Rozumiem potrebe nájsť „správny“ spôsob, ako otvoriť túto tému. Možno by som si položil otázku, či je potrebné, aby iniciatíva prišla práve od vás. Možno úplne stačí, ak počkáte, kým sa dieťa samé nezverí. Neznamená to nič nerobiť, znamená to dať dieťaťu priestor na rozhodnutie. Ak sa začnete zaujímať o tému ako takú, napríklad čítať životné príbehy LGBTI+ ľudí, kvír literatúru, pozerať filmy alebo si zaobstaráte dúhovú nálepku, aj takouto činnosťou vysielate dieťaťu správu, že je v bezpečí, má vašu podporu a prijatie.

Na Slovensku vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Môžete sa pokúsiť ich osloviť, neskôr sa môžete aj zapojiť do činnosti a aktivít tohto združenia a takto podporiť ďalších rodičov LGBTI+ detí.

___

Páčil sa vám tento príspevok? Prečítajte si aj ďalšie dobré rady.  Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Som rodič LGBTI+ dieťaťa. Ako mu mám uľahčiť coming-out? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Postava mala svoj coming-out v roku 2016. Pár dní späť sa však opäť stal Smithers stredobodom pozornosti, keď sa okolo neho točila epízóda plná gejskej romantiky.

Jej názov znel v preklade Portrét sluhu v plameňoch (zrejme ako odkaz na známu francúzsku lesbickú drámu). Scenár k epizóde napísal dlhoročný scenárista seriálu Rob LaZebnik a jeho syn Johnny LaZebnik. Obaja stáli aj za časťou o Smithersovom coming-oute. 

„Som z tejto epizódy nadšený. Aby som toho neprezradil príliš veľa, poviem len, že v nej budeme mať možnosť vidieť začiatok, stred a otázny koniec homosexuálneho vzťahu so všetkým, čo k nemu patrí – ako teplí ľudia randia, ako sa stretávajú, aké to pre nich je,“ prezradil Johnny LaZebnik pre New York Post. 

Smithersovým novým priateľom je módny magnát Michael De Graaf, ktorého dabuje Victor Garber. Sám sa hlási k dúhovej komunite a pre New York Post povedal, že je rozhodne dôležité, aby boli tieto príbehy akceptované. Pričom dodal, že zakaždým, keď hrá homosexuálnu postavu, tak muto prináša zvláštne pocity, ktoré mával ešte ako mladý herec, keď sa bál žiť otvorene ako gej.

Text: Daniela Stela Mrázová

Titulné foto: CNN.com

The post Smithers zo Simpsonovcov konečne našiel lásku appeared first on PRIDEkosice.sk.

Tento týždeň sme si pripomenuli Medzinárodný deň coming-outu. Coming-out je pritom najzásadnejšou udalosťou v životoch mnohých LGBTI+ ľudí. Proces, keď si naplno uvedomia, prijmú a ocenia svoju sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu a zdieľajú so svojimi blízkymi a okolím, je komplexný a ťažký najmä po psychickej stránke. Predchádza mu dlhá a starostlivá príprava a sprevádzajú ho aj úzkosti, obavy z prijatia v rodine, v škole alebo v práci. Okolie a spoločnosť môžu v tomto náročnom procese výrazne pomôcť a coming-out kvír ľuďom uľahčiť.

View this post on Instagram

A post shared by PRIDE Košice (@pride.kosice)

Coming-out je veľmi individuálny, pre každú osobu je jedinečný, pretože veľa závisí od prostredia, z ktorého človek pochádza, alebo komunity, kde svoj coming-out plánuje uskutočniť. Niektorí sa naň pripravujú roky, iní sa k nemu nikdy neodhodlajú, avšak za každých okolností musí byť dobrovoľný a je osobným rozhodnutím LGBTI+ ľudí, nemožno ku coming-outu niekoho nútiť.

