Medzinárodný deň viditeľnosti transrodových ľudí si pripomíname pravidelne 31. marca a to už od roku 2009. Pri tejto príležitosti vám prinášame rozhovor s trans umelkyňou Charlotte Srnčík a taktiež sme trochu vyspovedali aj jej rodičov.
Na tvojom Instagrame som si všimla, že rada tancuješ. Je tanec tvojím koníčkom alebo sa mu venuješ aj profesionálne?
V máji tohto roku končím 4-ročné štúdium na konzervatóriu, kde tanec študujem. Som na tretej strednej škole, vystriedala som dve konzervatóriá a pomedzi to som pol roka strávila štúdiom odevného dizajnu v Bratislave. Ostala som však verná tancu. Tanec je pre mňa momentálne záľubou, pretože neviem, či sa mu budem v budúcnosti venovať profesionálne.
Máš nejaké ciele, čo by si chcela v tanci dosiahnuť?
Tanec pre mňa je a stále bol citovou záležitosťou. V blízkej budúcnosti si nechávam čas pre seba, pretože potrebujem psychickú pohodu a pokoj. Prechádzam totiž tranzíciou a tá je pre mňa v súčasnosti na prvom mieste. Verím, že tanec bude aj naďalej súčasťou mňa, no žiadne konkrétne ciele nemám.
Popri tanci na svojom Instagrame publikuješ i básne. Čo je tvojou inšpiráciou pri ich tvorbe?
Práve moja transrodovosť ma privádza k písaniu. Strach, radosť, eufória, smútok, intimita, dysfória, láska, neistota a mnoho ďalšieho. Pomocou slov zaobalených v týchto pocitoch dokážem vyjadrovať všetko, čo prežívam. Najväčší kus si v mojej tvorbe vydobila láska. Láska samej k sebe, bezpodmienečná láska partnerov, ktorí aj napriek všetkým prekážkam dokážu čokoľvek, láska k rodičom, ktorí pre mňa znamenajú celý svet. Každá báseň nesie kúsok mňa, moje básne sú môj život.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že si transrodová?
Išlo to postupne. Už ako maličké dieťa som inklinovala viac k veciam, ktoré spoločnosť vníma ako dievčenské, napríklad hračky, mala som umelecké cítenie, silnú empatiu atď. Nikdy som to ale nepomenovala. Myslím si, že malé dieťa nerieši to, s akými pohlavnými znakmi sa narodilo, robí veci tak, ako sú mu príjemné a prirodzené. Pre mňa bolo prirodzené toto – ženský svet.
Môj doterajší život som prežila ako chlapec, lebo veď som ani nemala inú možnosť. Vždy som však vedela, že niečo v mojom vnútri je inak, než ako ma vníma spoločnosť. Moju transrodovosť som pomenovala na jar v roku 2020, kedy som to aj povedala rodičom. Celý čas vedeli, že som “iná”, no tiež to nejako nepomenovali ani neriešili. Rodičia sú pre mňa obrovskou oporou a prijali ma ako svoju dcéru, ako ich dieťa, ktoré milujú.
Je pre teba škola bezpečným prostredím, kde môžeš zdieľať informáciu o svojom trans statuse?
Škola bola pre mňa miestom, kde som neriešila môj osobný život. Vnímala som ju ako inštitúciu, ktorá mi dá vzdelanie, nechcela som tam riešiť moje bytie. Pár ľudí z mojej školy vie, že som transrodová, no nikdy som nemala potrebu to niekomu oznamovať. Je to predovšetkým moja osobná vec, ale za celé moje štúdium som sa v škole necítila ohrozená. Je to do veľkej miery samozrejme spôsobené tým, že som v škole nemala comingout. Štúdium som začínala ako chlapec, aj som ho tak ukončila. Pre školu sa nič nemenilo, ja som žila dva životy – život v škole a ten mimo nej.
Pred pár dňami 44 poslancov a poslankýň hlasovalo za ústavný zákon znemožňujúci medicínsku a právnu tranzíciu. Zákon neschválili. Čo by pre teba znamenalo, ak by nebola dostupná možnosť tranzície na Slovensku?
