Vážený pán premiér Eduard Heger,

Píšem Vám ako mama transrodovej dcéry. Som tiež psychologička a venujem sa ľuďom a rodinám s Aspergerovým syndrómom a autizmom. Svoj list začínam písať na Medzinárodný deň transrodových rodičov a rodičov transrodových detí, ktorý sa slávi 7. novembra od roku 2009.

Mám v duchu pred očami dva zábery, na ktorých stojíte Vy ako premiér Slovenska. Na prvom po masakre v Buči s nepriestrelnou vestou. To, čo sa odohrávalo vo Vašom vnútri, bolo vidieť na Vašej tvári a aj vo Vašich vyjadreniach po tejto ceste, za ktoré sme na Vás boli právom hrdí. Na druhom zábere stojíte na mieste teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave, na sebe nemáte nepriestrelnú vestu, ale v ruke držíte dúhovú vlajku, ktorú Vám podala jedna z prvých aktivistiek za práva LGBTI+ ľudí na Slovensku, Hana Fabry.

Pre mňa – a myslím, že aj pre Vás – sú tieto dva zábery odlišné iba miestom a časom, nie realitou a podstatou danej situácie. Masaker v Buči spôsobila rovnaká nenávisť ako útok na Zámockej. Som rada, že ste dúhovú vlajku v ruke podržali a neodložili ste ju, a určite nie som sama. Myslím, že vo Vašej hlave a srdci sa v týchto chvíľach odohrávali podobné pocity a myšlienky. Keď ste stáli na Zámockej s dúhovou vlajkou nad sviečkami zapálenými na pamiatku obetí nenávisti voči LGBTI+ ľuďom, ešte nebola zverejnená informácia, že prvým cieľom strelca ste mali byť Vy. Ako žena, matka a občianka tejto krajiny som hlboko znepokojená všetkými týmito informáciami, predstava, že niekto dokáže čo i len v myšlienkach cieliť na vrcholného predstaviteľa nášho štátu je pre moje myslenie absolútne neprijateľná. Rovnako ako myšlienka, že dokáže zamieriť zbraň na mladých ľudí iba preto, kým sú.

Takéto situácie menia naše vnútro aj naše zmýšľanie. Sú často výzvou a hlavne možnosťou zmeniť zaužívané spôsoby reagovania a tým nás môžu posunúť dopredu. My psychológovia však vieme, že ak človek s takýmto zážitkom nepracuje aktívne, jeho transformatívny potenciál v čase rapídne klesá a zhruba po mesiaci je premrhaný, vrátime sa do „starých koľají“. V sobotu to bude mesiac od vraždy na Zámockej ulici a ľudia z LGBIT+ komunity napriek niekoľkým sľubným signálom nepocítili vo svojich životoch žiadnu reálnu úľavu a sú stále vystavovaní útokom.

Pán premiér, vyrastala som v nábožensky založenej rodine. Do iste miery teda chápem Vašu dilemu a Vaše kroky, o ktorých si zrejme myslíte, že chránite integritu našej krajiny a jej morálne dobro. V tejto chvíli si Vás však dovolím vyzvať, aby ste zrušili komisiu, ktorá z Vášho impulzu hatí a blokuje platnosť usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR z apríla tohto roku týkajúceho podmienok tranzície transrodových osôb na Slovensku. Usmernenie vypracovali experti, ktorí s pokorou pristúpili na podmienku vypracovania štandardu pre diagnostiku transrodovosti. Od júna 2022 je štandard pripravený v súlade s najnovším vedeckým a medicínskym poznaním v tejto oblasti. Napriek tomu ste v rozpore s bežnou praxou Vy osobne vytvorili ďalšiu komisiu, ktorá má tieto štandardy posudzovať, čo iba predlžuje nezákonný stav na Slovensku. Žiadne iné medicínske štandardy podobná komisia neriešila a podľa mojich vedomostí sa u nás začali vypracovávať iba posledné dva roky aj v bežných diagnózach ako je cukrovka.

Ak riešite morálnu dilemu, či prijatie zákonných úprav podporujúcich práva LGBTI+ ľudí bude mať negatívny dopad na spoločnosť, viete, že krajiny, kde sú prijaté a uznávané práva LGBIT+ ľudí nezaznamenávajú žiadne negatívne dopady na spoločnosť. Naopak, rodí sa tam viac detí a okrem ekonomického rozvoja sú aj poprednými krajinami v znižovaní kriminality, prežívaní spokojnosti, well beingu a psychickom zdraví celej populácie?

Naše deti, ktoré celý život kvôli svojej identite a jej prijatiu zápasia s ťažkosťami, o ktorých bežný človek nemá ani potuchy, však majú v tejto krajine na svojich tvárach a chrbtoch namaľované terče. Každé váhanie im na tento terč primaľuje novú vrstvu neónovej, zďaleka viditeľnej farby. Oni nemôžu odložiť pomyslenú dúhovú vlajku a odísť za inými povinnosťami či záujmami. Žijú vo svojej identite dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni a majú iba tento jeden život. Niektorí to, žiaľ, neuniesli, mladučkí ľudia, pre ktorých bol aj nedostatočný, laxný a zastaralý prístup lekárov a odborníkov záťažou, ktorá ich doviedla k samovražde napriek podpore milujúcej rodiny. Nemáme žiadne údaje, ktoré by nám povedali, za koľkými samovraždami, sebapoškodzovaním či ťažkými depresiami stojí práve odlišná sexuálna či rodová identita, ktorú naša spoločnosť stále nedokáže prijať. Rozumiem, že za posledných 20 rokov sa poznanie v rôznych oblastiach posunulo tak výrazne, že ho niekedy nestíhame spracovať. Chápem, že najjednoduchší spôsob riešenia je ich odmietnutie. Každý človek však má právo na sebaurčenie, vo vyspelej spoločnosti je hodnotou túžba každého človeka byť prijatý vo svojej jedinečnej identite. Poznávame rodovú, sexuálnu aj vzťahovú rozmanitosť, ktorá je v našom ľudskom pokolení podľa všetkého oveľa rôznorodejšia, než sme si ešte nedávno mysleli.

Svet sa mení bleskovým tempom a my budeme históriou posudzovaní podľa toho, ako sme na tieto zmeny dokázali reagovať. Nevybrali sme si to, a určite by sme mnohí mali radšej pokojný a len nenápadne sa meniaci svet. Ale ani naše deti si nevybrali, do akého sveta sa narodili, nevybrali si ani svoju identitu, ktorú postupne objavujú a zisťujú, že nezapadá do bežných „škatuliek“ . Nevybrali si ani čas pandémie, ekonomickej a vojnovej krízy, či globálnej klimatickej krízy. Nevybrali si ani svoju rodovú identitu, narodili sa s ňou. Je zodpovednosťou nás dospelých a zodpovedných, aby sme im ich život nekomplikovali, ale vytvorili im podmienky aspoň v takej miere, v akej sme toho schopní, a na čo máme dosah.

Ako premiér máte povinnosť dodržiavať medzinárodné zmluvy, ku ktorým sa naša krajina zaviazala a dohliadať na ich aplikáciu do praxe a do vnútroštátnej legislatívy. Vládny výbor pre práva LGBTI+ ľudí, kde pôsobia aj mnohí odborníci a aktivisti z tretieho sektora, dlhodobo pripravuje riešenia, ktoré sú v súlade s týmito dohovormi, rovnako ako je s nimi v súlade usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré v súčasnosti blokujete. Vyžadovanie chirurgických zákrokov bolo spravodajcom OSN už takmer pred desiatimi rokmi označené za mučenie.