„Svoj coming-out som si vo vlastnej hlave zrealizoval aspoň miliónkrát, než som nabral odvahu zdôveriť sa niekomu. Prvej som to povedal blízkej kamarátke, ktorá nad tým len mávla rukou a išli sme ďalej, akoby nepočula žiadnu prevratnú novinku. To mi dodalo odvahu cítiť sa lepšie a istejšie. Najväčší krok bol coming-out pred rodičmi, až v 23 rokoch. Pamätám si každé jedno slovo, ktoré mama povedala predtým, ako sa rozplakala. Otec zostal bez slova, sám to potreboval spracovať. Prišiel za mnou až na druhý deň a povedal mi, že sa nič nemení, predsa som ich dieťa, ktoré milujú a podporujú, len budú potrebovať čas. Ten som im dal a časom prišli všetky obligátne otázky – si si istý, ako to bude brať okolie, ako sa ti bude žiť v tejto krajine? Nejde to vstrebať zo dňa na deň, ale časom sme to spolu a s láskou zvládli,“ priblížil LGBTI+ človek, ktorý si želal zostať v anonymite.

Viacerí kvír ľudia majú traumatizujúce skúsenosti a coming-out ich môže ešte viac stigmatizovať: odmietnutie, zavrhnutie, strata rodiny a blízkych. Mnohí musia zvážiť aj svoju fyzickú bezpečnosť, keďže reakcie môžu byť nenávistné i násilné. Stáva sa aj to, že po coming-oute prídu LGBTI+ ľudia o strechu nad hlavou, resp. nemajú materiálne prostriedky, ako sa o seba postarať. To platí najmä pre mladých, ktorí sú od rodiny závislí.

„Mnohí LGBTI+ ľudia si zažívajú traumu a odpor voči inakosti od malička, ešte pred coming-outom, takže aj do tohto procesu vstupujú s úzkosťou a strachom, ako ich sexuálnu orientáciu či rodovú identitu okolie prijme. Samotný coming-out je pre mnohých LGBTI+ ľudí nakoniec úľavou či oslobodením, ale cesta k nemu môže byť ešte viac traumatizujúca. Závisí to od reakcií okolia a prijatia v spoločnosti. Je preto nevyhnutné, aby sa mali na koho obrátiť – odborníkov a odborníčky z oblasti psychológie, sociálneho poradenstva alebo právnej pomoci – najmä pokiaľ ide o tranzíciu transrodových ľudí, pre ktorú zákon a úrady na Slovensku nevytvárajú priaznivé ani dôstojné podmienky,“ upozorňuje Robert Furiel, riaditeľ občianskeho združenia Saplinq, ktoré sa zasadzuje za ľudské práva LGBTI+ komunity.

Takejto odbornej pomoci je však na Slovensku veľmi málo a v LGBTI+ komunite chýbajú zdroje na podporu ľudí pri ich coming-oute. Jednou takou iniciatívou, ktorá poskytuje komplexné služby a rôzne formy pomoci LGBTI+ ľuďom, je Komunitné a poradenské centrum pre lesby, gejov, bisexuálne, transrodové a inak menšinovo identifikované osoby PRIZMA v Košiciach. Každoročne tam nájdu pomoc a podporu desiatky ľudí, ako aj ich rodiny a blízki, tento rok už počet klientov a klientiek presiahol 120, čo je medziročne najviac od vzniku centra. Z toho väčšina klientok a klientov sú transrodoví ľudia a tiež ide vo veľkej miere o mladých ľudí vo veku od 18 do 30 rokov. Takmer tretina ľudí, ktorí sa na PRIZMU obracajú, je z Košického kraja, ale tieto poradenské služby vyhľadávajú ľudia z celého Slovenska, viac ako štvrtina je z Bratislavského kraja.

