román viacero ocenení. Medzi najvýznamnejšie nepochybne patrí Pulitzerova cena a rovnako bol finalistom literárnej ceny Lambda, ktorú udeľujú LGBTI+ literatúre.

Jonáš má dve maminky

Knižka je určená pre najmenších čitateľov. Autorky Pavlína a Kristina Rochové, ktoré samy tvoria dúhovú rodinu, chceli prostredníctvom tejto knižky podporiť ďalšie podobné rodiny. Zároveň chceli ukázať malým deťom, ktoré v takýchto rodinách vyrastajú, že aj v knihách môžu mať deti dve mamy alebo dvoch otcov. 

Malý Jonáš v knižke rozpráva farebný príbeh o tom, v akej rodine žije a tiež, že má dve mamy a staršiu sestričku. Približuje aj to, ako všetci spolu trávia voľný čas. 

View this post on Instagram

A post shared by OffroadMámy (@offroadmamy)

„Chceme, aby keď dieťa bude čítať, listovať knižku, tak sa ozve: „Jééé, to je ako u nás doma.” A taktiež chceme poukázať na to, že v rodine ide najmä o lásku a je jedno, kto deti vychováva. Hlavne, že sú deti šťastné a majú láskavú náruč,” hovorí Pavlína. 

Pavlína a Kristina sú známe aj tým že jazdia na offroad karavane. Ich cesty môžete sledovať aj na Instagrame. 

Text: Valéria Hurbanová

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri tvorbe teplého magazínu, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Vybrali sme pre vás 6 LGBTI+ kníh so silnými posolstvami appeared first on PRIDEkosice.sk.

Zara Kromková z komunitného centra PRIZMA pripravila jednoduché rady, ako sa pripraviť na comingout pred rodičmi. A ako pripomína, netreba sa nútiť, ale naopak nájsť ten svoj správny čas.

Ako povedať rodičom, že som teplý/á?

Dúhové PRIDE festivaly už majú na Slovensku vyše 10-ročnú tradíciu. Ako sa to však celé začalo? Aký bol prvý PRIDE u nás? Písali sme o tom v nasledujúcom článku.

Prvý PRIDE na Slovensku: Ako vyzeral?

Byť menšinou v menšine – v takejto situácii sa zrejme veľa ľudí nechce ocitnúť. Svoje vie o tom Richard. Ako transrodový Róm musel čeliť mnohým problémom. Svoj príbeh vyrozprával pre náš magazín.

Som už teraz pre vás mužom?

O svoj príbeh sa podelil aj mladý lekár Denis. Je sebavedomý a ambiciózny. Snaží sa žiť tak, ako považuje za prirodzené. Vlastnej sexuality sa nezľakol. Radšej sa rozhodol postaviť sa za to, kým je.

Nikdy som netajil, že som gej

S veľkým ohlasom sa stretla aj online výstava, ktorá bola sprievodným podujatím ostatného ročníka PRIDE Košice. Výstava Kvitnem v tme vznikla ako reakcia na karanténu, ktorú priniesla pandémia COVID-19. Diela ukazujú na to, že aj napriek temnej situácii dokážeme tvoriť a kvitnúť.

Kvitnem v tme (virtuálna výstava)

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post 5 top článkov za rok 2020 appeared first on PRIDEkosice.sk.

Adam je gej. Má 21 rokov, pochádza z malej obce Ružiná, no už tretí rok študuje v Trnave. Keď sa práve nevenuje škole, trávi čas v prírode, zahrá si volejbal alebo futbal, kreslí či tvorí pomocou grafických programov. Taktiež si popri štúdiu privyrába v Amnesty International Slovensko.

Adamova rodina je silne katolícky založená. Keď vyrastal, bolo samozrejmosťou, že sa každú nedeľu išlo do kostola, modlilo sa pred jedlom alebo pri iných príležitostiach. Adam nepovažuje katolícku vieru za niečo zlé, no podľa vlastných slov necítil, že by ho robila šťastným. 