Zákon od transrodových ľudí vyžaduje, aby neodkladne oznámili matrike zmenu rodu, avšak neprijatie legislatívnych postupov im v tom bráni a je dlhodobou taktikou kladenia prekážok LGBTI+ ľuďom v našej krajine. Napríklad moja dcéra na matriku podala žiadosť v čase platnosti usmernenia v súlade s jeho platným znením, do dnešného dňa jej matrika potrebný úkon nevykonala. Nerozumiem, ako je možné, že matrikárka – zamestnankyňa štátneho úradu – má moc nevykonať úkon, ktorý je zo zákona jej predpísaný, a že za nezákonný stav nikto nenesie zodpovednosť.

Preto si dovolím na Vás apelovať a prosím, aby ste odblokovali prijatie usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR k medicínskym postupom týkajúcim sa transrodových ľudí, a vytvorili urýchlene podmienky pre prijatie ďalších legislatívnych noriem pre úpravu postavenia LGBTI+ ľudí v našej krajine, kde nedostatočné presadzovanie ľudských práv LGBTI + ľudí má v tejto chvíli už veľmi viditeľné obete. Napriek všetkému útok nebol namiereným iba proti „nim“. Žiadne „my“ a „oni“ totiž neexistuje. Sme jedno ľudské spoločenstvo a každý útok z nenávisti je naším spoločným zlyhaním a našou spoločnou traumou. Vy máte v tejto chvíli možnosť ju aspoň trochu zmierniť.

S úctou,

Viera Hincová

Viera Hincová je mama transrodovej dcéry a psychologička, ktorá sa venuje ľuďom a rodinám s Aspergerovým syndrómom a autizmom v OZ Hans a Acentrum, o.z.

The post Mama transrodovej dcéry píše premiérovi: „Naše deti si nevybrali svoju identitu“ appeared first on PRIDEkosice.sk.

Písal sa rok 1943. Ľudstvo mátala vojna, mladí muži bojovali vo všetkých kútoch sveta a ženy gniavila neistota o osude ich manželov či synov. V snahe spríjemniť obyvateľstvu USA tieto neľahké časy (a zarobiť nejaký ten dolár) skrsla v hlavách majiteľov bejzbalových tímov prevratná myšlienka: „Draftujme ženy, udržme bejzbal pri živote a vráťme Amerike jej obľúbený šport!“

P. K. Wrigley, dedič žuvačkového impéria a riaditeľ mužskej bejzbalovej ligy, pozval viac ako 200 žien z celých USA do Chicaga, aby vo výberovom kole ukázali, čo je v nich. Pod lupou boli nielen ich zručnosti s loptou a bejzbalovou pálkou, ale aj ich vystupovanie a výzor. Na ženskosť kládli organizátori ligy obrovský dôraz. Sexizmus doby sa pretavil aj do športu. 

Splniť si sen stať sa profesionálnou hráčkou bejzbalu sa podarilo približne 60 z nich, ktoré navzdory prvotným pochybnostiam verejnosti oživili športového ducha Ameriky. Po hrboľatom štarte sa najúspešnejším tímom stali Rockfordské broskyne (Rockford Peaches) z Illinois. O takmer polstoročie neskôr poslúžila ich bojovnosť na ihrisku ako inšpirácia pre film A League of Their Own (Veľké víťazstvo; 1992).

Vo filme sme si museli vystačiť s queer codingom 

Táto športová dráma s nádychom komédie o vzniku ligy a prvom roku jej fungovania sa okamžite stala hitom. Pod taktovkou režisérky Penny Marshall svoje herecké umenie v hlavných úlohách predviedli Geena Davis, Madonna, Lori Petty, Rosie O’Donnell a Tom Hanks. 

Oku teplého diváctva neušiel kvír podtext filmu – športové prostredie, maskulínnejšie vyzerajúce hráčky, nútená feminita a pocit, že konečne niekam zapadáš. Z rozprávania preživších hráčok vieme, že veľa z nich v skutočnosti patrilo do LGBTI+ komunity. Začiatkom 90. rokov však tieto témy v rodinných komédiách nemali miesto. 

Seriál je už kvír skrz-naskrz 

„A League of Their Own je jeden z tých filmov, ktorý je teplý, aj keď teplý nie je,“ povedala pre magazín Gay Times spoluautorka seriálu Abbi Jacobson. Práve queer coding filmu ju spolu s Willom Grahamom prilákal k histórii ženskej bejzbalovej ligy. Jej dúhové zákulisie už dnes nie je žiadnym tajomstvom, preto sa podľa slov Willa Grahama teplé príbehy písali samé. 

Hlavnú úlohu – chytačku Carson Shaw – si zahrala samotná Abbi Jacobson. Jej objavovanie vlastnej identity a tajný vzťah so spoluhráčkou Gretou (D’Arcy Carden) je ústrednou, no ani zďaleka nie jedinou kvír zápletkou seriálu. 

Seriál navyše otvára aj otázky rasovej segregácie vtedajšej doby, ktoré boli vo filme „odpálené do autu“ jednou krátkou scénou. Prostredníctvom márnych snáh mladej Maxine Chapman (Chanté Adams) dostať sa do ligy nám Abbi a Will priblížili život celej černošskej komunity v tejto ére. 

Hereckým prepojením medzi filmom a seriálom je komička a moderátorka Rosie O’Donnell. Vo filme si zahrala bejzbalistku Doris, jednu z postáv, pri ktorej sú očividné náznaky, že patrí ku kvír komunite. V podcaste Dyking out o nej povedala: „Ľudia sa ma roky pýtajú, či bola moja postava teplá, a ja roky odpovedám ‚áno a bola zaľúbená do Mae‘ (pozn.: jej najlepšej kamošky, ktorú stvárnila Madonna).“ V seriálovom remaku sa s nadšením zhostila úlohy transrodového majiteľa tajného kvír baru Vi. 

Hlbšie do tém rodovej identity nás vtiahne Maxine a jej transrodový strýko Bert. Pred ním jediným nemusí skrývať, že je lesba, a vďaka nemu aj ona začne experimentovať s rodovým prejavom. 

„V seriáli neuvidíte len jednu kvír postavu. Je ich tam veľa. Ukážeme vám rôzne formy inakosti. To bolo pre nás naozaj dôležité,“ zhrnula pre Gay Times Abbi Jacobson. Pozrieť si ho môžete na Amazon Prime Video.

Na coming-out nie je nikdy neskoro

Konzultantkou seriálu bola aj jedna posledných žijúcich hráčok ligy Maybelle Blair. Oceňuje, že do popredia seriálu sa dostal rasizmus a životy hráčok mimo ihriska. 

„S výsledkom som veľmi spokojná. Sú to veci, o ktorých Penny Marshall nemohla v roku 1992 hovoriť. Ľudia na to vtedy neboli pripravení, ale bolo potrebné o nich konečne prehovoriť, pretože je to pravda,“ povedala pre magazín Los Angeles Times. 

View this post on Instagram

A post shared by Amazon Studios (@amazonstudios)

Sama Maybelle sa verejne vyautovala až nedávno, vo veku 95 rokov. Povzbudená diskusiou o dôležitosti LGBTI+ reprezentácie v rámci propagácie seriálu, sa už ani ona nechcela ďalej skrývať. 

Nie je jediná bývalá členka ligy, ktorá svoju identitu roky-rokúce tajila. Terry Donahue, pôvodom kanadská hráčka tímu Peoria Redwings, o svojej orientácii a vzťahu so „spolubývajúcou“, ktorý v tom čase trval už viac ako 6 dekád, povedala svojim blízkym až po osemdesiatke. 

V roku 2020 vyšiel na Netflixe dojímavý dokument A Secret Love (Tajná láska), v ktorom si Terry a jej partnerka Pat na sklonku života pospomínali na roky skrývania sa a na Terrine časy bejzbalovej slávy.  