„PRIZMA je bezpečný priestor pre LGBTI+ ľudí, kde im pomáhame najmä pri coming-oute, v hľadaní zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou, uskutočňujeme podporné skupiny a komunitné stretnutia. Práve podporné skupiny a komunitné stretnutia sa ukazujú ako veľmi pomáhajúce. Najmä pre ľudí, ktorí čelia nenávistným prejavom, šikane alebo násiliu, s ktorým sa tiež nezriedka stretávajú. Naše služby tvoria najmä bezplatné právne, psychologické a sociálne poradenstvo. Zároveň u nás môžu LGBTI+ ľudia nájsť oporu komunity, zdieľať svoj príbeh, svoje ťažkosti, vymieňať si rady, skúsenosti,“ priblížila poradkyňa a komunitná pracovníčka Zara Kromková, ktorá centrum PRIZMA v Košiciach vedie. Na PRIZMU sa obracajú aj školské psychologičky a iní profesionáli a profesionálky,  ktorí nemajú dostatok informácií a know-how, ako citlivo pristupovať k náročným situáciám v životoch LGBTI+ ľudí, ako je napríklad aj coming-out.

Priaznivé podmienky pre coming-out, ako aj služby a podpora s tým spojené, sú kľúčové najmä pre duševné zdravie LGBTI+ ľudí. Aj keď na Slovensku komplexné dáta chýbajú, zo svetových výskumov je známe, že viac ako polovica LGBTI+ ľudí trpí depresiami, zažíva úzkosti a väčšina transrodových ľudí niekedy v živote  zvažovala samovraždu. To všetko súvisí s nedostatkom prijatia LGBTI+ ľudí a ich stigmatizáciou v spoločnosti.

„Nesmieme zabúdať, že LGBTI+ ľudia čelia na Slovensku homofóbnym a transfóbnym prejavom v spoločnosti i ťaženiu proti nim v politike. To všetko popri tom, že tu nemajú zaručené svoje základné ľudské práva a slobody. Čelia diskriminácii na mnohých úrovniach svojho života. Aj coming-out preto nemusí byť vôbec jednoduchý, skôr naopak. Všetko závisí od toho, aké podmienky na coming-out kvír ľuďom vytvoríme. Či už ako rodina, komunita alebo celá spoločnosť,“ konštatuje Robert Furiel z organizácie Saplinq. Jedným dychom však dodáva, že coming-out prináša na svojom konci úľavu a oslobodenie, keď človek konečne môže ukázať svoje skutočné farby a žiť otvorene tak, ako a kým je a chce byť.

Aj preto Saplinq pri príležitosti Medzinárodného dňa coming outu odštartoval kampaň Vyfarbi sa na podporu LGBTI+ ľudí pri coming-oute. Cieľom kampane je vyzbierať dostatok zdrojov pre Komunitné a poradenské centrum PRIZMA v Košiciach, ktoré je v prvej línii pomoci a podpory LGBTI+ ľuďom. Kampaň vyvrcholí vytvorením webového sprievodcu coming-outom, ktorý by mal pomôcť kvír ľuďom, ale poradiť aj ich blízkym a komunitám, ako byť oporou. Kampaň Vyfarbi sa má ambíciu spopularizovať coming-out v spoločnosti tak, aby vytvárala bezpečné podmienky pre LGBTI+ ľudí pre tento ich veľký krok.

View this post on Instagram

A post shared by PRIDE Košice (@pride.kosice)

Saplinq, o.z. je občianske združenie, ktoré sa venuje ľudským právam lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí a rozvoju LGBTI+ komunity. Saplinq bol založený v roku 2012 a medzi jeho najvýznamnejšie projekty patrí PRIDE Košice a Komunitné a poradenské centrum Prizma v Košiciach. Sme organizácia, ktorá pomáha a prispieva k budovaniu komunity ľudí inej než hetero orientácie a sexuálnej identity („kvír komunita“ a „kvír ľudia“). Vyhľadávame, podporujeme a rozvíjame iniciatívy kvír ľudí. Poskytujeme konzultačnú pomoc kvír iniciatívam. Budujeme a rozširujeme siete kvír aktivistov a aktivistiek na Slovensku a prepájame ich so zahraničím. Vyučujeme, vzdelávame a vedieme budúcich kvír lídrov a líderky. Propagujeme osobnú zodpovednosť vo vzťahu k veciam verejným, vlastnému životu a hľadaniu a napĺňaniu vlastného šťastia.

The post Coming-out môže byť pre LGBTI+ ľudí ťažký, no prináša aj úľavu. Dôležitá je podpora i reakcia okolia appeared first on PRIDEkosice.sk.