“Ako malé dieťa (asi 7 rokov) som to veľmi nevnímal. Neskôr som ale začal klásť trochu odpor. Nechcel som do kostola chodiť,” hovorí.

Nútili ho tam chodiť až do birmovky, po ktorej už nemusel. Odpor k viere mu však ešte nejaký čas ostal. Okrem jeho vlastnej negatívnej skúsenosti k tomu sčasti prispel aj postoj cirkvi k LGBTI+ ľuďom. “Prekrúcal som očami, keď niekto v mojom veku hovoril, že chodí do kostola, alebo keď sa vôbec niekto predo mnou začal modliť. Na toto nie som hrdý. Dnes to už vnímam inak,” vysvetľuje Adam. 

Spomína aj jednu svoju dobrú kamarátku, ktorá je veriaca. Pravidelne chodí do kostola a na spovede, prežehnáva sa pred jedlom. Podľa Adama je však kľúčový vzájomný rešpekt. “Verím, že jej to pomáha a pokiaľ neobmedzuje mňa a moje práva, nemám s jej vierou a praktizovaním jej viery najmenší problém. Dokonca by som s ňou aj rád šiel do kostola.”

Približne medzi 10. až 11. rokom života si Adam začal uvedomovať, že niečo v ňom „nie je v poriadku”. Vtedy to ale ešte nevedel presne identifikovať.  Dva roky na to, už vedel, že je gej. “Nejaký čas som sa to snažil potláčať. Hovoril som si, že to je len fáza a po čase to prejde,” vysvetľuje. Po dvoch rokoch boja so sebou tomu Adam nechal voľný priebeh a prijal, že je gej.

V rodine si myslia, že ho to prejde

 “Najbližšia rodina, čo je matka a starká, to neberú najlepšie. Myslia si, že je to len nejaká fáza a veria, že sa čoskoro zmením. Sú tiež presvedčené, že je to kvôli tomu, že som ako malý nemal otca. Viem, že mi nechcú ublížiť, len v sebe prechovávajú tieto naučené hodnoty. Takto to možno berie aj niekto z mojej vzdialenejšej rodiny,” vysvetľuje Adam situáciu. 

Odkedy žije otvorene ako gej, nebol s mnohými rodinnými príslušníkmi v kontakte a tak nevie presne, ako ho vnímajú. Adamov nedávny status, kde upozorňuje na problematiku, ktorej čelia LGBTI+ ľudia, mal ale pozitívne komentáre od členov a členiek blízkej aj vzdialenejšej rodiny. V tomto statuse kritizuje, ako niektorí ľudia aj z Adamovho života odmietajú prijať LGBTI+ ľudí práve na základe viery. 

“Keď čítate správy od najbližších, v ktorých vám posielajú články o tom, že vaša orientácia je ‚proti Bohu‘, zlá alebo vám povedia do očí, že je to satanistické, zvnútra to človeka ničí. Len na základe toho, že dokážem preukázať lásku človeku rovnakého pohlavia, je táto moja časť identity považovaná za chorú, neprijateľnú, neprirodzenú,” píše Adam. 

Upozorňuje, že podobné skúsenosti ako má on, majú aj desiatky ďalších ľudí z dúhovej komunity. “Rešpektujte, chápte a bezvýhradne prijímajte svojich blízkych, ktorí a ktoré sú LGBTI+. Všetko, čo chceme, je cítiť sa bezpečne pri našich najbližších,” píše v závere statusu. 

Oporu v zložitých časoch našiel najmä u priateľa, ktorému je veľmi vďačný. Zázemie má aj medzi kamarátmi a kamarátkami, prijali ho a môže pri nich byť sám sebou. V okruhu známych sa stretáva s úplne inou reakciou ako u príbuzných. “Fakt som sa zatiaľ asi nestretol s odmietnutím alebo nejakými negatívnymi odozvami, za čo som fakt vďačný,” hovorí. 