Text: Petra Kmecová

Zdroj titulného obrázka: Amazon Studios

The post Veľké víťazstvo pre kvír diváctvo: seriál o ženskom bejzbalovom tíme appeared first on PRIDEkosice.sk.

Prerušenie účinnosti usmernenia nemôže mať vplyv na transrodových ľudí, ktorí už sú v procese tranzície a matriky musia pri vydávaní nových dokladov aj naďalej postupovať výlučne podľa zákona a nevyžadovať žiadne dodatočné podmienky. Nakoniec takto fungovali aj pred prijatím uznesenia. 

Výbor, v ktorom majú zastúpenie mimovládne organizácie ako aj ministerstvá a štátna správa, jednomyseľne vyzval: 

MZ SR na urýchlené vypracovanie a prijatie štandardného postupu o diagnostike a liečbe osoby s diagnózou F 64.0, tak aby usmernenie mohlo byť plne implementované v praxi;

Ministerstvo vnútra SR na inštruovanie matričných úradov, aby do opätovnej účinnosti usmernenia postupovali rovnako ako pred jeho prijatím, a teda nevyžadovali okrem lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby žiadne dodatočné podmienky, ktoré nemajú legislatívny podklad.

Transrodoví ľudia môžu svoje prípadné otázky adresovať na poradenské centrá inPoradňa v Bratislave a PRIZMA v Košiciach.

The post Právna zmena pohlavia: Čo sa okolo nej aktuálne deje? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Nejasnosť pravidiel spôsobovala, že sa tejto klientele venoval čím ďalej tým menší okruh poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a na kritickú situáciu upozornili minulý rok aj odborné lekárske spoločnosti. Dlhodobo pripravované odborné usmernenie, ktoré bolo kompromisom odbornej obce s Ministerstvom zdravotníctva SR, bolo prijaté v marci 2022.

Zjednotenie postupov by malo transrodovým ľuďom zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti.

Tento krok sme privítali, pretože nás približuje k európskemu štandardu a najmä zjednocuje medicínske postupy. Neprináša prevratné zmeny – postupy, ktoré obsahuje, vrátane nevyžadovania kastračného zákroku, realizovala časť lekárov a lekárok už roky. Jeho prelomovosť spočíva najmä v zjednotení postupov, čo by malo transrodovým ľuďom garantovať rovnaké zaobchádzanie kdekoľvek na Slovensku a zlepšiť im dostupnosť zdravotnej starostlivosti.

S vážnymi obavami sledujeme ideologické a politické zásahy do odborného usmernenia, volanie po jeho zrušení či po opätovnom zavedení povinných kastrácií transrodových ľudí. Vyžadovanie nútených operačných zásahov do pohlavných orgánov, sterilizácií či kastrácií, je v rozpore s viacerými ľudskými právami garantovanými v Ústave Slovenskej republiky a Európskom dohovore o ľudských právach. Konštatovali to viaceré slovenské inštitúcie, ako napríklad verejná ochrankyňa práv, komisárka pre ľudí so zdravotným postihnutím, ale aj Európsky súd pre ľudské práva.

Transrodoví ľudia sa v najväčšej miere spomedzi všetkých LGBTI+ ľudí obracajú na naše poradne. Je to aj preto, že dlhodobo čelia dehumanizácii a zosmiešňovaniu zo strany politických predstaviteľov. Vyvolávanie strachu na základe šírenia neprávd spôsobuje nižšiu spoločenskú akceptáciu transrodových ľudí ako vo väčšine krajín EÚ. Politizácia odborného usmernenia má enormné dopady na životy transrodových ľudí. V poradniach sme zaznamenali, že matričné úrady po vyjadreniach poslancov a poslankýň odkladajú rozhodnutia o vydaní nových dokladov pre transrodových ľudí aj napriek tomu, že usmernenie je prijaté a platné.

„Je smutné, že ľudia, ktorí sa s trans človekom ani nestretli, chcú rozhodovať o tom, čo by sme mali so svojím telom robiť.“

Na východnom Slovensku sa objavuje prax, kedy poskytovateľka zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou naďalej podmieňuje vystavenie dokladu na zmenu mena, priezviska a rodného čísla kastračným výkonom aj napriek aktuálne platnému odbornému usmerneniu, ktoré prax nútených kastračných výkonov ruší. Takéto situácie nielenže zhoršujú kvalitu každodenného života transrodových ľudí, ale negatívne vplývajú na ich psychické zdravie a duševnú pohodu. Rozhodli sme sa preto zverejniť vyjadrenia s aktuálnymi skúsenosťami niektorých z nich:

„Momentálne prechádzam vyšetreniami pre začatie tranzície a spôsobuje mi to obavy a neistotu v tom, čo sa bude diať ďalej, ako dlho bude tranzícia trvať a s akými podmienkami. Už teraz mám pochybnosti ako niekto, kto žije v zahraničí, či sa niekedy vôbec na Slovensko budem môcť vrátiť. V prípade, že by sa zaviedli nútené kastrácie, by som urobila všetko pre to, aby som získala iné občianstvo a slovenského občianstva by som sa vzdala. Cítim sa bezmocná a absolútne ignorovaná touto krajinou pri takýchto návrhoch.“

• Meghan, transrodová žena, 20 rokov, Košický kraj – aktuálne žijúca v zahraničí

„Zavedenie usmernenia prinieslo aspoň základy pre proces tranzície a čo je veľmi dôležité – zrušenie kastrácie. Toto usmernenie mi dalo nádej plnohodnotne žiť bez opakovaného vysvetľovania cudzím ľuďom, prečo mám v dokladoch ženské meno. Ak by sa toto pravidlo zmenilo, neviem si predstaviť, čo by som robil, bol by som doslova nútený do niečoho, čo podstúpiť nechcem. Je smutné, že ľudia, ktorí sa s trans človekom ani nestretli, chcú rozhodovať o tom, čo by sme mali so svojím telom robiť.“

• Lukáš, transrodový muž, 27 rokov, Košický kraj

„Chcem mať rodinu. Chcem žiť v tejto krajine, v krajine, z ktorej pochádzajú moji rodičia. Chcem byť matkou. V súvislosti s tým, čo sa deje, cítim strach, že budem musieť odísť, utiecť, že pre pár hlasov a kresiel na mňa smeruje nenávisť a nepochopenie. Som taká ako všetci ľudia a chcem takou byť. Cítim sa byť ponížená, keď musím žiadať o to, aby mi niekto povolil žiť dobrý život.“

• Em, transrodová žena, 23 rokov, Bratislavský kraj

„Podmienku kastrácie vnímam ako vydieranie zo strany štátu.“

„Zmena dokladov, keď budem na hormonálnej terapii, bude pre mňa znamenať menej problémov na úradoch a pri cestovaní na hraniciach. Podmienku kastrácie vnímam ako vydieranie zo strany štátu – ak nechcem riešiť zbytočné problémy, musím podstúpiť náročnú operáciu, ktorú nechcem.“

• Danny, transrodový človek, 31 rokov, Bratislavský kraj

„Mám dve krásne dcéry a obe majú dvoch milujúcich rodičov. Ak by som musela v procese tranzície podstúpiť kastračný zákrok, moje deti by tu dnes nemohli byť. Videnie sveta, ktoré odporuje svetovému vedeckému konsenzu, ma nútilo svoju skutočnú identitu dlho schovávať, čo mi spôsobovalo problémy. Nik by si nemal vyberať,  či uprednostní seba alebo rodinu, pretože rodič, ktorý má odvahu byť sám sebou a bez predsudkov, je viac ako len dobrý príklad integrity. Miluj blížneho svojho ako seba samého. A na sebe by ste také zlo nepáchali.“