Znamenalo by to, že by som nemohla žiť môj vlastný život plnohodnotne. Bola by som nútená opustiť Slovensko, kvôli medicínskej tranzícii. Nevyriešilo by to právnu tranzíciu, pretože doklady by som si ako Slovenka musela meniť na Slovensku a keďže by to bolo zakázané, neviem, ako by som ďalej fungovala. Bol by to boj na niekoľko rokov.
Čo by si odkázala tým, ktorý za zákon hlasovali?
Nehlasujte za niečo, o čom nemáte zistené základné informácie. Príde mi smutné a ignorantské, ako si v našom parlamente protirečia. Zákonom proti interupciam sa oháňali vetou: „Každý má právo na život”, tak prečo chcete odobrať právo na život transrodovým ľuďom? Všetci máme na život rovnaké právo a nezáleží na tom, akého sme pohlavia, akej sme orientácie, akého sme vierovyznania alebo akej rasy sme. Všetci sme si rovní.
Čo by si poradila iným trans ľuďom, ktorí hľadajú odpovede na otázky ohľadne svojej identity? Aké kroky môžu pre seba urobiť, prípadne kde môžu nájsť pomoc a podporu?
Nájdite vnútornú silu a verte, že dokážete všetko, čo si vysnívate. Ak si začnete veriť, proces tranzície bude pre vás ľahší. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí pre vás budú oporou a príjmu vás takú/takého aká/ý ste. Nájdite si čas, ktorý budete venovať sebe a svojim potrebám. Neriešte okolie a posmech – žijete život, ktorý patrí len vám a je na vás, ako žijete a čo v ňom považujete za dôležité. Ak sa potrebujete poradiť neváhajte napísať napríklad do PRIZMY, určite urobia všetko pre to, aby vám pomohli. Verím v lepší svet, plný rešpektujúcich ľudí.
Rodičia Charlotte, Alena a Peter
Vaša dcéra má veľký počet sledovateľov na instagrame. Čo si myslíte, prečo je to tak?
Je pravdepodobné, že prevažná väčšina jej sledovateľov je v podobnom veku ako ona, alebo sú ešte mladší. Sociálne siete sú pre mladých ľudí miestom, kde môžu vyjadriť svoje názory, pohľady na svet, ale určite sú aj miestom, kde nachádzajú svoje vzory. Charlotte si pravdepodobne získava ľudí svojou otvorenosťou a autentickosťou. Nebojí sa prezentovať svoju ženskosť, svoje telo aj napriek tomu, že je na začiatku medicínskej tranzície. Neskrýva sa a otvorene hovorí o tom, že je transrodová. Ukazuje, že sa dá žiť v pravde a dodáva tak odvahu iným a nemusí ísť len o transrodových ľudí.
Okrem toho je aj veľmi kreatívna a všestranne umelecky nadaná. Tancuje, maľuje, píše básne. Má v sebe vášeň pre módu, mejkap, čo aj rada a často prezentuje na svojich fotkách. Je zároveň veľmi citlivá, vnímavá a empatická. Otvára alebo sa zúčastňuje diskusií na rôzne témy zo života. Určite má teda čo povedať, ukázať a v neposlednom rade aj inšpirovať mladých ľudí na Instagrame.
Práve na jej Instagrame je viacero fotiek s vami. Aký máte vzťah?
Od malička je medzi nami veľmi blízky vzťah. Otvorený a vzájomne rešpektujúci. A skôr kamarátsky, než vzťah rodič-dieťa. Neexistovali témy, o ktorých by sme nevedeli diskutovať. Charlotte sme od detstva ubezpečovali v tom, že sme tu pre ňu a že sa na nás môže s dôverou obrátiť s akýmkoľvek problémom.
Samozrejme, že sa medzi nami vyskytnú bežné konflikty a často to medzi nami, vďaka našim temperamentným povahám, zaiskrí, ale nikdy to nemá dlhé trvanie. Comingout Charlotte náš vzťah ešte viac upevnil. Je ešte o čosi viac otvorenejší a uvoľnenejší. Trávime spolu omnoho viac času, veľa sa rozprávame, smejeme.