Príbehy, ktoré menia spoločnosť

Adam kritizoval neakceptovanie LGBTI+ ľudí zo strany veriacich, no nemyslí si, že to je spôsobené čisto vierou, keďže pozná množstvo veriacich ľudí, ktorí kvír ľudí podporujú. “Myslím, že je to skôr na jednotlivcovi. Ako silno dokáže odolávať stereotypom, ako dokáže logicky uvažovať, vidieť súvislosti, do akej miery podlieha ovplyvneniu a podobne,” vysvetľuje svoj postoj. 

Podľa neho by situáciu LGBTI+ ľudí mohli zlepšiť príbehy. “Príbehy ako môj, ale aj mnohých ďalších, ktorým spoločnosť na základe ich orientácie, rodovej identity, preferovanému množstvu partnerských vzťahov alebo hocičomu inému (čo sa v tomto prípade týka LGBTI+) sťažuje život – ako v subjektívnom prežívaní, tak aj v objektívnom, právnom svete,” vysvetľuje.

Verejnú mienku vedia ovplyvniť aj mediálne známe osobnosti a preto sú podľa Adamovho názoru ich vyjadrenia k tejto téme veľmi dôležité. “Napadá mi Ondrej Prostredník, ktorého aktivitu veľmi oceňujem,” hovorí. 

V tejto súvislosti spomína aj rozhovor s politológom Andrejom Findorom v podcaste Teplá vlna, kde Findor hovorí, že okrem mediálne známych osôb môže mienku o LGBTI+ ľuďoch ovplyvniť každý a každá z nás. Adam sa s touto myšlienkou stotožňuje. Myslí si, že všetci môžeme v rámci svojich možností upozorniť na to, keď niekto uráža LGBTI+ komunitu. To je podľa neho prvý krok k zmene.

“Ak toto číta niekto, kto sa niekedy v podobnej situácii ocitol a nezmohol sa na slovo pre rôzne dôvody, je to v poriadku. Nie každý a každá sme na to stavaní. Ľudia by vás mali akceptovať bez ohľadu na to, či na to upozorníte,” dodáva na záver. 

Text: Alex Michelčík

Foto: Barbora Likavská

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!

The post Byť LGBTI+ nie je proti Bohu appeared first on PRIDEkosice.sk.

Viktor je z Košíc a momentálne študuje na strednej odbornej škole umeleckého priemyslu. Okrem umenia sa venuje aktivizmu alebo trávi čas s blízkymi ľuďmi, ktorých považuje za rodinu. Podľa vlastných slov má s prijatím od okolia celkom pozitívne skúsenosti a myslí že, že to má v tomto ohľade menej náročné ako väčšina ľudí. 

„Moji rodičia nemajú nejaký extra problém s tým, že som LGBTI+. Rešpektujú to a podporujú ma, ako najlepšie vedia, a mám ich veľmi rád,“ hovorí. 

Na základnej škole jeho identitu tiež nikto extra neriešil. Viktor bol out medzi spolužiakmi, ktorí s tým nemali problém. Dokonca mal aj jednu podporujúcu učiteľku.

„Teraz na strednej škole je to ale úplne niečo iné. Predsa len je to umelecká škola. Veľká časť žiakov na mojej škole je LGBTI+, takže s kolektívom nemám žiaden problém,“ vysvetľuje situáciu Viktor. Ďalej dodáva, že aj spolužiaci, ktorí nie sú z komunity, ho v pohode prijali. Väčšina učiteľov jeho identitu tiež nerieši a volajú ho jeho preferovaným menom.