• Martina, transrodová žena, 37 rokov, Slovenka žijúca v zahraničí

„Pre mňa ako človeka blízko zdravotníctva je úplne bizarné, aby štát určitej skupine svojich občanov nariaďoval medicínsky/chirurgický zákrok, ktorý je inak zdravotne neindikovaný. To, ako prebieha tranzícia, teda medicínsky proces, nie je v žiadnom prípade niečo, čo majú politici meniť podľa svojho názoru. Podmieňovanie zmeny dokladov kastráciou je navyše postoj v rozpore s vedeckým konsenzom a medicínskou praxou v krajinách, kde sa medicína riadi vedou a faktami a nie strachom zákonodarcov.“

• Dávid, transrodový muž, 27 rokov, Bratislavský kraj

„Bez zmenených dokladov si mnohí z nás nevedia nájsť prácu či bývanie.“

„Ľudia si často neuvedomujú, čo zmena dokladov pre nás znamená. Ono to nie je iba o nejakej estetike, je to o tom, že bez zmenených dokladov si mnohí z nás nevedia nájsť prácu či bývanie. Je to o tom, že bez zmenených dokladov má každá interakcia, kde sa musíme nejako preukázať, potenciál stať sa pre nás nebezpečnou. Je absolútne neprípustné, aby alternatíva k tomuto peklu bolo ďalšie peklo v podobe kastrácie.“

• Lukas, transrodový človek, 21 rokov, Bratislavský kraj

„Mnohým ľuďom toto usmernenie pomôže a ja nie som výnimkou, keďže tak invazívny zákrok podstupovať kvôli jednému písmenku v občianskom mi príde veľmi neľudské a spiatočnícke. Uľahčí mi to život ako taký a všade, kde som nútená vytiahnuť občiansky (a že tých inštitúcii nie je málo), už nebudem musieť čeliť v budúcnosti vysvetľovaniu a nebodaj aj diskriminácii. Nám to pomôže a vám to neublíži.“

• Sasha, transrodová žena, 27 rokov, Nitriansky kraj

„Prečo by som mal riskovať a podstúpiť operáciu, ktorú podstúpiť nechcem a ničomu a nikomu nepomôže? Jediné, čo sa stane, bude to, že podstúpim invazívny zákrok proti svojej vôli, ktorý vyžaduje nie medicínska odborná obec, ale politici. Tešil som sa, že na konci tohto roku už budem mať nárok na zmenu dokladov. Odkedy sa spustila táto búrka útokov na nové usmernenie, znova sa mi vrátili depresívne stavy.“

• Ben, transrodový muž, 38 rokov, Bratislavský kraj

The post Nemáte právo nútiť trans ľudí do kastrácií! Zdravotná starostlivosť nemôže podliehať politickým tlakom appeared first on PRIDEkosice.sk.

Už v prvých dňoch vojenskej agresie ruskej armády na Ukrajine sa objavili správy o znásilneniach miestnych žien ruskými vojakmi, ktorí dobývajú ukrajinské mestá hrubým násilím voči civilistom, páchajúc tak vojnové zločiny. Zatiaľ boli hlásené desiatky takýchto sexualizovaných útokov, avšak v skutočnosti ich môže byť o mnoho viac a je nepochybné, že situácia sa bude so stupňujúcimi sa bojmi a inváziou ruskej armády zhoršovať. Sexualizované násilie je nástrojom vojny, ktoré sa bežne používa s cieľom pokoriť miestne obyvateľstvo, ale je aj výsledkom bezprávia, ktoré v ozbrojených konfliktoch panuje. I keď by sa mohlo zdať, že ženám a deťom sa dostáva zvýšenej ochrany pred vojnovým násilím, v praxi býva opak pravdou. Vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti ženy neobchádzajú a práve ony sú vo vojne terčom.  

V tom, ako vojna vplýva na ženy, však tiež panujú rozdiely a nerovnosti. Nemôžeme preto zabúdať na všetky ženy, i tie, ktoré si nesú viac vrstiev vylúčenia. Vidíme to na aj doterajších skúsenostiach z bezprecedentnej utečeneckej krízy na našich hraniciach i hraniciach EÚ. Napríklad rómske ženy zažívajú ako utečenkyne diskrimináciu v prístupe k pomoci a podpore. Segregujeme ich aj na Slovensku, kde síce panuje veľká vlna solidarity, ktorá sa ale ukazuje byť veľmi selektívna, často rasistická a xenofóbna. 

Z Ukrajiny i z Poľska vieme o prípadoch, keď ženy iného ako ukrajinského občianstva, pôvodom z Afriky či Blízkeho východu, mali problém dostať sa do evakuačných konvojov z krajiny. Medzi ľuďmi na úteku pred rovnakou hrozbou sa tak vytvorila neľútostná hierarchia založená na farbe pleti a etnickej príslušnosti. Na Slovensku už vieme s istotou povedať, že ne-ukrajinské ženy nebudú mať takú mieru ochrany podľa medzinárodného práva ako utečenkyne ukrajinskej národnosti. Status dočasného útočiska totiž Slovenská republika poskytuje len ukrajinským občiankam a občanom. Cudzinecká polícia tiež necitlivo hodila ne-ukrajinské utečenkyne cez palubu a ich žiadosti jednoducho nebude vybavovať až do odvolania. Ako si v takejto legálnej atmosfére odmietania pomoci môžu ne-ukrajinské utečenknye nájsť útočisko pred vojnou? 

Transrodové ženy sú ženy

Azda nikdy nebolo dôležitejšie, že transrodové ženy sú ženy. Vo vojne i v utečeneckej kríze na Ukrajine to dokonca môže byť otázka života a smrti. Ak vnímame vojnu komplexne a pozeráme na ňu cez optiku nerovnosti a diskriminácie v časoch mieru, tak LGBTI+ ľudia sú v ozbrojených konfliktoch mimoriadne ohrozenou skupinou. Pre svoju sexuálnu orientáciu či rodovú identitu sa totiž ľahko stanú terčom agresie ozbrojených jednotlivcov, skupín či vojsk. Zo skúseností transrodových ľudí na Ukrajine vieme, že už pred vojnou zažívali transfóbne útoky, nielen verbálne, ale aj fyzické od väčšinovej populácie. Vo vojne, v atmosfére bezprávia a násilia, sa tak doslova boja o svoje životy. 

Transrodové ženy sa na Ukrajine ocitli v naozaj prekérnej a nebezpečnej situácii. Od začiatku vojenskej agresie na Ukrajine panovali medzi trans ženami obavy nielen z bombardovania a násilia, ale aj zo všeobecnej mobilizácie mužov nad 18 rokov. Mnohé totiž majú v dokladoch uvedené mužské pohlavie pripísané pri narodení, ktoré však nekorešponduje s ich reálne prežívaným rodom a rodovou rolou, ktorú v spoločnosti zastávajú. Na základe označenia “M” v pasoch tak trans ženám plynie povinnosť nastúpiť do vojenskej služby. Mnohé sa pokúsili prekročiť hranice do bezpečia, čo im však nebolo ukrajinskými colníkmi vo väčšine prípadov umožnené. Viaceré transrodové ženy tak uviazli na Ukrajine, boja sa o svoje životy a skrývajú sa pred núteným odvodom do armády. 