InPoradňu založila v roku 2018 Iniciatíva Inakosť. Ide o poradenskú službu na Slovensku, ktorá sa špecializuje práve na teplú komunitu a špecifické problémy, s ktorými sa stretávajú jej členovia a členky. Od januára tohto roku však bola InPoradňa nútená svoju činnosť prerušiť a to hlavne pre nedostatok financií. 

Našťastie, od začiatku júla je InPoradňa opäť otvorená a LGBTI+ ľudia môžu znovu plne využívať ponúkané služby. Poradenstvo sa týka tém, ako je napríklad bezpečný coming-out, čo robiť v prípade diskriminácie na pracovisku či v škole, získate tam pomocnú ruku aj s procesom tranzície alebo psychologickú podpora či akékoľvek informácie súvisiace so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.

Kontaktovať InPoradňu je možné pomocou formulára či prostredníctvom chatu na webovej stránke InPoradna.sk alebo taktiež telefonicky. Neskôr sa dá dohodnúť aj osobné stretnutie v Bratislave. Služby zahŕňajú analýzu konkrétnej situácie, poskytnutie informácií o jej riešení a podnikaní ďalších krokov a taktiež kontakt na relevantné orgány. Osobné, telefonické aj online poradenstvo je bezplatné. 

Ľudia, ktorí poradenstvo v rámci InPoradne poskytujú, patria do LGBTI+ komunity, rozumejú teda špecifickým potrebám jej členov a členiek a tiež sociálnemu kontextu, v ktorom teplá komunita na Slovensku žije. Cieľom je naozaj pomôcť kvír ľuďom a to samozrejme bez predsudkov a odsudzovania. 

Prácu tímu InPoradne si veľmi vážime. Ak ich chceš podporiť, môžeš tak urobiť na tejto stránke.

Alex Michelčík

The post InPoradňa opäť otvorená! Podá pomocnú ruku LGBTI+ ľuďom appeared first on PRIDEkosice.sk.

Coming-out som mal vo veku 37 rokov. Je to niečo cez pol roka, čo som vyslovil tie magické slová – som transrodový muž. Dosť neskoro, že? Ak sa pýtate, či som to skôr o sebe nevedel, tak tá kratšia verzia je, že nie.

Pri narodení lekári skonštatovali, že som dievčatko a tým pádom sa tento svet na mňa díva(l) ako na ženu. Celé tie roky som nad tým nepremýšľal, že prečo sa cítim „inak“. Nepoznal som slovo „transgender“ alebo „transrodový“. Vyrastal som v katolíckej rodine a niekoľko rokov som navštevoval kresťanské spoločenstvá. Samotné kresťanstvo a detailné očakávania od žien podľa učenia Biblie ma uzavreli v akejsi pomyselnej škatuľke. Jediné, čo som o sebe vedel, bolo, že nezapadám medzi dievčatá a ženská rola a ženské telo mi nesedia, ale nič som s tým nerobil. Ani som netušil, že sa s tým dá vôbec niečo robiť.

Keď som sa v minulosti, za svojich ženských čias, snažil randiť s mužmi, počúval som vety typu „takto si partnerku nepredstavujem“. Veľmi som si prial, aby mi niekto povedal, že aký mám byť, aby som bol „v poriadku“. Bol som ochotný urobiť všetko preto, aby som do tohto sveta zapadol a naplnil stereotypné očakávania môjho okolia.

Až v 34-ke som si povedal, že keďže uspokojovanie môjho okolia mi nejde a ja sám som nešťastný, tak sa nato môžem vykašlať. Začal som experimentovať s vecami a snažil som sa nájsť to, čo je mne prirodzené. Po dvoch rokoch hladania, v rámci ktorého som rok a pol chodil na psychoterapiu, som našiel samého seba.

Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž (?!)

Krátko po coming-oute som v práci zažil diskrimináciu a nepochopenie. Práve táto udalosť ma hodila do obrovskej depresie a myšlienok typu „bodaj by som nebol trans“, „kiežby som sa býval narodil ako chlapec“ alebo „kiežby som ten coming-out nikdy neurobil“.