View this post on Instagram

A post shared by Drunk and Tired (@viktor_hajnal)

Aj napriek prevládajúcim pozitívnym skúsenostiam sa stále nájdu ľudia, ktorí odmietajú akceptovať Viktorovu identitu. „Vlastne to ani nemôžem riešiť, ak sú súčasťou učiteľského zboru. Oháňajú sa tým, že mám legálne meno a určený rod, tak by som mal na ne reagovať, čo je úplná hlúposť,“ hovorí Viktor: „Ak by som od nich vyžadoval prezývku, vôbec by sa to neriešilo.„

Potom sú tu náhodné stretnutia na ulici, kedy k nemu prídu úplne neznámi ľudia. „Pýtajú sa ma, či som žena alebo muž. Dlhý čas som to ignoroval, lebo som nemal kapacitu to riešiť, ale v poslednej dobe sa pýtam, prečo to chcú vedieť a ako by sa cítili, keby niekto príde za nimi a spýta sa ich to,“ vysvetľuje Viktor. Podľa jeho slov ľudia ani nevedia, prečo to robia. 

Cez umenie vyjadrujem, ako sa cítim

Viktor sa venuje rôznym druhom umenia. Vyjadruje tak svoje pocity, ale aj postoje a názory, ktoré pretvorí do diela.

View this post on Instagram

A post shared by Drunk and Tired (@viktor_hajnal)

„Snažím sa vyjadriť aj to, ako vidím momentálnu spoločnosť, či už politicky alebo sociálne, ale aj ekonomicky. Pod to samozrejme patrí aj postavenie LGBTI+ komunity,“ hovorí a ďalej dodáva, že aj jeho existencia a následne aj tvorba sa dá sama o sebe považovať za niečo politické a aktivistické. 

Za krásne prepojenie aktivizmu a umenia Viktor považuje výstavy, ktorých téma sa týka LGBTI+ komunity alebo inakosti všeobecne. Tvorbou prispel aj k výstave s názvom Kvitnem v tme, ktorá bola sprievodným podujatím tohtoročného Pride v Košiciach. 

„Ľudia sa cez umenie na takýchto výstavách vedia priblížiť k iným ľuďom a precítiť ich pocity, túžby a obavy. Myslím si, že na základe toho si aj veľa tých, ktorí nás nepodporujú, možno uvedomí, že aj my sme len ľudia,“ vysvetľuje Viktor.

View this post on Instagram

A post shared by Drunk and Tired (@viktor_hajnal)

Chcem pomôcť ľuďom v komunite

Viktor pôsobí ako dobrovoľník pre Pride Košice a komunitné centrum PRIZMA, zúčastňuje sa rôznych projektov a školení. Do dobrovoľníckeho programu sa zapojil začiatkom roka 2019.

„Chcel som sa zapojiť už skôr, ale neurobil som to, pretože som tam nikoho nepoznal. Až po mojom prvom Pride v roku 2018 a zoznámení sa s ľuďmi z dobrovoľníckeho programu a organizačného tímu som sa cítil komfortne,“ objasňuje situáciu Viktor. 

Hovorí, že vždy chcel pomáhať ľuďom z komunity a prispieť k veci, ktorá má zmysel. Dobrovoľníctvo tiež považuje za spôsob sebarozvoja a učenia sa novým veciam. 

Informovanosť ľudí o LGBTI+ témach je podľa Viktora veľmi dôležitá, ak chceme vytvoriť tolerantnejšiu spoločnosť. „Ďalej si myslím, že veľmi pomáhajú osobné skúsenosti s LGBTI+ ľuďmi. Toto je asi najlepší spôsob, ako niekto dostane nový pohľad na vec a niečo sa naučí,“ hovorí. 

Ako však dodáva, ľudia to najprv musia sami chcieť, a niekedy ich proste nezmeníme. „Ľudia často svoje nepochopenie ochraňujú zákonom alebo náboženstvom, čo je smutné, pretože ja nič zlé nerobím, len oni to buď nevedia alebo nechcú pochopiť,“ objasňuje Viktor.

Napriek tomu vlastnú identitu nepovažuje za niečo zvláštne. „Moji kamaráti ma prijali úplne v pohode. Väčšina z nich je kvír a mám ich veľmi rád,“ dodáva na záver. 

Autorstvo: Alex Michelčík

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Drunk and Tired (@viktor_hajnal)

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post To, že je súčasť LGBTI+ komunity, nevníma ako niečo zvláštne, naopak je za to vďačný appeared first on PRIDEkosice.sk.