Je neprípustné, aby v takom vážnom stave ohrozenia, v akom sa Ukrajina aktuálne nachádza, kde sú civilisti a civilistky terčami agresie ruskej armády, boli trans ženy stigmatizované a diskriminované na základe toho, že nemali prístup k dôstojnej legálnej tranzícii, alebo ich vojna zastihla v štádiu bez zavŕšenej právnej tranzície. Ukrajina musí rešpektovať ľudské práva a fakt, že transrodové ženy sú ženy. Majú právo na medzinárodnú ochranu podľa Ženevskej konvencie i Charty EÚ. Slovensko i Európska únia ako celok by mali v tejto chúlostivej situácii požadovať ochranu základných práv a slobôd na hraniciach Únie. Realita je totiž taká, že aktuálne trans ženy vo vojne na Ukrajine nikto z kompetentných nevidí. Ony sa pritom boja o holé životy, ktoré nemajú na Ukrajine zjavne rovnakú cenu ako životy cisrodových žien. 

View this post on Instagram

A post shared by PRIDE Košice (@pride.kosice)

V spolupráci s organizáciami na Slovensku, v Česku i ďalších európskych krajinách preto robíme maximum, aby sme poukázali na ohrozenie, ktorému transrodové ženy na Ukrajine čelia. Ak bola v časoch mieru transrodovosť terčom verbálnych i fyzických transfóbnych útokov, ako môžu nájsť trans ženy bezpečie, keď sa krajina nachádza v stave vojny a bezprecedentného násilia? Musíme preto spojiť sily a vytvoriť spoločne tlak na kompetentné orgány na Slovensku i v celej Európskej únii, aby bolo umožnené trans ženám dostať sa do bezpečia tak ako cisrodovým ženám. 

Tu sa však naša zodpovednosť nekončí. Trans ženy, ktorým sa podarí prejsť hranice, sa tiež stretávajú s transfóbiou na svojej ceste, napr. pri styku s colníkmi či úradmi. Aj keď sa koordinujeme doma i v zahraničí, aby sme všetkým kvír ľuďom našli čo najdôstojnejšie a najbezpečnejšie útočisko, v kontexte Slovenska už teraz vieme, že transrodovým ľuďom na úteku nemáme veľmi čo ponúknuť okrem ubytovania, podpory komunity a poradenstva. Transrodoví ľudia z Ukrajiny sa totiž môžu mať na Slovensku len tak dobre, ako sa tu už žije miestnej trans komunite. Tá pritom stále nemá dostupné základné práva, keďže transrodoví ľudia čelia kritickému nedostatku zdravotnej starostlivosti a dostupnosti dôstojnej tranzície. Situácia u nás je priam tragicky neporovnateľná napríklad s Českou republikou. Miera spoločenského prijatia transrodových ľudí je tiež v kontexte strednej Európy veľmi problematická. V Maďarsku sa za uplynulé roky vládna politika voči právam LGBTI+ a konkrétne transrodových ľudí vážne zhoršila. Orbánova vláda iniciovala viacero zákonov namierených proti kvír komunite s vážnymi dôsledkami pre jej práva. V Poľsku zase zúri ideologická vojna proti LGBTI+ komunite ako takej či už na úrovni politiky, cirkvi, ale aj veľkej časti spoločnosti.  

Takže i keď vôľa a odhodlanie pomôcť transrodovým ženám, i všetkým queer ľuďom prichádzajúcim z Ukrajiny, sú u nás v Saplinqu, PRIDE Košice i PRIZME nesmierne silné, a to sa vzťahuje aj na ďalšie organizácie a krajiny strednej Európy, potreby trans žien a queer ľudí na úteku nám nastavujú zrkadlo. Veľmi intenzívne v týchto dňoch cítime, akú dlhú a náročnú cestu ešte máme pred sebou na Slovensku i v krajinách V4 pokiaľ ide o práva žien a rodovú rovnosť. Ak žiadame od Ukrajiny, aby vnímala transrodové ženy ako ženy, ktorými sú, tak je na mieste, aby sme to žiadali aj od našej spoločnosti a štátu. Aj my musíme zatočiť s transfóbiou, nastoliť konečne systematickú rodovú rovnosť, odstrániť nerovnosti transrodových žien a všetkých LGBTI+ ľudí. Keď Putin napadol Ukrajinu, viac ako kedykoľvek predtým sa prejavili hodnoty i sila zjednotenej Európy. Je to voda na mlyn zápasu za ľudské práva. Vďaka tomu, ako rýchlo sa Európa dokázala spojiť za Ukrajinu, vidíme, čo všetko v skutočnosti dokážeme, ak sa obrníme solidaritou a hodnotami ľudskosti.

Alexandra Demetrianová, autorka je Koordinátorka kampaní a advokácie občianskeho združenia Saplinq 

Chcete aj Vy pomôcť transrodovým ženám na Ukrajine či na úteku do bezpečia? Môžete podporiť snahu ukrajinských LGBT+ aktivistov a aktivistiek, ktoré zriadili 3 útulky pre LGBTI+ ľudí na Ukrajine aj v EU. Komunite na úteku zabezpečujú ubytovanie ako aj všetky ostatné základné potreby. Náklady spojené s evakuáciou týchto ľudí sú veľmi vysoké, preto zriadili zbierku na ich pokrytie. Prispieť a pomôcť queer ľuďom na úteku môžete zaslaním daru na IBAN uvedený v tomto linku. Je to nami overený zdroj, za ktorý sa zaručujeme. 

The post MDŽ 2022: Život bez násilia a diskriminácie pre všetky ženy bez rozdielu appeared first on PRIDEkosice.sk.

„Chceli sme povýšiť Gabrielovu smrť na odkaz, ktorý bude pomáhať iným ľuďom v podobnej situácii. Pretože ostať ticho je zničujúce,“ uviedol Gabrielov otec Waldemar Švábenský pre Pravda.sk.

Cieľom festivalu je rozšíriť povedomie o slovenskej transrodovej komunite. Na situáciu trans ľudí a ich príbehy upozorňuje cez rôzne diskusie, divadelné či filmové predstavenia, koncerty a výstavy. 

Ohrozuje politické kresťanstvo ľudské práva? To je názov diskusie, ktorú bude moderovať teológ a publicista Michal Havran. Diskutovať bude s političkou a aktivistkou Luciou Plavákovou a sociológom Michalom Vašečkom. Pridá sa k nim aj MUDr. Michal Patarák, ktorý bude mať aj samostatnú prednášku. „Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme,” uviedol na margo prednášky Patarák. 

Okrem diskusie a prednášky sa môžete tešiť aj na koncert kapely Puding Pani Elvisovej a Vec Švidraň, ktorí vystúpia s mladou bubeníčkou Emou Kakarovou. V programe je aj divadelné predstavenie Šmátranie v širočine, ktoré uvedie diváka do „sveta samcov, šamanov, otcov, synov, mužov, básnikov, jednoducho do života potomstva Adamovho”. Festival ukončí after party s DJ-om Reverendom. Večerom bude sprevádzať herečka Lujza Garajová-Schrameková.

Viac informácií a celý program nájdete na webe festivalu alebo na facebookovej stránke podujatia. Podporiť tretí ročník môžete aj finančne cez zbierku na StartLabe.

Text: Daniela Stela Mrázová

The post Svet podľa Gabriela: Blíži sa tretí ročník festivalu transrodovej kultúry appeared first on PRIDEkosice.sk.

Aj ty máš pocit, že téma transrodových ľudí nie je na Slovensku vôbec bežná a vyžaduje si väčšiu pozornosť? Že mýty a stereotypné predstavy prevyšujú realitu a fakty? Poukázať na to sa snaží Iniciatívna Inakosť, ktorá vytvorila kampaň umožňujúcu trans ľuďom na Slovensku, aby boli vypočutí. V Tabačke o 19:00 ju predstaví jej autor Christián Havlíček. Diskusie sa zúčastnia aj ľudia zapojení do kampane – Charlotte, Lukáš a Richard a porozpráva sa s nimi Zara Kromková.