Veľa sĺz som vyplakal, aj som sa poľutoval, aj som sa porozprával s kadekým o mojej bolesti spojenej s touto udalosťou. Dokonca som dostal tú najhoršiu radu v mojom živote od človeka, ktorého som veľmi obdivoval. Táto rada znela: „Chceš byť muž, tak sa správaj ako muž.“

Ak chcete transrodovému mužovi akokoľvek pomôcť, začnite tým, že si uvedomíte a dáte to patrične najavo, že on už tým mužom je, a nesnaží sa ním byť iba niekedy v budúcnosti. Druhá vec, ktorú pre neho môžete urobiť je, že ho nebudete obmedzovať nejakými stereotypmi o mužskosti. Muži môžu byť citliví, môžu mať depresiu, môžu plakať, nosiť ružovú, make-up, môžu všetko, čo iní ľudia a nerobí ich to menejcennými alebo ženami.

Oslovovanie preferovaným menom a v preferovanom rode, hoci to meno a rod nie sú oficiálne zapísané v dokladoch, je základná slušnosť, ktorú robíme aj ľuďom, ktorí nie sú trans. Osoby menom Vladimír oslovujeme „Vlado“ (ak si to tak želajú) a nepovieme, že „ale ja ťa tak volať nebudem, lebo ty to meno nemáš“. Aj cisrodové osoby oslovujeme preferovaným rodom, rozdiel je iba v tom, že u nich sa preferovaný rod stotožňuje s rodom, ktorý im bol pripísaný pri narodení. Prečo by sme z týchto dvoch základných láskavostí mali vynechať transrodových ľudí?

Kiežby som ten coming-out neurobil

Áno, táto myšlienka mi behala hlavou. Našťastie už dobehala. Keby som coming-out neurobil, ochudobnil by som svoje vlastné ja o možnosť žiť plnohodnotný život. Obral by som sa o poslednú šancu byť šťastný. Pokračoval by som v živote, ktorý ma nijak nenapĺňa. Ak každý deň myslíte na smrť, dá sa to vôbec nazvať životom? Moje srdce síce vykazovalo aktivitu, ale ja som bol vo vnútri mŕtvy. Práve preto som sa rozhodol pre coming.out. Je mi ľúto, že som zažil neférové zaobchádzanie, ale nie je mi ľúto, že som sa konečne rozhodol byť sám sebou.

Najviac som sa obával reakcie rodičov. Práve preto som zvolil formu elektronickej pošty, v ktorej som ich poprosil, aby sa s odpoveďou neponáhlali. Chcel som im dať šancu nereagovať zbrklo. Reakcia môjho otca ma veľmi pozitívne prekvapila. Hneď ma oslovil preferovaným menom a bol som jeho syn. Doteraz ma to dostáva do sĺz, keď povie „môj syn“.

„Píšeš, že sa na to máme vyspať, ale mám taký pocit, že prvý dojem je prvý dojem. Neviem prečo, ale celé mi to pripadá také veselé, mám pocit, akoby to bola dobrá správa (bez úvodzoviek). Ja si tu sedím a usmievam sa, začínam byť dojatý sám zo seba. Nepociťujem nič negatívne a ak náhodou budem zle spať, čo sa mi stáva dosť často, tak to nebude kvôli tomuto. Ak to tak cítiš, chápem, že chceš využiť šancu byť šťastnejším. Prajem Ti, aby sa Ti podarilo byť šťastnejším. Oslovovať Ťa v mužskom rode tiež nie je problém.“ Toto bola e-mailová reakcia otca na môj coming-out email.

Lepšie neskoro ako nikdy

Veľa transrodových ľudí začne riešiť tranzíciu alebo aspoň coming-out ešte počas tínedžerských rokov. Natíska sa mi otázka, či by mi bolo lepšie, keby už toto všetko (coming-out a tranzíciu) mám dávno za sebou a nemusel to riešiť „na staré kolená“. Snažím sa spomenúť si na ľudí, ktorými som bol obklopený v mladšom veku. Moja mladšia verzia bola obklopená kresťanstvom a kresťanmi. Aj keby sa mi nejak podarilo dostať k informáciám o transrodovosti a tranzícii, som presvedčený, že namiesto prijatia by chceli zo mňa skôr vyháňanať diabla.