Čo pre vás znamenalo, keď ste zistili, že máte transrodové dieťa?
Prinieslo nám to úľavu, ale zároveň aj veľký strach. Úľavu, že naše dieťa v sebe našlo silu prijať svoju rodovú identitu a následne odvahu oznámiť nám to. Skončili sa tak roky dohadov a neistoty. Úľavu však vystriedal obrovský strach. Aká budúcnosť čaká moje dieťa v tomto meste, v tomto štáte? Od detstva sa stretávala so šikanou len kvôli tomu, že nezapadala do šablóny “chlapca” svojimi jemnými črtami tváre, dlhými vlasmi a módnym farebným oblečením. A to nielen zo strany rovesníkov, ale dokonca aj učiteľov.
V online priestore zažila kyberšikanu, ktorá je pre mladých ľudí veľmi nebezpečná. Ako teda môže transrodová žena viesť šťastný plnohodnotný život v spoločnosti, kde strach z neznámeho vyvoláva v ľuďoch zlobu a nenávisť? Bude odsúdená len preto, že nezapadá do nejakých zažitých stereotypných vzorcov? Je v poriadku cítiť všetky pocity a mať rôzne otázky. Neznamenalo to, že naše dieťa odišlo a vrátil sa iný človek. Znamenalo to, že sme naše dieťa lepšie spoznali a viac počúvali jeho potreby.
Mali ste vopred nejaké informácie o trans téme?
Vedeli sme, že transrodoví ľudia existujú. A aj keď nám v minulosti v súvislosti s našim dieťaťom napadlo, že sa nás to môže týkať, zdala sa nám táto téma vzdialená. Máme však to šťastie, že žijeme v rovnakom meste ako Zara Kromková. Z diaľky sme v minulosti sledovali jej tranzíciu. Bez posudzovania, predsudkov, s obdivom. Ale stále sa to netýkalo nás. Prvým krokom po comingoute našej dcéry bolo teda úplne prirodzené, že sme kontaktovali Zaru, ktorá, ako sme si zistili, pracuje v poradenskom centre pre LGBT+ ľudí a ich blízkych, PRIZMA v Košiciach. Od toho momentu je pevnou súčasťou našich životov. Sme za ňu nesmierne vďační.
Ako reagovalo vaše okolie na to, že dcéru akceptujete a podporujete? V spoločnosti sa totiž často stretávame s názormi, že transrodovosť časom prejde, že je to len „rozmar”. Stretli ste sa aj vy s takýmito názormi?
Zatiaľ to máme odkomunikované len s veľmi úzkym okruhom rodiny a známych. Stretli sme sa len s pozitívnymi alebo neutrálnymi reakciami. Práve tento rozhovor by mal byť našim verejným rodinným comingoutom. Sme však pripravení na rôzne reakcie. Aj na nepochopenie a odsúdenie. A zrejme prídeme o priazeň niektorých našich rodinných príslušníkov a “kamarátov”. Ale to sú len naše dohady. Realita môže byť úplne iná.
Najväčšie obavy sme mali z toho, ako to príjme babka Charlotte. Jej reakcia nás posadila na zadok. Povedala nám, že Charlotte bola, je a bude jej milované vnúča, nech už je akákoľvek. A to nám dáva nádej. Ak dokáže prijať inakosť 80-ročná nábožensky založená žena, tak prečo nie hocikto? Stačí na to otvorené srdce a myseľ.
Vnímali ste hlasovanie v parlamente o zákaze právnej a medicínskej tranzície na Slovensku?
Áno, vnímali sme to. Umocnilo to len naše obavy o budúcnosť nášho dieťaťa.
Ako by takýto zákon zasiahol vašu dcéru? Hovorili ste o tom doma?
Nedalo sa o tom nehovoriť. Charlotte je v procese tranzície. Spoločenskej a medicínskej. Tento nehumánny zákon by jej zobral nádej na lepší, kvalitnejší život. Vyhnal by ju z krajiny, kde sa narodila a ktorú miluje. A dotkol by sa aj nás, jej rodičov. Je to naše jediné dieťa a potrebuje nás, takže by vyhnal aj nás.