View this post on Instagram

A post shared by Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

V piatok večer by sa patrilo odviazať nejakou tou večernou akciou, nemyslíš? Preto sme si pre teba pripravili Clutch! Mix klasického karaoke a drag vystúpení nájdeš o 21:00 v Tabačke. Zakladajúce členky House of Garbáge – Miss Petty, Tonic Garbáge, Just Karen a La Cuntessa – sľubujú veľa zábavy a nezabudnuteľný večer.

Sleduj novinky zo zákulisia PRIDE Košice 2021, pretože už čoskoro zverejníme podrobnosti programu PRIDE dňa!

Text: Simona Srnková

The post Som trans spolu s Clutch v Tabačke! 7. deň PRIDE festivalu prichádza! appeared first on PRIDEkosice.sk.

Som Paula

Paula je 22-ročná transrodová žena z Banskej Bystrice. Študuje maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde si so spolužiakmi prenajíma byt. Coming-out pred rodinou urobila v dvadsiatich. Tento rok začala užívať hormonálnu terapiu. Rada cestuje a zaujíma sa o vizuálne umenie. Tu nájdete jej príbeh.

Som Samuel

Samuel je 20-ročný transrodový muž z Nitry. Vyštudoval gymnázium a chce sa stať učiteľom. Žije s rodičmi a súrodencom, coming-out pred rodinou urobil ako 14-ročný. Tento rok v januári začal s hormonálnou terapiou. Má rád hudbu, výtvarné umenie, literatúru, hrá stolný tenis a počítačové hry. Tu si prečítate jeho príbeh.

Som Sofia

Sofia je transrodová žena, ktorá žije v Bratislave. Minulý mesiac oslávila tridsiate narodeniny. Má vyštudovanú masmediálnu a marketingovú komunikáciu, produkuje elektronickú hudbu, vystupuje ako DJ-ka, organizuje eventy, píše články. Je slobodná a bezdetná. Má psíka Lolu. O tom, že je transrodová, povedala najskôr najbližším priateľom, potom rodičom a všetci ju podporili. Pred rokom začala užívať hormonálnu terapiu a pred pár dňami si zmenila doklady. Medzi jej záľuby patrí móda, záhradkárčenie, cestovanie po svete a spoznávanie nových inšpiratívnych miest a ľudí. Tu nájdete jej príbeh.

Som Richard

Richard je 26-ročný transrodový muž. Študoval na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Pracuje ako poradca v Komunitnom a poradenskom centre PRIZMA Košice, ktoré sa venuje LGBTI+ ľuďom. Coming-out pred rodinou urobil, až keď sa osamostatnil. Prešiel tranzíciou a žije s partnerkou v Spišskej Novej Vsi. Zaujíma sa o tému kvír ľudí v rómskej menšine, keďže súčasťou jeho identity je aj rómska etnicita. Jeho príbeh si prečítate tu.

Som Ben

Ben je 37-ročný transrodový muž. Pochádza zo Senca, kde má rodičov a brata. Žije v Bratislave, kde aj pracuje ako dátový analytik. Na to, že je transrodový, prišiel v 36 rokoch. O svojej identite povedal blízkym aj kolegom a všetci ho podporili. V súčasnosti absolvuje vyšetrenia, ktoré potrebuje na začatie medicínskej tranzície. Ben sa venuje písaniu, rád kreslí a fotí. Tu si môžete prečítať jeho príbeh.

Som Johann

Johann je osemnásťročný transrodový muž zo Žiliny. Študuje na gymnáziu v Prahe. Ako trinásťročný urobil coming-out pred mamou, krátko na to aj pred otcom a sestrou. Predtým sa to dozvedeli kamaráti. Vďaka podpore najbližších začal ako pätnásťročný s hormonálnou terapiou. Minulý mesiac si zmenil doklady. Zaujíma sa o vedu, politiku, filozofiu i umenie, predovšetkým však o film, fotografiu a performance. Tu nájdete jeho príbeh.

Som Charlotte

Charlotte je 19-ročná transrodová žena zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala tanec na konzervatóriu v Košiciach. Žije s rodičmi, coming-out pred nimi urobila minulý rok. Podstupuje vyšetrenia, aby mohla začať s hormonálnou terapiou. Okrem tanca miluje výtvarné umenie, divadlo a hudbu. Tu môžete spoznať jej príbeh.

Som Lukáš

Lukáš je 26-ročný transrodový muž z Košíc. Celý život sa venuje športu, v ktorom dosiahol mnoho úspechov. Ako 15-ročný získal titul majstra sveta a niekoľko rokov patril do reprezentácie Slovenska. Študoval na Ústave telesnej výchovy a športu UPJŠ, dnes pracuje v IT firme. Tento rok urobil coming-out pred rodičmi a blízkymi, má štvorročný vzťah. V súčasnosti podstupuje vyšetrenia, vďaka ktorým bude môcť začať s hormonálnou terapiou. Rád chodí na prechádzky do prírody, cestuje alebo len tak zájde s kamarátmi do mesta. Jeho príbeh si môžeš prečítať tu.

The post Transrodoví ľudia na Slovensku a ich skutočné osudy appeared first on PRIDEkosice.sk.

Rozumiem tomu, že každý a každá z nás má k dispozícii nejaký balíček komunikačných zručností. Preto je dobré si uvedomiť, že trans ľudia sú oveľa senzitívnejší a vnímavejší k slovnej zásobe, ktorú používame. Často sa položí otázka alebo použijú slová, ktoré trans ľuďom môžu ublížiť, i keď to nebolo zámerom. 

Existuje kategória hanlivých výrazov, ktoré určite neodporúčam používať. Navrhujem ich štruktúru preformulovať. Ako príklad môžem uviesť : 

Už si teda preoperovaný/á? – V akej fáze tranzície sa nachádzaš, už si po tranzícií?

transexuál/transexuálka/transka – trans muž, trans žena, transrodovosť, transrodoví ľudia alebo skrátene trans ľudia

Lichôtky na vyjadrenie podpory sú veľmi fajn, avšak opäť záleží, ako ich formulujeme. Úplne stačí veta “vyzeráš dobre”, “dnes ti to veľmi pristane”, “si veľmi pekná/pekný”.

Trans ľudia si rovnako ako cis ľudia niekedy upravujú svoje telá, tak aby sa cítili komfortnejšie. Na genitálie sa však cisrodových ľudí  pri bežnom rozhovore nepýtame. Preto to nerobme ani pri trans ľuďoch. Rovnako sa nepýtame ani na operačné zákroky, ktoré absolvovali. Ak sa pomýlite pri oslovovaní preferovaným rodom, odporúčam sa opraviť a krátko a rýchlo sa ospravedlniť. Pomýliť sa je ľudské. Ospravedlniť sa a opraviť je dôležité. Je veľmi fajn, ak budete mať na mysli, že trans ľudia nepotrebujú špeciálny prístup, potrebujú iba rešpekt.

___

Páčil sa vám tento príspevok? Prečítajte si aj ďalšie dobré rady.  Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Ako viem podporiť trans ľudí, aby sa cítili v dúhovej komunite prijatí? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Na tvojom Instagrame som si všimla, že rada tancuješ. Je tanec tvojím koníčkom alebo sa mu venuješ aj profesionálne?

V máji tohto roku končím 4-ročné štúdium na konzervatóriu, kde tanec študujem. Som na tretej strednej škole, vystriedala som dve konzervatóriá a pomedzi to som pol roka strávila štúdiom odevného dizajnu v Bratislave. Ostala som však verná tancu. Tanec je pre mňa  momentálne záľubou, pretože neviem, či sa mu budem v budúcnosti venovať profesionálne.

Máš nejaké ciele, čo by si chcela v tanci dosiahnuť? 