„Nemal som ten istý záujem o ženské telo ako oni. Ja som od šiestich rokov tancoval spoločenské tance, s partnerkou som bol v blízkom telesnom kontakte. Ženské telo som teda nebral ako niečo nezvyčajné,“ objasňuje Lukáš. Prelomový moment pre uvedomenie si vlastnej orientácie nastal, keď mal 12 rokov. Hral sa s kamarátom u susedov a ten sa ho spýtal, či sa nejdú „pusinkovať a ukazovať si pipík“. Lukáš to najprv odmietol, prišlo mu to ako nevhodné. Po nejakom čase však kamarátovi prikývol.  

Som aj ja takýto?

Trvalo však ďalších 10 rokov, kým vlastnú identitu naozaj prijal. Na jednej strane ho priťahovalo mužské telo, na druhej strane rástli obavy, že ho pre orientáciu odmietnu kamaráti a vylúči okolie. „Vnímal som, že po ‚po správnosti‘ sa mi musia páčiť dievčatá. Mal som v sebe silný boj prírody, ktorú nešlo poprieť, a spoločenských noriem.“

Počas puberty sa dostal aj k pornu, kde ho veľmi priťahoval práve sexuálny akt dvoch mužov. Po sledovaní takýchto scén však cítil zo seba znechutenie. „Pýtal som sa samého seba, či som takýto aj ja. Vravel som si tiež, že musím prestať pozerať gej porno a bude všetko v ‚poriadku‘… Samozrejme, aj tak som sa k tomu vždy vrátil,“ dopĺňa Lukáš.  

Namiesto boja prijatie

Svoju orientáciu tajil až do vysokej školy. Spomína si, že preto ani veľmi nezapadal medzi ostatných a vlastne sa tomu aj vyhýbal. Ku coming-outu sa odhodlal vďaka novému prostrediu, ktoré mu priniesla Vysoká škola múzických umení, kde začal študovať. „Veľmi mi pomohol nový pohľad na život skrz umenie a tanec, ktorý som získal počas štúdia. A taktiež aj prítomnosť LGBTI+ ľudí okolo mňa. To, ako tam boli všetci rovnocenní, mi ponúklo omnoho pozitívnejší pohľad na homosexualitu. Zrazu to nebolo niečo zlé, ale naopak až nezaujímavé. Proste, buď si kým chceš, ale hlavne buď úžasný.“

Na ceste k sebaprijatiu zohrala pre Lukáša kľúčovú rolu oslava Silvestra v roku 2017. Kamarát ho zobral na gej party. Spomína si, že to vedomie množstva gejov okolo ho veľmi zasiahlo. Zrazu si dovolil prijať tú časť samého seba, s ktorou dlho bojoval a neustále ju odmietal. 

Od toho dňa nabral odvahu, aby začal skúmať otvorene a vedome vlastnú sexualitu. „Pokiaľ som neprijímal seba samého, tak som nerandil ani so ženami, nezoznamoval som sa s gejmi, bol som panic a nikoho som ani skutočne nepobozkal. Až keď som sa prijal, tak som bol odvážny ísť objavovať všetko to, čo iní ľudia objavujú od pätnástich. Svoju súčasnú situáciu by som opísal troma slovami: nič alebo všetko. Teraz už konečne môžem robiť všetko to, čo som si kvôli skrývaniu sa odopieral. A je to neskutočne úžasné. Až sa trochu cítim trápne, že prečo som to neurobil skôr, keď je to taký mega pocit byť sám sebou.“

Dosť bolo skrývania

Mrzí ho však, že stále spoznáva veľa chalanov, ktorí svoju identitu taja. Nevyhovuje mu to veľmi pri randení či partnerskom vzťahu. Rád by prejavoval svoju náklonnosť dotykmi či bozkom na verejnosti, no jeho skúsenosť je taká, že mnohí chalani sa neustále obzerajú, či ich niekto nevidí. „Keď niekoho ľúbim, tak sa za to nehanbím. Ak sa niekto hanbí za to, keď niečo ku mne cíti, tak sa pýtam, ako je možné, že pohľad cudzieho okoloidúceho má väčší vplyv než naša vzájomná láska,“ hnevá sa Lukáš. Veľmi by ho potešilo, ak by gej komunita žila otvorenejšie a neskrývala sa. Myslí si, že práve to môže zmeniť situáciu na Slovensku. Ak budú ľudia na ulici stretávať gejské páry, tak si na to časom zvyknú.

