Skip to content Skip to sidebar Skip to footer

Z denníka transrodového muža: Keby bol môj život iný, bol by som to stále ja?

Jednou z najväčších otázok v živote transrodových ľudí je, či by ich život bol lepší, ak by sa narodili rovno v tele pohlavia, s ktorým sa identifikujú. Tranzícia – či už ide o sociálnu, medicínsku alebo právnu – je dlhý a náročný proces, ktorý nie je prechádzka ružovou záhradou. „Byť transrodovou osobou má svoje výhody, ktoré cisrodový človek nikdy nebude mať – a to je ten poklad, ktorý nám nik nevezme,“ hovorí 37-ročný Ben, ktorý sa rozhodol podeliť so svojím príbehom. 

Comingout som mal vo veku 37 rokov. Je to niečo cez pol roka, čo som vyslovil tie magické slová – som transrodový muž. Dosť neskoro, že? Ak sa pýtate, či som to skôr o sebe nevedel, tak tá kratšia verzia je, že nie.

Pri narodení lekári skonštatovali, že som dievčatko a tým pádom sa tento svet na mňa díva(l) ako na ženu. Celé tie roky som nad tým nepremýšľal, že prečo sa cítim „inak“. Nepoznal som slovo „transgender“ alebo „transrodový“. Vyrastal som v katolíckej rodine a niekoľko rokov som navštevoval kresťanské spoločenstvá. Samotné kresťanstvo a detailné očakávania od žien podľa učenia Biblie ma uzavreli v akejsi pomyselnej škatuľke. Jediné, čo som o sebe vedel, bolo, že nezapadám medzi dievčatá a ženská rola a ženské telo mi nesedia, ale nič som s tým nerobil. Ani som netušil, že sa s tým dá vôbec niečo robiť.

Keď som sa v minulosti, za svojich ženských čias, snažil randiť s mužmi, počúval som vety typu „takto si partnerku nepredstavujem“. Veľmi som si prial, aby mi niekto povedal, že aký mám byť, aby som bol „v poriadku“. Bol som ochotný urobiť všetko preto, aby som do tohto sveta zapadol a naplnil stereotypné očakávania môjho okolia.

Až v 34-ke som si povedal, že keďže uspokojovanie môjho okolia mi nejde a ja sám som nešťastný, tak sa nato môžem vykašlať. Začal som experimentovať s vecami a snažil som sa nájsť to, čo je mne prirodzené. Po dvoch rokoch hladania, v rámci ktorého som rok a pol chodil na psychoterapiu, som našiel samého seba.

Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž (?!)

Krátko po comingoute som v práci zažil diskrimináciu a nepochopenie. Práve táto udalosť ma hodila do obrovskej depresie a myšlienok typu „bodaj by som nebol trans“, „kiežby som sa býval narodil ako chlapec“ alebo „kiežby som ten comingout nikdy neurobil“.

Veľa sĺz som vyplakal, aj som sa poľutoval, aj som sa porozprával s kadekým o mojej bolesti spojenej s touto udalosťou. Dokonca som dostal tú najhoršiu radu v mojom živote od človeka, ktorého som veľmi obdivoval. Táto rada znela: „Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž.“

Ak chcete transrodovému mužovi akokoľvek pomôcť, začnite tým, že si uvedomíte a dáte to patrične najavo, že on už tým mužom je, a nesnaží sa ním byť iba niekedy v budúcnosti. Druhá vec, ktorú pre neho môžete urobiť je, že ho nebudete obmedzovať nejakými stereotypmi o mužskosti. Muži môžu byť citliví, môžu mať depresiu, môžu plakať, nosiť ružovú, make-up, môžu všetko, čo iní ľudia a nerobí ich to menejcennými alebo ženami.

Oslovovanie preferovaným menom a v preferovanom rode, hoci to meno a rod nie sú oficiálne zapísané v dokladoch, je základná slušnosť, ktorú robíme aj ľuďom, ktorí nie sú trans. Osoby menom Vladimír oslovujeme „Vlado“ (ak si to tak želajú) a nepovieme, že „ale ja ťa tak volať nebudem, lebo ty to meno nemáš“. Aj cisrodové osoby oslovujeme preferovaným rodom, rozdiel je iba v tom, že u nich sa preferovaný rod stotožňuje s rodom, ktorý im bol pripísaný pri narodení. Prečo by sme z týchto dvoch základných láskavostí mali vynechať transrodových ľudí?

Kiežby som ten comingout neurobil

Áno, táto myšlienka mi behala hlavou. Našťastie už dobehala. Keby som comingout neurobil, ochudobnil by som svoje vlastné ja o možnosť žiť plnohodnotný život. Obral by som sa o poslednú šancu byť šťastný. Pokračoval by som v živote, ktorý ma nijak nenapĺňa. Ak každý deň myslíte na smrť, dá sa to vôbec nazvať životom? Moje srdce síce vykazovalo aktivitu, ale ja som bol vo vnútri mŕtvy. Práve preto som sa rozhodol pre comingout. Je mi ľúto, že som zažil neférové zaobchádzanie, ale nie je mi ľúto, že som sa konečne rozhodol byť sám sebou.