Tanec pre mňa je a stále bol citovou záležitosťou. V blízkej budúcnosti si nechávam čas pre seba, pretože potrebujem psychickú pohodu a pokoj. Prechádzam totiž tranzíciou a tá je pre mňa v súčasnosti na prvom mieste. Verím, že tanec bude aj naďalej súčasťou mňa, no žiadne konkrétne ciele nemám.

Popri tanci na svojom Instagrame publikuješ i básne. Čo je tvojou inšpiráciou pri ich tvorbe?

Práve moja transrodovosť ma privádza k písaniu. Strach, radosť, eufória, smútok, intimita, dysfória, láska, neistota a mnoho ďalšieho. Pomocou slov zaobalených v týchto pocitoch dokážem vyjadrovať všetko, čo prežívam. Najväčší kus si v mojej tvorbe vydobila láska. Láska samej k sebe, bezpodmienečná láska partnerov, ktorí aj napriek všetkým prekážkam dokážu čokoľvek, láska k rodičom, ktorí pre mňa znamenajú celý svet. Každá báseň nesie kúsok mňa, moje básne sú môj život.

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že si transrodová?

Išlo to postupne. Už ako maličké dieťa som inklinovala viac k veciam, ktoré spoločnosť vníma ako dievčenské, napríklad hračky, mala som umelecké cítenie, silnú empatiu atď. Nikdy som to ale nepomenovala. Myslím si, že malé dieťa nerieši to, s akými pohlavnými znakmi sa narodilo, robí veci tak, ako sú mu príjemné a prirodzené. Pre mňa bolo prirodzené toto – ženský svet.

Môj doterajší život som prežila ako chlapec, lebo veď som ani nemala inú možnosť. Vždy som však vedela, že niečo v mojom vnútri je inak, než ako ma vníma spoločnosť. Moju transrodovosť som pomenovala na jar v roku 2020, kedy som to aj povedala rodičom. Celý čas vedeli, že som “iná”, no tiež to nejako nepomenovali ani neriešili. Rodičia sú pre mňa obrovskou oporou a prijali ma ako svoju dcéru, ako ich dieťa, ktoré milujú.

Je pre teba škola bezpečným prostredím, kde môžeš zdieľať informáciu o svojom trans statuse?

Škola bola pre mňa miestom, kde som neriešila môj osobný život. Vnímala som ju ako inštitúciu, ktorá mi dá vzdelanie, nechcela som tam riešiť moje bytie. Pár ľudí z mojej školy vie, že som transrodová, no nikdy som nemala potrebu to niekomu oznamovať. Je to predovšetkým moja osobná vec, ale za celé moje štúdium som sa v škole necítila ohrozená. Je to do veľkej miery samozrejme spôsobené tým, že som v škole nemala comingout. Štúdium som začínala ako chlapec, aj som ho tak ukončila. Pre školu sa nič nemenilo, ja som žila dva životy – život v škole a ten mimo nej.

Pred pár dňami 44 poslancov a poslankýň hlasovalo za ústavný zákon znemožňujúci medicínsku a právnu tranzíciu. Zákon neschválili. Čo by pre teba znamenalo, ak by nebola dostupná možnosť tranzície na Slovensku?

Znamenalo by to, že by som nemohla žiť môj vlastný život plnohodnotne. Bola by som nútená opustiť Slovensko, kvôli medicínskej tranzícii. Nevyriešilo by to právnu tranzíciu, pretože doklady by som si ako Slovenka musela meniť na Slovensku a keďže by to bolo zakázané, neviem, ako by som ďalej fungovala. Bol by to boj na niekoľko rokov.

Čo by si odkázala tým, ktorý za zákon hlasovali?

Nehlasujte za niečo, o čom nemáte zistené základné informácie. Príde mi smutné a ignorantské, ako si v našom parlamente protirečia. Zákonom proti interupciam sa oháňali vetou: „Každý má právo na život”, tak prečo chcete odobrať právo na život transrodovým ľuďom? Všetci máme na život rovnaké právo a nezáleží na tom, akého sme pohlavia, akej sme orientácie, akého sme vierovyznania alebo akej rasy sme. Všetci sme si rovní.

Čo by si poradila iným trans ľuďom, ktorí hľadajú odpovede na otázky ohľadne svojej identity? Aké kroky môžu pre seba urobiť, prípadne kde môžu nájsť pomoc a podporu?

Nájdite vnútornú silu a verte, že dokážete všetko, čo si vysnívate. Ak si začnete veriť, proces tranzície bude pre vás ľahší. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí pre vás budú oporou a príjmu vás takú/takého aká/ý ste. Nájdite si čas, ktorý budete venovať sebe a svojim potrebám. Neriešte okolie a posmech – žijete život, ktorý patrí len vám a je na vás, ako žijete a čo v ňom považujete za dôležité. Ak sa potrebujete poradiť neváhajte napísať napríklad do PRIZMY, určite urobia všetko pre to, aby vám pomohli. Verím v lepší svet, plný rešpektujúcich ľudí. 

Rodičia Charlotte, Alena a Peter

Vaša dcéra má veľký počet sledovateľov na instagrame. Čo si myslíte, prečo je to tak?

Je pravdepodobné, že prevažná väčšina jej sledovateľov je v podobnom veku ako ona, alebo sú ešte mladší. Sociálne siete sú pre mladých ľudí miestom, kde môžu vyjadriť svoje názory, pohľady na svet, ale určite sú aj miestom, kde nachádzajú svoje vzory. Charlotte si pravdepodobne získava ľudí svojou otvorenosťou a autentickosťou. Nebojí sa prezentovať svoju ženskosť, svoje telo aj napriek tomu, že je na začiatku medicínskej tranzície. Neskrýva sa a otvorene hovorí o tom, že je transrodová. Ukazuje, že sa dá žiť v pravde a dodáva tak odvahu iným a nemusí ísť len o transrodových ľudí.

Okrem toho je aj veľmi kreatívna a všestranne umelecky nadaná. Tancuje, maľuje, píše básne. Má v sebe vášeň pre módu, mejkap, čo aj rada a často prezentuje na svojich fotkách. Je zároveň veľmi citlivá, vnímavá a empatická. Otvára alebo sa zúčastňuje diskusií na rôzne témy zo života. Určite má teda čo povedať, ukázať a v neposlednom rade aj inšpirovať mladých ľudí na Instagrame.

Práve na jej Instagrame je viacero fotiek s vami. Aký máte vzťah?

Od malička je medzi nami veľmi blízky vzťah. Otvorený a vzájomne rešpektujúci. A skôr kamarátsky, než vzťah rodič-dieťa. Neexistovali témy, o ktorých by sme nevedeli diskutovať. Charlotte sme od detstva ubezpečovali v tom, že sme tu pre ňu a že sa na nás môže s dôverou obrátiť s akýmkoľvek problémom.

Samozrejme, že sa medzi nami vyskytnú bežné konflikty a často to medzi nami, vďaka našim temperamentným povahám, zaiskrí, ale nikdy to nemá dlhé trvanie. Comingout Charlotte náš vzťah ešte viac upevnil. Je ešte o čosi viac otvorenejší a uvoľnenejší. Trávime spolu omnoho viac času, veľa sa rozprávame, smejeme.

Čo pre vás znamenalo,  keď ste zistili, že máte transrodové dieťa?

Prinieslo nám to úľavu, ale zároveň aj veľký strach. Úľavu, že naše dieťa v sebe našlo silu prijať svoju rodovú identitu a následne odvahu oznámiť nám to. Skončili sa tak roky dohadov a neistoty. Úľavu však vystriedal obrovský strach. Aká budúcnosť čaká moje dieťa v tomto meste, v tomto štáte? Od detstva sa stretávala so šikanou len kvôli tomu, že nezapadala do šablóny “chlapca” svojimi jemnými črtami tváre, dlhými vlasmi a módnym farebným oblečením. A to nielen zo strany rovesníkov, ale dokonca aj učiteľov.