Aj preto oceňuje, že existujú Pride festivaly ako oslava slobody a vlastnej identity. Rád spomína na prvú návštevu Pride Košice. Deň sa síce nezačal ideálne, no o to lepšie sa skončil. „So sestrou som sa najprv pohádal, či tam musím ísť, ale nakoniec ma odviezla v Prešove na stanicu a vraj ma aj ľúbi. Na Pride sa mi neskutočne páčila priama konfrontácia s ďalšími ľuďmi, ktorí boli v centre mesta len ako diváci. Ich reakcie, niekedy negatívne, častejšie pozitívne. Magické bolo aj, ako mi vonkajší pozorovatelia usmievajúc odkývali späť. Takéto spojenie som pred tým nikdy nezažil. Bolo to, ako by sme sa všetci na tejto planéte mali radi, medzi nami vládne mier a navzájom sa rešpektujeme.“

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Mal som v sebe silný boj prírody, ktorú nešlo poprieť, a spoločenských noriem appeared first on PRIDEkosice.sk.

Matúš si spomína, že už ako dieťa sa líšil od chlapcov vo svojom okolí. „Bol som iný ako zvyšok mojich rovesníkov. Ako by povedal môj otec, nikto sa nevedel tak super vytáčať v sukniach na ulici ako ja,“ vysvetľuje s úsmevom. Reálne si však začal uvedomovať svoju orientáciu, až keď mať 16 rokov. Ako uviedol, až vtedy mu došlo, že domov frajerky nosiť nebude.

Chvíľu mu však trvalo, kým sa s tým faktom vyrovnal. Dostať sa totiž k informáciám o homosexualite bolo v čase jeho dospievania skôr zriedkavosťou. Internet bol ešte len hudbou budúcnosti a zohnať časopis o tejto téme v Košiciach nebolo vonkoncom jednoduché.

Na ceste k sebaprijatiu mu podľa vlastných slov pomohlo, že šiel na vysokú školu do iného mesta. V Banskej Bystrici na fakulte spoznal ďalších gejov, vďaka čomu ľahšie spracoval vlastnú inakosť.  „Hlavne som si už nemyslel, že som divný. Aj keď úplne otvorený som nebol, keďže v spoločnosti bolo veľa predsudkov voči gejom, ktoré sú aj dodnes, ale teda vtedy to bolo oveľa horšie,“ spomína Matúš.  

Láska, zober mamu a choďte

Coming-out pred rodičmi spravil, keď si našiel prvého frajera. Mame sa však zdôveril nie úplne plánovane. „Stalo sa to náhodou po mojej operácii, keď som bol odkázaný na pomoc mamy. V izbe v nemocnici bol raz aj môj frajer. A ja som bol vtedy nervózny a zo mňa vypadlo: ‚Láska, zober seba aj mamu a choďte preč a príďte zajtra, keď ma nebudete rozčuľovať.‘ Mama sa zasmiala a mne došlo, čo sa stalo,“ prezradil Matúš. Neskôr sa s mamou k tomu momentu vrátili, kedy ho ubezpečila, že jej jedno, s kým chodí, len chce, aby bol šťastný.