Vo veľa kázňach som počul, že na všetko existuje ten správny čas. Tak ako kvety kvitnú práve na jar, tak ja som rozkvitol po dovŕšení 37 rokov. Môj coming-out sa udial na jeseň, tak to skúsim preformulovať. Tak ako na jeseň zo stromov opadáva lístie, zo mňa opadol strach z inakosti.

„Chlapci majú penis, dievčatá majú vagínu.“

Túto vetu povedal jeden chlapček vo filme Kindergarten Cop. Najväčšia otázka v životoch transrodových mužov je, či by ich život bol lepší, ak by sa narodili rovno v mužskom tele. Nebol by. Chceme tomu veriť, lebo sme to nezažili. Tráva u suseda je vždy zelenšia a ja neviem prečo, ale je to tak. Jednu vec, ktorú si musím uvedomiť, keď fantazírujem o tom, aké by to bolo skvelé narodiť sa s penisom, je, že aj o tú zelenšiu trávu sa pán sused musí starať. Ona je možno príťažlivejšia na prvý pohľad, ale tiež ju treba polievať a kosiť.

Cisrodoví muži tiež nemajú ustlané na ružiach. Alebo možno aj áno, len nesmieme zabúdať, že ruže majú tŕne. To, či niekto má alebo nemá penis, vôbec nesúvisí s kvalitou života. Poznám príbehy cisrodových mužov, ktorí zažili šikanu, sexuálne násilie, odmietnutie zo strany rodiny, problémy v práci, problémy vo vzťahoch atď. Ak by som sa narodil ako chlapec, môj život by nebol lepší, bol by iný. Niektoré veci, ktoré sa mi stali, by sa nestali, ale stali by sa mi iné veci, ktoré by boli pre mňa náročné a musel by som sa s nimi popasovať. Život by stále bol životom, resp. ako hovorí nápis na chodníku blízko miesta, kde bývam: život je porno.

Byť transrodovým má obrovskú výhodu, ktorú cisrodová osoba nikdy nebude mať. Poznám svet oboch pohlaví. Byť iným a vytŕčať z radu ma baví. Nevymenil by som to za penis pri narodení.

Keby bolo keby, nebol by som to ja, ale niekto iný.

Ben Taylor Wright

Ben Taylor Wright je 37-ročný transrodový muž zo západného Slovenska, ktorý je profesiou data analytik a dušou umelec na plný úväzok. Okrem písania básní, blogov a článkov sa Ben venuje kresleniu, fotografii, v minulosti tiež hral na bicie, ku ktorým by sa chcel v budúcnosti vrátiť. Na svojej webstránke rozpráva otvorene o svojich pocitoch, boji s depresiou, sebapoznávaní, coming-oute a transrodovosti. Jeho túžbou je priniesť povedomie o živote a zápasoch transrodových ľudí na Slovensku. Taktiež by chcel byť „veľkým bratom“ pre iné transrodové osoby a byť im oporou pri coming-oute alebo tranzícii.

The post Z denníka transrodového muža: Keby bol môj život iný, bol by som to stále ja? appeared first on PRIDEkosice.sk.

Lukáš je gej, má rád umenie a život žije podľa vlastných pravidiel. Už od skorého veku vedel, že ho nepriťahujú dievčatá a s orientáciou nikdy vnútorne nezápasil. „Spomínam si na chlapca v škôlke, volal sa Kristián a veľmi sa mi páčil. Odmala som vedel, že ma priťahujú muži a bral som to veľmi prirodzene, ako to, že som Lukáš. Až neskôr som zistil, že moja príťažlivosť k rovnakému pohlaviu nie je až tak zvyčajná, že som súčasťou menšiny a viem sa zaškatuľkovať ako gej,“ vysvetľuje. 