Zároveň by sme sa ocitli v pasci. Zo Slovenska by sme sice určite odišli a Charlotte by prešla medicínskou tranzíciou inde, ale štát by našu dcéru držal v šachu, pretože o nové doklady by musela aj napriek odchodu žiadať na slovenskej matrike. Viete si predstaviť tú bezmocnosť, že vaše dieťa je v zahraničí doslova rukojemníčkou štátu?
Ak by ste mali možnosť, čo by ste odkázali poslancom a poslankyniam, ktorí uvažujú nad tým, že by zakázali právnu a medicínsku tranzíciu?
Položili by sme im niekoľko otázok: Kto vám dáva právo takto neľudsky zasahovať do životov ľudí? Kde beriete tú drzosť nazývať naše dieťa deviantom? Čo vám hovorí to kresťanské “miluj blížneho svojho, ako seba samého”? A kde vlastne beriete istotu, že vaše deti alebo deti vašich detí nemôžu byť transrodové? Napadlo vám pri hlasovaní, že možno beriete život aj im? Každý jeden človek má právo na dôstojný život. Aj ten transrodový. Nehlasujte za niečo, čo im toto právo odoberá. Nehlasujte za niečo, čomu zrejme vôbec nerozumiete.
Čo by ste odporučili iným rodičom, ktorí majú transrodové dieťa, keď spraví comingout? Ako by mali postupovať, aby sa dieťa cítilo nimi prijaté?
Už je to rok od comingoutu našej dcéry. Bol pre nás náročný, ale aj nesmierne obohacujúci. Prešli sme si rôznymi fázami, vystriedali sa v nás rôzne emócie. Pozitívne, ale aj tie negatívne. Vedeli sme ale jedno, že chceme byť svojmu dieťaťu nablízku. Potrebuje emocionálnu podporu a pocit bezpodmienečnej lásky.
Okrem rozhovorov so Charlotte sa dennodenne snažíme v trans téme vzdelávať. Prečítali sme množstvo článkov, rozhovorov. Vypočuli sme si veľa diskusií na túto tému. Pozreli sme si dostupné filmy s touto tematikou. A zoznámili sme sa aj s osudmi mnohých transrodových ľudí, ale aj rodičov. Aby sme čo najviac svoje dieťa pochopili. Čo prežíva vo svojom vnútri, aké potreby má a čo od nás očakáva. Čaká nás ešte dlhá cesta.
Iným rodičom by sme teda odporučili – majte trpezlivosť so sebou aj svojim dieťaťom. Nič sa nedá urýchliť, ani preskočiť. Všetko chce svoj čas. Načúvajte svojim deťom a verte im, buďte pevným pilierom ich života. Rešpektujte ich potreby a pocity. Vzdelávajte sa a nezostávajte v tom sami. Nebojte sa obrátiť s dôverou na poradne, kde nájdete pomoc a podporu. My máme skúsenosť s PRIZMOU, ale vieme aj o inPoradni v Bratislave, ktorá snáď čoskoro obnoví svoju činnosť. A sme tu aj my, rodičia, s našimi príbehmi. Buďte hrdí na svoje jedinečné a odvážne deti.
Charlotte Srnčík – je v maturitnom ročníku na konzervatóriu. Študuje tanec, píše básne, maľuje, venuje sa móde a to všetko publikuje na svojom Instagrame, ktorý približuje jej život, nielen ako transrodovej ženy, ale aj ako umelkyne.
Alena Srnčíková – mama Charlotte. Pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Dlhoročne pracuje v bankovom sektore, momentálne na pozícii riaditeľky pobočky banky v Spišskej Novej Vsi.
Peter Srnčík – otec Charlotte. Narodil sa na Orave. Vyštudoval Vysokú školu bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Pôsobil 25 rokov v Policajnom zbore Slovenskej republiky. Teraz zastáva pozíciu vedúceho strediska v súkromnej firme.
___
Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.
PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBT+ sveta. Ďakujeme!