Trošku zložitejší bol coming-out pred otcom. Ten vraj potreboval viac času, aby to spracoval. „Ale veľmi mu pomohlo, keď spoznal môjho prvého frajera a zistil, že je to taký istý človek ako všetci ostatní,“ dodal Matúš. Vzťah s rodičmi sa mu vďaka coming-outu zlepšil a to vďaka tomu, že mohol byť sám sebou: „Nehral som už divadlo, aby som spĺňal ich predstavu o tom, kým mám byť.“

S rodičmi si dodnes skvelo rozumie. Otec má vraj potrebu ho stále ochraňovať a mama pravidelne kontroluje, či už jedol, či má čo jesť a či mu nemá navariť. „Mám veľké šťastie, že aj napriek katolíckej výchove a faktu, že sú obaja silne veriaci, tak chápu rozdiel medzi tým, čo tvrdí cirkev a čo je naozaj dôležité, a tým je láska k blížnemu.“

Nič netajil ani v práci

Svoju identitu netajil ani v pracovisku. Aj keď dodáva, že neprišiel prvý deň do práce s pozdravom: „Čaute, ja som Matúš a som gej.“ Snažil sa byť len úprimný pri bežných rozhovoroch. Otvorene rozprával o svojich vzťahoch a mnohým v okolí to došlo aj podľa fotiek na sociálnych sieťach.

Reakcie kolegov a kolegýň boli prevažne pozitívne, aj keď stretol sa aj s nepríjemnými predsudkami. „Keď som žil a pracoval v Bratislave, tak to nikto neriešil. V roku 2009 som sa vrátil do Košíc a začal som pracovať pre IT firmu. Najprv som mal rešpekt voči tomu, ako budú ľudia reagovať, ale nakoniec som zistil, že to riešia iba toľko, koľko im dovolím.“

Ku Košiciam má dodnes dobrý vzťah. Je to aj tým, že v meste žije jeho rodina. Obľubuje štvrť, kde vyrastal. K srdcu mu prirástli parky na Komenského ulici a príroda okolo mesta. Mrzí ho však, že z času na času narazí na človeka, ktorý ho považuje za menejcenného len pre to, že je gej. „Chvalabohu, že sa mi podarilo v poslednej dobe takýchto ľudí odstrániť zo života. Aj ja by som mohol mať predsudky voči nim, ale nemám, lebo v konečnom dôsledku to vôbec nie je podstatné. Dôležité je žiť život tak, aby sme boli šťastní.“

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Otcovi pomohlo, keď spoznal môjho frajera a zistil, že je človek ako ostatní appeared first on PRIDEkosice.sk.

Uvedomovať si to začala v istej podobe už okolo 16. roku. Citovému životu alebo sexualite však v tej dobe až takú váhu nedávala. Prioritou bol čas strávený s kamarátmi. To zmenil výlet na chatu, kde riadne žúrovali. Krístina po viacerých pohárikoch alkoholu pobozkala ženu a už nebolo cesty späť. „Celé mi to došlo. Až spätne som si uvedomila, že sa mi raz sníval sen so ženou, čo ma veľmi vydesilo. Vtedy som zrejme potlačila úplne všetko, čo sa týkalo vzťahov a podobne,“ spomína dnes na objavovanie samej seba.

V čase jej detstva bola téma homosexuality veľké tabu. Stretávala sa jedine s posmeškami a urážkami voči gejom. Na strednej škole, ktorú neskôr navštevovala, už spoznala dva lesbické páry. Aj na ich adresu zachytila poznámky o tom, že je ich láska je chorá. Kristína sa ich snažila vždy zastať.

Som šťastná, keď si šťastná

Informácie o inej orientácii sama aktívne nehľadala, až do spomínanej chaty si myslela, že sa jej to netýka. Homosexualitu však napriek tomu nepovažovala za niečo neprirodzené. „Skôr mi prišlo, že je nepríjemné byť teplým kvôli postoju spoločnosti. Neskôr, keď som konečne prišla na to, že sa ma to týka, stále som nemala potrebu nejako sa v tom rýpať a hľadať komunity alebo nejakú podporu. Vyoutovala som sa pred pár kamošmi a mala som šťastie, pretože boli veľmi podporní. Prijala som tak moju orientáciu ako fakt.“