Najviac som sa obával reakcie rodičov. Práve preto som zvolil formu elektronickej pošty, v ktorej som ich poprosil, aby sa s odpoveďou neponáhlali. Chcel som im dať šancu nereagovať zbrklo. Reakcia môjho otca ma veľmi pozitívne prekvapila. Hneď ma oslovil preferovaným menom a bol som jeho syn. Doteraz ma to dostáva do sĺz, keď povie „môj syn“.

„Píšeš, že sa na to máme vyspať, ale mám taký pocit, že prvý dojem je prvý dojem. Neviem prečo, ale celé mi to pripadá také veselé, mám pocit, akoby to bola dobrá správa (bez úvodzoviek). Ja si tu sedím a usmievam sa, začínam byť dojatý sám zo seba. Nepociťujem nič negatívne a ak náhodou budem zle spať, čo sa mi stáva dosť často, tak to nebude kvôli tomuto. Ak to tak cítiš, chápem, že chceš využiť šancu byť šťastnejším. Prajem Ti, aby sa Ti podarilo byť šťastnejším. Oslovovať Ťa v mužskom rode tiež nie je problém.“ Toto bola e-mailová reakcia otca na môj comingout email.

Lepšie neskoro ako nikdy

Veľa transrodových ľudí začne riešiť tranzíciu alebo aspoň comingout ešte počas tínedžerských rokov. Natíska sa mi otázka, či by mi bolo lepšie, keby už toto všetko (comingout a tranzíciu) mám dávno za sebou a nemusel to riešiť „na staré kolená“. Snažím sa spomenúť si na ľudí, ktorými som bol obklopený v mladšom veku. Moja mladšia verzia bola obklopená kresťanstvom a kresťanmi. Aj keby sa mi nejak podarilo dostať k informáciám o transrodovosti a tranzícii, som presvedčený, že namiesto prijatia by chceli zo mňa skôr vyháňanať diabla.

Vo veľa kázňach som počul, že na všetko existuje ten správny čas. Tak ako kvety kvitnú práve na jar, tak ja som rozkvitol po dovŕšení 37 rokov. Môj comingout sa udial na jeseň, tak to skúsim preformulovať. Tak ako na jeseň zo stromov opadáva lístie, zo mňa opadol strach z inakosti.

„Chlapci majú penis, dievčatá majú vagínu.“

Túto vetu povedal jeden chlapček vo filme Kindergarten Cop. Najväčšia otázka v životoch transrodových mužov je, či by ich život bol lepší, ak by sa narodili rovno v mužskom tele. Nebol by. Chceme tomu veriť, lebo sme to nezažili. Tráva u suseda je vždy zelenšia a ja neviem prečo, ale je to tak. Jednu vec, ktorú si musím uvedomiť, keď fantazírujem o tom, aké by to bolo skvelé narodiť sa s penisom, je, že aj o tú zelenšiu trávu sa pán sused musí starať. Ona je možno príťažlivejšia na prvý pohľad, ale tiež ju treba polievať a kosiť.

Cisrodoví muži tiež nemajú ustlané na ružiach. Alebo možno aj áno, len nesmieme zabúdať, že ruže majú tŕne. To, či niekto má alebo nemá penis, vôbec nesúvisí s kvalitou života. Poznám príbehy cisrodových mužov, ktorí zažili šikanu, sexuálne násilie, odmietnutie zo strany rodiny, problémy v práci, problémy vo vzťahoch atď. Ak by som sa narodil ako chlapec, môj život by nebol lepší, bol by iný. Niektoré veci, ktoré sa mi stali, by sa nestali, ale stali by sa mi iné veci, ktoré by boli pre mňa náročné a musel by som sa s nimi popasovať. Život by stále bol životom, resp. ako hovorí nápis na chodníku blízko miesta, kde bývam: život je porno.

Byť transrodovým má obrovskú výhodu, ktorú cisrodová osoba nikdy nebude mať. Poznám svet oboch pohlaví. Byť iným a vytŕčať z radu ma baví. Nevymenil by som to za penis pri narodení.

Keby bolo keby, nebol by som to ja, ale niekto iný.

Ben Taylor Wright

Ben Taylor Wright je 37-ročný transrodový muž zo západného Slovenska, ktorý je profesiou data analytik a dušou umelec na plný úväzok. Okrem písania básní, blogov a článkov sa Ben venuje kresleniu, fotografii, v minulosti tiež hral na bicie, ku ktorým by sa chcel v budúcnosti vrátiť. Na svojej webstránke rozpráva otvorene o svojich pocitoch, boji s depresiou, sebapoznávaní, comingoute a transrodovosti. Jeho túžbou je priniesť povedomie o živote a zápasoch transrodových ľudí na Slovensku. Taktiež by chcel byť „veľkým bratom“ pre iné transrodové osoby a byť im oporou pri comingoute alebo tranzícii.

Doručíme ti čerstvú dávku láskyplného obsahu