V online priestore zažila kyberšikanu, ktorá je pre mladých ľudí veľmi nebezpečná. Ako teda môže transrodová žena viesť šťastný plnohodnotný život v spoločnosti, kde strach z neznámeho vyvoláva v ľuďoch zlobu a nenávisť? Bude odsúdená len preto, že nezapadá  do nejakých zažitých stereotypných vzorcov? Je v poriadku cítiť všetky pocity a mať rôzne otázky. Neznamenalo to, že naše  dieťa odišlo a vrátil sa iný človek. Znamenalo to, že sme naše dieťa lepšie spoznali a viac počúvali jeho potreby. 

Mali ste vopred nejaké informácie o trans téme? 

Vedeli sme, že transrodoví ľudia existujú. A aj keď nám v minulosti v súvislosti s našim dieťaťom napadlo, že sa nás to môže týkať, zdala sa nám táto téma vzdialená. Máme však to šťastie, že žijeme v rovnakom meste ako Zara Kromková. Z diaľky sme v minulosti sledovali jej tranzíciu. Bez posudzovania, predsudkov, s obdivom. Ale stále sa to netýkalo nás. Prvým krokom po comingoute našej dcéry bolo teda úplne prirodzené, že sme kontaktovali Zaru, ktorá, ako sme si zistili, pracuje v poradenskom centre pre LGBTI+ ľudí a ich blízkych, PRIZMA v Košiciach. Od toho momentu je pevnou súčasťou našich životov. Sme za ňu nesmierne vďační. 

Ako reagovalo vaše okolie na to, že dcéru akceptujete a podporujete? V spoločnosti sa totiž často stretávame s názormi, že transrodovosť časom prejde, že je to len „rozmar”. Stretli ste sa aj vy s takýmito názormi?

Zatiaľ to máme odkomunikované len s veľmi úzkym okruhom rodiny a známych. Stretli sme sa len s pozitívnymi alebo neutrálnymi reakciami.  Práve tento rozhovor by mal byť našim verejným rodinným comingoutom. Sme však pripravení na rôzne reakcie. Aj na nepochopenie a odsúdenie. A zrejme prídeme o priazeň niektorých našich rodinných príslušníkov a “kamarátov”. Ale to sú len naše dohady. Realita môže byť úplne iná.

Najväčšie obavy sme mali z toho, ako to príjme babka Charlotte. Jej reakcia nás posadila na zadok. Povedala nám, že Charlotte bola, je a bude jej milované vnúča, nech už je akákoľvek. A to nám dáva nádej. Ak dokáže prijať inakosť 80-ročná nábožensky založená žena, tak prečo nie hocikto? Stačí na to otvorené srdce a myseľ.

Vnímali ste hlasovanie v parlamente o zákaze právnej a medicínskej tranzície na Slovensku?

Áno, vnímali sme to. Umocnilo to len naše obavy o budúcnosť nášho dieťaťa.

Ako by takýto zákon zasiahol vašu dcéru? Hovorili ste o tom doma?

Nedalo sa o tom nehovoriť. Charlotte je v procese tranzície. Spoločenskej a medicínskej. Tento nehumánny zákon by jej zobral nádej na lepší, kvalitnejší život. Vyhnal by ju z krajiny, kde sa narodila a ktorú miluje. A dotkol by sa aj nás, jej rodičov. Je to naše jediné dieťa a potrebuje nás, takže by vyhnal aj nás.

Zároveň by sme sa ocitli v pasci. Zo Slovenska by sme sice určite odišli a Charlotte by prešla medicínskou tranzíciou inde, ale štát by našu dcéru držal v šachu, pretože o nové doklady by musela aj napriek odchodu žiadať na slovenskej matrike. Viete si predstaviť tú bezmocnosť, že vaše dieťa je v zahraničí doslova rukojemníčkou štátu?

Ak by ste mali možnosť, čo by ste odkázali poslancom a poslankyniam, ktorí uvažujú nad tým, že by zakázali právnu a medicínsku tranzíciu?

Položili by sme im niekoľko otázok: Kto vám dáva právo takto neľudsky zasahovať do životov ľudí? Kde beriete tú drzosť nazývať naše dieťa deviantom? Čo vám hovorí to kresťanské “miluj blížneho svojho, ako seba samého”? A kde vlastne beriete istotu, že vaše deti alebo deti vašich detí nemôžu byť transrodové? Napadlo vám pri hlasovaní, že možno beriete život aj im? Každý jeden človek má právo na dôstojný život. Aj ten transrodový. Nehlasujte za niečo, čo im toto právo odoberá. Nehlasujte za niečo, čomu zrejme vôbec nerozumiete.

Čo by ste odporučili iným rodičom, ktorí majú transrodové dieťa, keď spraví comingout? Ako by mali postupovať, aby sa dieťa cítilo nimi prijaté?

Už je to rok od comingoutu našej dcéry. Bol pre nás náročný, ale aj nesmierne obohacujúci. Prešli sme si rôznymi fázami, vystriedali sa v nás rôzne emócie. Pozitívne, ale aj tie negatívne. Vedeli sme ale  jedno, že chceme byť svojmu dieťaťu nablízku. Potrebuje emocionálnu podporu a pocit bezpodmienečnej lásky. 

Okrem rozhovorov so Charlotte sa dennodenne snažíme v trans téme vzdelávať. Prečítali sme množstvo článkov, rozhovorov. Vypočuli sme si veľa diskusií na túto tému. Pozreli sme si dostupné filmy s touto tematikou. A zoznámili sme sa aj s osudmi mnohých transrodových ľudí, ale aj rodičov. Aby sme čo najviac svoje dieťa pochopili. Čo prežíva vo svojom vnútri, aké potreby má a čo od nás očakáva. Čaká nás ešte dlhá cesta. 

Iným rodičom by sme teda odporučili – majte trpezlivosť so sebou aj svojim dieťaťom. Nič sa nedá urýchliť, ani preskočiť. Všetko chce svoj čas. Načúvajte svojim deťom a verte im, buďte pevným pilierom ich života. Rešpektujte ich potreby a pocity. Vzdelávajte sa a nezostávajte v tom sami. Nebojte sa obrátiť s dôverou na poradne, kde nájdete pomoc a podporu. My máme skúsenosť s PRIZMOU, ale vieme aj o inPoradni v Bratislave, ktorá snáď čoskoro obnoví svoju činnosť. A sme tu aj my, rodičia, s našimi príbehmi. Buďte hrdí na svoje jedinečné a odvážne deti. 

Charlotte Srnčík – je v maturitnom ročníku na konzervatóriu. Študuje tanec, píše básne, maľuje, venuje sa móde a to všetko publikuje na svojom Instagrame, ktorý približuje jej život, nielen ako transrodovej ženy, ale aj ako umelkyne. 

Alena Srnčíková – mama Charlotte. Pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Dlhoročne pracuje v bankovom sektore, momentálne na pozícii  riaditeľky pobočky banky v Spišskej Novej Vsi.

Peter Srnčík – otec Charlotte. Narodil sa na Orave. Vyštudoval Vysokú školu bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Pôsobil 25 rokov v Policajnom zbore Slovenskej republiky. Teraz zastáva pozíciu vedúceho strediska v súkromnej firme.

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Trans dievča Charlotte o nádeji: Nájdite vnútornú silu a verte, že dokážete všetko, čo si vysnívate appeared first on PRIDEkosice.sk.