Do pamäti sa jej silno vryla reakcia najlepšej kamarátky, ktorá ju objala a povedala, že ju robí šťastnou, keď je Kristína šťastná. Spomína si, že nezažila žiadnu odsudzujúcu alebo zraňujúcu reakciu. Okrem podpory kamarátov a kamarátok jej na ceste k sebaprijatiu pomohlo aj to, že poznala iných teplých ľudí a aj pár teplých umelcov v zahraničí. „Bol to ten pocit, že nie som jediná, čo to tak cíti. A že existujú miesta, kde je homosexualita oveľa viac akceptovaná,“ vysvetľuje Kristína.

Natlakovaný hrniec plný emócií

O čosi komplikovanejšie to bolo, keď si našla prvú frajerku. Nepáčilo sa jej, že by sa mali skrývať. Kristíne to prišlo nezmyselné a ako nepríjemný zásah do jej osobnej slobody. „Chcela som svoju prvú lásku držať v meste za ruku, dať jej pusu, normálne veci. Prvý vzťah bol pre mňa veľmi intenzívny asi aj pre to, že som svoju sexualitu držala dovtedy pevne pod pokrievkou. Bola som ako natlakovaný hrniec plný emócií, ktoré som chcela prejavovať a štvalo ma, že moja frajerka to tak necítila.“ Pre Kristínu to bolo obdobie plné krásnych a nových pocitov, no na druhej strane aj plné hnevu na spoločnosť. Ako dodala, nikdy totiž nemala pocit, že by jej náklonnosť a láska a rovnako aj jej identita boli nesprávne a zlé.

S rodičmi na PRIDE Košice

Rodičom povedala o svojej orientácii, až keď bola na vysokej škole. Ako prvej sa zdôverila mame. Spätne hodnotí, že to mala spraviť skôr a aj citlivejšie. Kristína vysvetľuje, že večné zatajovanie im naštrbilo vzťah. „Mama úplne nerozumela, prečo sa jej nechcem s ničím zdôveriť, a prečo v rozhovoroch vždy akoby narážala na múr, za ktorý som ju nechcela pustiť. Neskôr už niečo tušila a stále sa ma vypytovala na moje ‚kamarátky‘. Raz v aute som to na ňu vypálila, lebo som už nemala energiu ani chuť ďalej zatĺkať,“ objasňuje Kristína.

Mama sa po tejto správe rozplakala a pýtala sa, kde spravila chybu. Kristína ju uisťovala, že nikde, čo ju upokojilo. Začali sa teda o téme rozprávať dôslednejšie. Mama jej tlmočila svoje obavy, že sa jej ako lesbe bude na Slovensku ťažko žiť. Kristína na to reagovala, že prijatie vlastnej orientácie je jediná cesta, ako môže byť naozaj šťastná. Chcelo to však viac času a rozhovorov, kým prišlo k akceptácii aj zo strany mamy. Dopomohli k tomu aj odborné brožúry a knihy o homosexualite. Viaceré vyhľadala dokonca samotná mama, ktorá to neskôr to povedala aj otcovi. „Nie je to tabu, s mojimi frajerkami vychádzal vždy ok. A minulý rok boli obaja aj na PRIDE Košice, a to je pre mňa obrovská vec.“

Kristína sa neskôr odsťahovala do Bratislavy, v súčasnosti žije v Barcelone. Keď ešte žila na východnom Slovensku, nemala pocit, že by tam existovala kvír komunita. O to viac ju teší, že vníma, ako sa to mení. Na druhej strane ju mrzí, ako pribúda klamstiev a nenávisti na internete a aj zo strany verejných činiteľov. „Život v Barcelone ma oslobodil od slovných útokov na ulici, stále sa mi však nedarí odosobniť sa od toho, čo sa deje na Slovenku a ako sa neustále navážajú do LGBTI+ komunity. Zakaždým ma to zraňuje a hnevá.“

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!

The post Nikdy som nevnímala, že moje city sú nesprávne appeared first on PRIDEkosice.sk.