Okolie s jeho identitou nemalo problém. V rodine ho prijali, rovnako aj v škole. Samozrejme, našli sa aj ľudia, ktorí ho odmietli akceptovať, z Lukášovho života preto odišli. „Väčší deal bola pre všetkých skôr moja feminínná stránka. Aj to však všetci prijali a po celý môj život rešpektovali, ako najlepšie vedeli,“ hovorí.

Lukáš je umelec. Kedysi sa venoval tancu, no profesionálne s ním prestal, keď mal 13 rokov. Bolo to najmä pre to, že chcel viac času tráviť s priateľmi. Tanec však naďalej zostal súčasťou jeho života. „Stále je to forma umenia, ktorou vyjadrujem emócie, i keď už nie na javisku, ale v mojej izbe,“ vysvetľuje.

Okrem tanca hrá na ukulele, píše texty alebo skladá piesne. „Papier alebo notes v mobile sú moja najčastejšia forma umenia. Píšem básne a piesne. Drvivú väčšinu však nikto nikdy nevidel a už ich určite nikto nebude počuť,“ hovorí Lukáš o svojej hudbe. Inak je to s jeho kresbami a maľbami, tvrdí, že na tie je viac pyšný a snaží sa cez ne ukázať druhým, ako vníma svet. Svojou tvorbou prispel aj do online výstav Kvitnem v tme a Streetqueer. 

View this post on Instagram

A post shared by 𝐋🦋𝐊𝐀 (@lucasblaha)

Mejkap ako druh umenia

Okrem papiera maľuje aj na tvár – prevažne tú svoju. Mejkap je pre neho oddychom a zároveň formou umenia a sebavyjadrenia. „Nič ma nedokáže upokojiť viac ako maľovanie sa. Sústredím sa na rôzne detaily a okolitý svet tak aspoň na chvíľu zmizne,“ vysvetľuje.

Okrem zdokonalenia vlastných čŕt tváre vie prostredníctvom mejkapu vyjadriť, ako sa v daný moment cíti. „Ľudia, ktorí ma veľmi dobre poznajú, vedia zistiť, v akom emocionálnom rozpoložení som už na základe toho, akú farebnú kombináciu som použil alebo z toho, či je mejkap viac prirodzený alebo výrazný.“ 

Pre zovňajšok Lukáša spoločnosť vníma hlavne z jeho feminínnej stránky a sem-tam sa mu stáva, že si ho ľudia mýlia s transrodovým človekom. To, že má rád niektoré stereotypne „ženské“ veci, neodrzkadľuje to, ako sa vo vnútri cíti. „Naozaj však dokážem byť i veľmi maskulínny a chalanská časť u mňa prevláda,“ dodáva.

Ženské topánky? Nechápem!

Lukáš si nerobí ťažkú hlavu z názorov iných a prezentuje sa, ako sa jemu páči. Rodové roly a spájanie istých charakteristík s pohlavím je podľa neho veľká hlúposť. S mejkapom sa hral už ako malé dieťa a bavilo ho zo seba spraviť „nového človeka“.

„Keď som mal asi šesť rokov, mama mi kúpila v hračkárstve detské topánky na opätku. Nosil som ich po byte, pretože sa mi páčili,“ spomína Lukáš, „nevnímal som, že sa považujú za prevažne ženskú obuv. Nosil som, čo sa mi páčilo a tak to ostalo dodnes. Túto detskú stránku samého seba, ktorá ešte nestihla byť ovplyvnená názormi iných ľudí, si chcem nechať do konca života.“ 

Od mala sa takisto hral s bábikami. Bavilo ho obliekať ich a upravovať im vlasy. Dnes Lukáš študuje na beauty škole: „Vesmír mi od mala ukazoval moju cestu.“ 

Kvír ľudia by sa nemali skrývať

„Ľudia mali vždy strach z toho, čo bolo iné, nové, z toho, čo nezapadá do ich ideálu,“ hovorí Lukáš. Podľa neho by sa kvír ľudia nemali skrývať a tajiť sexuálnu orientáciu či rodovú identitu. To, či niekoho priťahujú muži alebo ženy, je vraj každého osobná vec a nič zvláštne. Ako sa vyjadril, svet potrebuje vidieť, že aj kvír človek je ako ktokoľvek iný. Na druhej strane si myslí, že ani LGBTI+ ľudia by nemali zo svojej orientácie či rodovej identity robiť jedinú vec, ktorá je na nich „zaujímavá“.

