„Bolo to obdobie plné krásnych a pre mňa nových pocitov, ale zároveň plné hnevu na spoločnosť,“ spomína Kristína (30) na svoju prvú lásku. Vyrastala v dedine neďaleko Prešova. Počas dospievania zistila, že ju priťahujú ženy.
Uvedomovať si to začala v istej podobe už okolo 16. roku. Citovému životu alebo sexualite však v tej dobe až takú váhu nedávala. Prioritou bol čas strávený s kamarátmi. To zmenil výlet na chatu, kde riadne žúrovali. Krístina po viacerých pohárikoch alkoholu pobozkala ženu a už nebolo cesty späť. „Celé mi to došlo. Až spätne som si uvedomila, že sa mi raz sníval sen so ženou, čo ma veľmi vydesilo. Vtedy som zrejme potlačila úplne všetko, čo sa týkalo vzťahov a podobne,“ spomína dnes na objavovanie samej seba.
V čase jej detstva bola téma homosexuality veľké tabu. Stretávala sa jedine s posmeškami a urážkami voči gejom. Na strednej škole, ktorú neskôr navštevovala, už spoznala dva lesbické páry. Aj na ich adresu zachytila poznámky o tom, že je ich láska je chorá. Kristína sa ich snažila vždy zastať.
Som šťastná, keď si šťastná
Informácie o inej orientácii sama aktívne nehľadala, až do spomínanej chaty si myslela, že sa jej to netýka. Homosexualitu však napriek tomu nepovažovala za niečo neprirodzené. „Skôr mi prišlo, že je nepríjemné byť teplým kvôli postoju spoločnosti. Neskôr, keď som konečne prišla na to, že sa ma to týka, stále som nemala potrebu nejako sa v tom rýpať a hľadať komunity alebo nejakú podporu. Vyoutovala som sa pred pár kamošmi a mala som šťastie, pretože boli veľmi podporní. Prijala som tak moju orientáciu ako fakt.“
Do pamäti sa jej silno vryla reakcia najlepšej kamarátky, ktorá ju objala a povedala, že ju robí šťastnou, keď je Kristína šťastná. Spomína si, že nezažila žiadnu odsudzujúcu alebo zraňujúcu reakciu. Okrem podpory kamarátov a kamarátok jej na ceste k sebaprijatiu pomohlo aj to, že poznala iných teplých ľudí a aj pár teplých umelcov v zahraničí. „Bol to ten pocit, že nie som jediná, čo to tak cíti. A že existujú miesta, kde je homosexualita oveľa viac akceptovaná,“ vysvetľuje Kristína.
Natlakovaný hrniec plný emócií
O čosi komplikovanejšie to bolo, keď si našla prvú frajerku. Nepáčilo sa jej, že by sa mali skrývať. Kristíne to prišlo nezmyselné a ako nepríjemný zásah do jej osobnej slobody. „Chcela som svoju prvú lásku držať v meste za ruku, dať jej pusu, normálne veci. Prvý vzťah bol pre mňa veľmi intenzívny asi aj pre to, že som svoju sexualitu držala dovtedy pevne pod pokrievkou. Bola som ako natlakovaný hrniec plný emócií, ktoré som chcela prejavovať a štvalo ma, že moja frajerka to tak necítila.“ Pre Kristínu to bolo obdobie plné krásnych a nových pocitov, no na druhej strane aj plné hnevu na spoločnosť. Ako dodala, nikdy totiž nemala pocit, že by jej náklonnosť a láska a rovnako aj jej identita boli nesprávne a zlé.
S rodičmi na PRIDE Košice
Rodičom povedala o svojej orientácii, až keď bola na vysokej škole. Ako prvej sa zdôverila mame. Spätne hodnotí, že to mala spraviť skôr a aj citlivejšie. Kristína vysvetľuje, že večné zatajovanie im naštrbilo vzťah. „Mama úplne nerozumela, prečo sa jej nechcem s ničím zdôveriť, a prečo v rozhovoroch vždy akoby narážala na múr, za ktorý som ju nechcela pustiť. Neskôr už niečo tušila a stále sa ma vypytovala na moje ‚kamarátky‘. Raz v aute som to na ňu vypálila, lebo som už nemala energiu ani chuť ďalej zatĺkať,“ objasňuje Kristína.
Mama sa po tejto správe rozplakala a pýtala sa, kde spravila chybu. Kristína ju uisťovala, že nikde, čo ju upokojilo. Začali sa teda o téme rozprávať dôslednejšie. Mama jej tlmočila svoje obavy, že sa jej ako lesbe bude na Slovensku ťažko žiť. Kristína na to reagovala, že prijatie vlastnej orientácie je jediná cesta, ako môže byť naozaj šťastná. Chcelo to však viac času a rozhovorov, kým prišlo k akceptácii aj zo strany mamy. Dopomohli k tomu aj odborné brožúry a knihy o homosexualite. Viaceré vyhľadala dokonca samotná mama, ktorá to neskôr to povedala aj otcovi. „Nie je to tabu, s mojimi frajerkami vychádzal vždy ok. A minulý rok boli obaja aj na PRIDE Košice, a to je pre mňa obrovská vec.“
Kristína sa neskôr odsťahovala do Bratislavy, v súčasnosti žije v Barcelone. Keď ešte žila na východnom Slovensku, nemala pocit, že by tam existovala queer komunita. O to viac ju teší, že vníma, ako sa to mení. Na druhej strane ju mrzí, ako pribúda klamstiev a nenávisti na internete a aj zo strany verejných činiteľov. „Život v Barcelone ma oslobodil od slovných útokov na ulici, stále sa mi však nedarí odosobniť sa od toho, čo sa deje na Slovenku a ako sa neustále navážajú do LGBT+ komunity. Zakaždým ma to zraňuje a hnevá.“
___
Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.
PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!