View this post on Instagram

A post shared by 𝐋🦋𝐊𝐀 (@lucasblaha)

Lukáš si praje, aby mala slovenská LGBTI+ komunita rovnaké práva ako heterosexuálni a cisrodoví ľudia. Spomína napríklad obmedzenia pri darovaní krvi, ktoré považuje za nezmyselné. „Vážne niekomu príde v pohode, že homosexuál nemôže darovať na Slovensku krv, ktorej je stále nedostatok, len preto, lebo je homosexuál? Rozbor krvi sa robí tak či tak každej osobe. Alebo majú homosexuáli špeciálnu krv, ktorá potrebuje špeciálne testy?“ pýta sa. 

Slovensko sa pomaly posúva vpred

„Niekedy sa zamýšľam, ako dokážu byť ľudia pokrokoví. Napríklad, že sme dokázali odletieť z našej planéty a pristáť na mesiaci. A potom prídem na Facebook a vidím, ako nejakému Mariánovi vážne prekáža niekoho pohlavie, farba pleti, rasa, pôvod, sexuálna orientácia, náboženstvo či práca, a myslí si, že oni by nemali mať rovnaké práva ako on, lebo on je nadčlovek a všetci iní sú zlí,“ vysvetľuje Lukáš. 

Napriek tomu sa podľa neho situácia pomaly mení k lepšiemu. Ľudia, hlavne mladá generácia, sú čoraz viac otvorenejší novým alebo menej známym veciam. „Vidím, že Slovensko sa pomaly posúva, najmä, čo sa mladých ľudí týka a vplyv kresťanstva a konzervatívnych myšlienok sa zmenšuje. Snáď to tak aj ostane.“

Text: Alex Michelčík

___

Páčil sa vám článok. Ďalšie podobné nájdete v rubrike Teplá story. Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post Mejkap vníma ako formu umenia a rodové roly považuje za hlúposť appeared first on PRIDEkosice.sk.

Zara Kromková z komunitného centra PRIZMA pripravila jednoduché rady, ako sa pripraviť na comingout pred rodičmi. A ako pripomína, netreba sa nútiť, ale naopak nájsť ten svoj správny čas.

Ako povedať rodičom, že som teplý/á?

Dúhové PRIDE festivaly už majú na Slovensku vyše 10-ročnú tradíciu. Ako sa to však celé začalo? Aký bol prvý PRIDE u nás? Písali sme o tom v nasledujúcom článku.

Prvý PRIDE na Slovensku: Ako vyzeral?

Byť menšinou v menšine – v takejto situácii sa zrejme veľa ľudí nechce ocitnúť. Svoje vie o tom Richard. Ako transrodový Róm musel čeliť mnohým problémom. Svoj príbeh vyrozprával pre náš magazín.

Som už teraz pre vás mužom?

O svoj príbeh sa podelil aj mladý lekár Denis. Je sebavedomý a ambiciózny. Snaží sa žiť tak, ako považuje za prirodzené. Vlastnej sexuality sa nezľakol. Radšej sa rozhodol postaviť sa za to, kým je.

Nikdy som netajil, že som gej

S veľkým ohlasom sa stretla aj online výstava, ktorá bola sprievodným podujatím ostatného ročníka PRIDE Košice. Výstava Kvitnem v tme vznikla ako reakcia na karanténu, ktorú priniesla pandémia COVID-19. Diela ukazujú na to, že aj napriek temnej situácii dokážeme tvoriť a kvitnúť.

Kvitnem v tme (virtuálna výstava)

–

Ak by ste nás chceli podporiť pri písaní ďalších článkov, tak môžete prispieť cez Darujme.sk.

PS: Zdieľajte, prosím, naše články medzi svojimi priateľmi a priateľkami na Facebooku a pomôžte nám šíriť dobré správy z LGBTI+ sveta. Ďakujeme!

The post 5 top článkov za rok 2020 appeared first on PRIDEkosice.sk.